LUCIA ŠICKO spolu so svojím manželom Šimonom, Mariánom Fridrichom a Filipom Fischerom stojí za vznikom svetovo úspešnej slovenskej firmy Pixel Federation, ktorá tvorí počítačové hry. Za rok 2015 mala obrat viac ako 15 mil. eur. Lucia nám porozprávala o začiatkoch ich podnikania, ako zvládla byť popri tom mamou 3 malých detí a ako po menšej pauze a návrate do biznisu našla zmysel v pôsobení v oblasti vzdelávania. #Edufactory by Pixel Federation
V roku 2007 si stála pri zrode úspešnej firmy Pixel Federation, ktorá tvorí počítačové hry. Ako si sa ocitla v tomto biznise?
Vždy ma to ťahalo ku kreatívnemu priemyslu. Keď som sa zoznámila so Šimonom, ja som svoj voľný čas vypĺňala rôznymi aktivitami vo filmovom priemysle. Šimon ma stiahol do herného štúdia, v ktorom pracoval. Hra, na ktorej sme pracovali sa nikdy nedokončila, firma mala fundamentálne problémy a zanikla. Keďže som už v tom čase bola dlhšiu dobu na na voľnej nohe, nevedela som si už predstaviť, že by som sa niekde normálne zamestnala. Spolu so Šimonom, Mariánom a Filipom sme sa rozhodli, že vytvoríme vlastnú firmu zameranú na vývoj počítačových hier. Pamätám si, ako sme sa bavili, či si dokážeme prenajať kanceláriu za 15 tisíc korún mesačne v Cvernovke. Prišlo nám to strašne veľa. Dnes sa na tom smejeme. Nakoniec sme do toho rizika išli, vzali sme si prvú pôžičku od kamarátky a začal sa tvoriť Pixel. Rýchlo sme zistili, že weby a hravé riešenia pre online priestor nás dokážu držať nad vodou, ale hry boli to čo nás lákalo najviac. Po chvíli prišiel aj náš kľúčový investor, ktorý nás posunul ďalej.
To vyzerá celkom ideálne. Naozaj to bolo také ľahké?
Mali sme veľa ťažších období. Dostali sme v úvode väčšiu investíciu od investora, bez ktorého by sme asi len ťažko boli tam, kde sme dnes. Bol to pôvodne náš klient pán Blaškovič, ktorý je aj dnes jedným zo súčasných investorov. Prvé hry nám vôbec nevyšli a hoci mali výborné hodnotenia, nezaplatili ani svoje náklady. Boli to v podstate faily. Dochádzali nám peniaze, potrebovali sme ďalšiu investíciu. Vďaka nej vznikla hra Trainstation, ktorá prerazila na Facebooku a to bolo pre náš úspech zlomové.
Čo pre teba znamenajú hry?
Pre mňa sú hry primárne aktívna forma zábavy, pri ktorej sa však vieš paralelne aj učiť. To je to, čo ma na nich fascinuje. Nie si len pasívnym prijímateľom a musíš hľadať konkrétne riešenia a plniť úlohy, zapájať hlavu. Pre mňa je však vždy dôležitá rovnováha. Je to určitá forma zábavy a možno aj vzdelávací doplnok, ale musí tam byť aj to ostatné - svet okolo nás, v ktorom nesmieme zabúdať existovať.
Aké hry tvoríte? Je to čisto o zábave alebo sú vzdelávacie?
Naša cieľová skupina je rôznorodá, ale sú to hlavne dospelí. Sú skôr o zábave, aj keď v niektorých sa nájdu aj určité edukačné prvky.
Nedávno ste založili CSR iniciatívu Edufactory, ktorá by sa mala venovať vzdelávaniu. Čo si myslíš o stave vzdelávania na Slovensku?
Nerada sa na čokoľvek pozerám ako na problém. Snažím sa vždy na veci pozerať skôr ako na výzvy, ktoré vieme riešiť. Myslím si, že všetky vzdelávacie systémy vo svete dnes čelia tomu, že za krátke časové úseky vidíme obrovské zmeny a systém, v ktorom vzdelávame naše deti, sa za posledných 50 rokov veľmi nezmenil. Tie nožnice sú už obrovské. Nehovorím, že našimi aktivitami dokážeme vyriešiť všetky problémy sveta, ale dokážeme podporovaním inovatívnych riešení robiť okolo nás rozdiel.
Aká je tvoja úloha vo firme dnes? Kde si sa našla ty?
