Články: Pre študentov
O projekte


 
 
Reklama

Jana Nováčková: Ak rodičia nezačnú žiadať lepšie školy, nebude ani ochota ich meniť

Zuzana Gránska
Autor článku
Zdroj: screenshot DVTV
Česká psychologička a kritička súčasného vzdelávania v klasických školách Jana Nováčková rozprávala o známkovaní detí, ich motivovaní aj o tom, čo podľa nej nie je v klasických školách v poriadku. / Zdroj: screenshot DVTV

Jana Nováčková je česká psychologička, kritička súčasného vzdelávania v klasických školách. Rodičom je známa hlavne ako spoluautorka knihy Rešpektovať a byť rešpektovaný a rovnomenného kurzu, ktorý je možné absolvovať už aj na Slovensku. Známa je aj jej publikácia Mýty vo vzdelávaní. Rozprávali sme sa spolu o známkovaní detí, ich motivovaní aj o tom, čo podľa nej nie je v klasických školách v poriadku.

 

O chvíľu budú na všetkých školách deťom rozdávať vysvedčenie. Ako sa pozeráte na tento slávnostný deň? Čo si myslíte o známkovaní detí?

Je rozdiel, či sa známky používajú ako spätná väzba alebo či s nimi zaobchádzame ako s „cukrom a bičom“. Bez spätnej väzby nemôže prebiehať učenie, ale viem si predstaviť omnoho kvalitnejšiu spätnú väzbu ako je známka. Tá by mala byť aspoň tzv. kriteriálnym hodnotením, tj. že sú vopred známe a deťom zrozumiteľné kritériá, aby deti mohli rozvíjať schopnosť sebahodnotenia a známka nebola len mocenským nástrojom v rukách učiteľa. Odmeny za vysvedčenie sú rizikové, omnoho lepšie je koniec roka osláviť, a to nech dopadlo vysvedčenie akokoľvek. Oslavujeme ukončenie určitého obdobia, nie známky. Môžeme sa s deťmi dohodnúť, či pôjdeme do reštaurácie, na výlet, do zoo. Budeme tráviť čas spolu s deťmi, to žiadne peniaze či veci nemôžu vyvážiť.


Čím je nahradené známkovanie v alternatívnych školách? Sú to lepšie modely, ktoré by ste v klasických školách videli radšej?

Asi najznámejšie je slovné hodnotenie, ale aj ono má svoje úskalia. Učiteľ musí naozaj perfektne ovládať opisný jazyk, ináč sa bude dopúšťať nálepkovania. Nálepky, aj keď majú  pozitívnu formu (šikovný, zodpovedná, obľúbený, vynikajúca počtárka atď.) sú veľmi rizikové, zameriavajú totiž pozornosť dieťaťa na to, aby napĺňalo očakávania dospelých, čo veľmi komplikuje poznanie seba samého.  Veľmi užitočné sú tzv. týždenné plány, kde si priebežne dieťa samo hodnotí, čo z práce v danom týždni zvládlo. Dobrá forma je portfólio, ktoré dokumentuje proces učenia. To sa dá potom dobre zúročiť na schôdzkach, kde sa stretnú dieťa – rodič – učiteľ. A je to zase na prvom mieste dieťa, ktoré komentuje v prítomnosti dospelých svoju cestu za poznaním. Niekde si deti samé hodnotia tri štádia zvládnutia nejakého okruhu znalostí či zručností: štart – na ceste – cieľ. A každý má toľko času, koľko potrebuje.  Ak si uvedomíme, že absolútne to najpodstatnejšie pre učenie je kvalitná a pokiaľ možno okamžitá spätná väzba, či už od dospelého, rovesníka či z výsledku činnosti samej – potom sa hľadanie iných hodnotiacich modelov začne javiť ako zbytočná námaha. Treba riešiť, ako túto okamžitú spätnú väzbu zaistiť pre všetky deti v triede a ako viesť deti k sebahodnoteniu.

Odstrániť klasické známkovanie zo škôl úplne asi nie je reálne. Existuje všade na svete. Ak by ste mali navrhnúť nejaký kompromis pre verejné školy, čo by to bolo?

V severských krajinách sa väčšinou na prvom stupni neznámkuje. Aspoň toto by sa mohlo legislatívne upraviť. A ničím ich nenahrádzať (žiadne obrázky, body, smajlíky). Dôležité je viesť deti k hodnoteniu svojej vlastnej práce. A keď už známky, tak s jasnými vopred známymi kritériami.