Keďže máme so Šimonom 3 malé deti, na nejaký čas som z firmy vypadla. Po svojom návrate som sa dostala k vzdelávaniu. Venujem sa internému vzdelávaniu, ktoré je u nás trošku zložitejšie. Nie je to len o hľadaní firmy, ktorá odškolí našich zamestnancov a hotovo. Sme veľmi špecifický typ firmy, ktorá má veľmi intenzívne know-how. Podľa jednotlivých potrieb zamestnancov pre nich hľadám rôznych expertov hlavne zo zahraničia. Veľmi dobre sa nám osvedčil model interného knowledge sharingu, kde naši experti odovzdávajú svoje vedomosti kolegom.
Druhou časťou mojich aktivít v Pixel Federation sú CSR aktivity, ktorým sa venuje Edufactory. To konkrétne pokrýva 3 piliere - GET - Gamifikácia vzdelávacích systémov, Edukácia detí a mladých a Technológie vo vzdelávaní a ich vhodné využívanie. Vždy, keď k nám prídu projekty, pozeráme na to, či spadajú do niektorej z týchto 3 oblastí. Máme teda projekty, ktoré podporujeme a zároveň vytvárame projekty, ktorými zapĺňame diery na trhu.
Čo tým napríklad myslíš?
Deti hry stále hrávajú. Netušia, čo sa však za ich tvorbou skrýva. Nemajú sa kde naučiť, ako sa hry tvoria. Pracujeme s deťmi a študentmi rôzneho veku a odovzdávame im know-how, ako sa to robí. Hry sú aktívna forma zábavy, ale radi by sme vzbudili záujem o tvorbu obsahu, toto vnímame ako jeden z našich kľúčových cieľov.
Vo svete sú už školy, ktoré učia deti iba pomocou počítačových hier a zároveň ich učia o ich tvorbe. Zaujímate sa o takéto školy? Nechcete takýto koncept priniesť na Slovensko?
Boli sme v komunikácii s jednou takou firmou. Uvažovali sme, že by sme niečo také priniesli na Slovensko, ale je to dosť veľký oriešok, možno v budúcnosti, ešte sa musíme veľa naučiť aj my ako firma aj náš vzdelávací trh. Vo vzdelávaní sme ešte niekde inde ako USA. Hra je u nás ešte stále gambling. Ľudia nevnímajú iný rozmer, aký hry môžu mať.
Možno by ste práve v tomto smere mohli urobiť kus dobrej práce a nejakým spôsobom ľuďom vysvetľovať tú pozitívnu stránku hier.
Pri hrách, aj celkovo technológiách, je veľa obáv. Je ťažké ľudí presvedčiť, že hry sú dobré. Ani to nechcem robiť. Chceme ukazovať pozitívne príklady, inšpirovať k tomu, aby sa rodičia a učitelia aktívnejšie podieľali na digitálnom vzdelávaní svojich detí. Vo všetkom je potrebná zdravá miera. Nech robíš čokoľvek.
V zahraničí je v školách veľký boom využívať napr. hru Minecraft. Máte aj vy takú ambíciu dostávať počítačové hry do škôl a do vzdelávacieho procesu na Slovensku?
Licenciu na Edu Minecraft má Microsoft. Sme s nimi v komunikácii, ale nemáme nejakú konkrétnu formu spolupráce. Čo sa týka niečoho vlastného, čo by sa dostalo do škôl, zatiaľ nemáme konkrétne plány, ale časom sa k tomu možno dopracujeme. Určite budeme sledovať, ako sa v školách tento trend bude vyvíjať. Na Slovensku je ešte dlhá cesta presvedčiť rodičov a učiteľov, že je to dobrá cesta.
Aké konkrétne projekty aktuálne podporujete v Edufactory?
Medzi väčšie projekty, ktoré podporujeme, patrí dnes experimentálna škola Edulienku a vzdelávacia organizácia Hemisféra, ktorá učí deti programovať. Dali sme im k dispozícii počas kurzov náš herný editor, v ktorom sa vyrábajú u nás hry a môžu si v ňom vytvárať s deťmi vlastné hry. Je to zamerané na deti od 8 rokov. 15 najlepších študentov z Hemisféry bolo u nás v lete na stáži. Testovali naše hry, učili sa, čo obnáša vývoj hier. Keďže záujem bol obrovský, určite to chceme zopakovať aj budúci rok. Možno budeme tie kurzy dokonca robiť dva.
Edulienke sme tiež finančne podporili programátorský kurz. Deti mali kurz robotiky, kde programovali vlastných malých robotíkov, darovali sme im zopár vecí a zároveň im chceme pomôcť s rozvojom ich vzdelávacieho projektu a tiež propagáciou. Chceme, aby takéto vzdelávanie bolo dostupné aj v regiónoch.
Máte v Edufactory aj vlastné projekty?
Áno, je to napr. spolupráca so Slovenským centrom pre dizajn, spolupráca s vysokými školami. S Michalom Ferkom z MatFyz-u sme participovali na Letnej škole tvorby hier, kde študenti z rôznych vysokých škôl pracovali v zmiešaných tímoch a vytvárali počítačovú hru. Musela byť na záver hrateľná, dokončená a mali na to mesiac.
Čo ťa osobne viedlo k téme vzdelávania?
Je to pre mňa téma, ktorá ma vždy hlbšie zaujímala. Dokonca aj skôr, ako sa mi narodili deti. Škola je pre každé dieťa veľmi dôležitá. Môže podľa mňa talent dieťaťa zobudiť, ale ho aj zabiť. Moje skúsenosti so školami boli skúsenosti štandardného dieťaťa, ktoré chodilo do školy počas komunizmu a čerstvo po jeho páde. Najlepšia skúsenosť bola, keď som ako 17-ročná odišla študovať posledný ročník gymnázia na jazykové gymnázium do Banskej Štiavnice. Malo pripravovať študentov na štúdium v zahraničí. Učila sa tam intenzívne angličtina, mali sme lektorov z Veľkej Británie aj USA. Pre mňa to bolo akési zobudenie. Dovtedy som školou len nejak prechádzala a pretrpela som si ju. Keď som prišla sem, bolo všetko omnoho náročnejšie a strašne ma to namotivovalo. Videla som, že sa to dá robiť aj inak. Na druhej strane, keď som potom pokračovala na Ekonomickej univerzite, zažívala som hlbokú frustráciu. Vedela som, že to môže fungovať lepšie a to ma ubíjalo.
Deti tvoj záujem o vzdelávanie ešte prehĺbili?
Študovala som si o vzdelávaní rôzne knihy a objavila som úžasných ľudí, ktorí sa mu venujú. Potom sa mi narodil prvý syn Dávid, ktorý v 2,5 rokoch nerozprával. Keď nerozprával ani keď mal 4 roky, tak sme pochopili, že asi niečo budeme musieť riešiť inak. Dávid nebol nikdy plne diagnostikovaný, ale má veľa znakov z autistického spektra. Preto sme aj veľmi opatrne vyberali školu. Zistila som, že takýchto detí ako je Dávid, ktoré majú nejaké výzvy, je extrémne veľa. Sú to deti, ktoré nespadajú do štandardnej tabuľky a to prakticky u nás znamená, že sú v rámci štandardného vzdelávacieho systému neumiestniteľné.
Pre aký typ školy ste sa nakoniec rozhodli?
Chodí do veľmi experimentálnej školy Edulienka, ktorú aj podporujeme. Deti sú v individuálnom vzdelávaní, ale učia ich pritom pedagógovia. Učia ich individuálnym prístupom. Majú tam projektové učenie, zmiešané skupiny a hlavne rešpektujúce prostredie. Prichádzajú reálne do kontaktu s tým, o čom sa učia. Učia sa podľa mňa tak, ako by sa mali v školách učiť všetky deti. Chodia dva krát ročne na individuálne preskúšanie, čiže vedia všetko, čo majú vedieť v danom veku, ale majú aj mnoho reálnych skúseností s vecami, o ktorých sa učia. V tejto škole majú zatiaľ iba prvý stupeň, ale už budú mať aj druhý.
Ani ste to s klasickou školou neskúsili?
Prvé 2 mesiace chodil do klasickej školy. Bol tam okamžite zaradený medzi slabšie deti, ktoré nevedeli tak rýchlo napredovať. Dosť sa tam trápil úplne so všetkým – s písmenkami i číslami, čo mu predtým nikdy nerobilo problém. Keď sme ho však presunuli do experimentálnej školy, ktorú dnes navštevuje, dostali sme na neho neporovnateľne iný feedback. Do 6 mesiacov vedel čítať, písať, nemal s ničím problém.
Táto škola je otvorená inakosti. Neboja sa jej. To sa pri štátnych, resp. klasických súkromných školách, povedať nedá. Tu majú možnosť nájsť si cestu ku každému dieťaťu a jeho jedinečnosti. Spokojnosť rodiča i dieťaťa so školou je podľa mňa vždy o prístupe k dieťaťu. Hoci Dávid tú prvú 2-mesačnú skúsenosť nevníma zle, mal tam veľa kamarátov, my sme videli, že to nie je pre neho dobré. Zrazu sme mali veľmi problémové dieťa. On má určite svoje výzvy, s ktorými mu pomáhame, ale zároveň je veľmi šikovný. Nechcela som ho preto klasickou školou zabiť. V každej škole by mali dokázať objaviť talent dieťaťa. Škola môže i nemusí byť dobrá, ale vzdelávanie je niečo, prečo musíš mať otvorenú myseľ celý život. To nie je len o tých pár rokoch, čo deti sedia v škole. Vzdelávaš sa celý život. Chuť vzdelávať sa musí v tebe zostať navždy.
Vzhľadom na tvoju doterajšiu skúsenosť, myslíš si, že sú súkromné školy u nás lepšie ako tie štátne?
Nemyslím si, že je rozhodujúce, či je škola súkromná alebo štátna. Sú určite štátne školy, ktoré sú skvelé, ale pre nás to pri našom prvom dieťati jednoducho nebola alternatíva. Pri druhých dvoch deťoch by som sa toho nebála. Dnes však chodia do súkromnej anglickej škôlky, pretože štátnu jazykovú nemáš. Keďže sme veľmi medzinárodní ľudia, máme okolo seba mnoho cudzincov priateľov, rozhodli sme sa pri nich pre túto jazykovú alternatívu.
Som veľmi angažovaný rodič. Chcem vedieť, čo moje deti počas dňa robia, ako sa cítia, čo prežívajú. Nechcem ich len niekomu cudziemu odovzdať, kto s nimi bude celý deň niečo za zatvorenými dverami riešiť a ja nič o tom nič neviem. Deti som chcela a chcem vedieť, ako sa majú a aké pokroky každý deň robia. Rodič je pri vzdelávaní kľúčový, aby to fungovalo a nemožno ho z toho podľa mňa vyňať.
Vrátim sa ešte k vašej rodine a hrám. Nie sú vaše deti posadnuté hrami, keď k nim majú tak blízko?
Máme 3 deti. Dávidka (8), Natana (4,5) a Tamarku (2). Najstarší syn je taký, že ak by mohol, tak je na iPade asi stále. Je to veľmi digitálne dieťa, už sa dokonca učí programovať. Nikdy sme mu však možnosť byť neobmedzene na iPade nedali a tak ho, samozrejme, bavia aj iné veci. Naše deti majú limitované časy, koľko môžu používať iPady. Nemajú ich k dispozícii voľne. Dostanú ich len vtedy, keď im ich dám a sú na nich aplikácie, ktoré som im vybrala, veľa si o téme študujem. Majú k dispozícii denne 40 minút, ktoré si môžu takto vyčerpať a, pravdupovediac, v lete sa nám to ani nedarí využiť, lebo sme veľa vonku.
A ako sú na tom vaše mladšie deti? Tie tak technológie nezaujímajú?
Mladšie deti sa hry rady zahrajú, ale nezaujímajú ich až tak. Starší syn je v tomto úplne iný. Nechcem to v ňom však zabíjať, skôr kontrolovane rozvíjať.
Podieľať sa na vybudovaní úspešnej firmy počas výchovy malých detí určite nie je jednoduché. Ako si to všetko zvládla s deťmi ty?
Fungovali sme asi rok, keď sa narodil Dávid a ja som z aktívneho fungovania firmy vystúpila, ale vždy som robila aj popri deťoch po nociach. Práca pre mňa nie je stres, mám ju rada. Mám dar, že viem vo veciach vždy nájsť, čo ma baví. Urobila som si vlastné štúdio. Robili sme webové riešenia. Vždy som pracovala popri deťoch. Tiež som rada robila rôzne ručne robené veci ako náušnice, štrikovala som. Baví ma jednoducho stále niečo robiť a tvoriť. Keď mala naša najmladšia dcérka Tamarka 1,5 roka, začala som postupne na polovičný úväzok opäť v Pixel Federation a teraz som už naplno naspäť v práci.
Ty pracuješ s manželom Šimonom. Ako to zvládate? Hovorí sa, že pracovať s partnerom je zabijak vzťahu. Nezvažovala si úplne odísť?
My sme boli vždy biznis partneri. Aj pred deťmi sa nám súkromie a práca vždy prelínali. Bolo pre mňa skôr čudné, keď som bola doma s deťmi. Vždy som sa ho síce veľa pýtala, diskutovali sme o práci, ale chýbalo mi byť aktívne vo veciach. Teraz po návrate do firmy je to už zase trochu iné, pretože predtým sme boli na rovnakej úrovni. Nie som, našťastie, súťaživý typ a nemám ambície súťažiť s vlastným manželom. Vedela som, že ak by som sa mala vrátiť do práce, muselo by to byť naozaj niečo zmysluplné. Možnosť venovať sa téme vzdelávania plne spĺňa toto kritérium. Na jednej strane pomáham firme so vzdelávaním zamestnancov, aby rástla a na druhej strane sú to CSR aktivity, ktoré vracajú niečo spoločnosti. Takže po návrate prakticky spolu veľmi v práci nie sme, mám iného šéfa. Máme so Šimonom veľmi dobrý vzťah. Na problémy narážame jedine, keď sa chystáme niekam na cesty. (smiech)