Prečo je podľa vás odmeňovanie a trestanie v školách zlým prístupom? Aký má dopad?

Čokoľvek robíme, robíme buď z vnútornej motivácie alebo z vonkajšej motivácie. Z vnútornej motivácie robíme to, čo uspokojuje naše potreby (potreba učiť sa je jednou zo základných potrieb človeka), čo nás baví, alebo to, čo nám dáva zmysel (aj keď nás to vôbec nemusí pritom baviť). Z vonkajšej motivácie potom robíme vlastne všetky činnosti, ktoré by sme sami od seba nerobili (nebavia nás ani nedávajú zmysel). Ale budeme ich robiť, ak sa tým vyhneme trestu alebo za ne získame pochvalu či odmenu. Ak toto pominie, nie je už dôvod v nich pokračovať. Ak teda motivujeme deti k učeniu vonkajšou motiváciou, hrozí, že ak z nejakého dôvodu prestanú tresty či odmeny existovať či fungovať (napríklad aj tým, že pre dieťa nebudú dostatočne silné), netreba pokračovať v učení. Z vonkajšej motivácie vnútornú nevykrešeme. Nátlakom (a vonkajšia motivácia je nátlak) lásku nezískate.

Ak by to nemali byť v školách známky a porovnávanie, ako môžu rodičia a učitelia zvýšiť vnútornú motiváciu detí?

Do vnútornej motivácie patrí, že mi dáva niečo zmysel. To je prvý nástroj – priblížiť deťom zmysluplnosť toho, čo sa učia. Najmä prepojením s reálnym životom. Poukázaním na to, že je to napríklad zručnosť, ktorá im pomôže posúdiť, či je niečo, čo im druhý tvrdí, možné alebo nie. Ak niečo aj dáva zmysel, ale je to nudné, dá sa ponúknuť spolupráca s ďalším spolužiakom. Vo dvojici, v skupine sa to potom dá zvládnuť ľahšie. Ďalším podporovateľom vnútornej motivácie je výber – ak si môžeme zvoliť v rámci nejakej požiadavky ako, kedy, s kým, v akom poradí to budeme robiť, automaticky to zvyšuje aj zodpovednosť, ktorú by sme tak radi v deťoch pestovali, ale namiesto nej vedieme deti väčšinou iba k poslušnosti. No a potom je to už vyššie spomínaná spätná väzba – bez nej vnútorná motivácia tiež slabne.

Často spomínate, že porovnávanie detí v triede nie je správnym prístupom. „Deti, pozrite sa na Barborku, ako to má krásne napísane!“ je podľa vás úplne nesprávne. Ale nedáva to tak trochu deťom návod, ako sa môžu zlepšiť? Niekedy možno ľudia nenapredujú, lebo nemajú vzory, nevedia, ako na to, nevedia, že sa dá niečo robiť lepšie. Nie je to tak? Nie je to akási forma cesty, ktorú deťom takto autorita ukazuje?

Kedysi dávno som videla záznam vyučovania z Montessori školy. Je to systém postavený práve na vnútornej motivácii. Nepoužíva sa tam žiadne verejné porovnávanie, pochvaly, odmeny, tobôž tresty. Z tej nahrávky bolo jasne vidieť, ako deti o sebe navzájom vedia, kto čo vie robiť lepšie, ku komu si môžu ísť po pomoc, komu môžu naopak pomôcť ony samé.  Všeobecne dospelí deťom málo dôverujú, v mnohom ich veľmi podceňujú. Verejné porovnávanie predovšetkým ohrozuje pocit vlastnej hodnoty. A je známe, že keď sa cítime ohrození, mozog sa nemôže učiť. Dospelí majú predstavu, že ak niekoho dávajú za vzor, že niet nič ľahšie, ako sa snažiť sa mu vyrovnať. Lenže väčšinou dosiahneme opak: deti vzdávajú činnosti, často budú priťahovať pozornosť nežiadúcim správaním (napr. budú mať najviac poznámok za vyrušovanie, zabúdanie atď.). Ale hlavne – verejné porovnávanie veľmi kazí vzťahy. Chudera Barborka! Pravdepodobne nebude patriť medzi obľúbené deti. Asi dosť dospelých má spomienku z detstva, ako zle pôsobilo na súrodenecké vzťahy, ak rodičia dávali jedného za vzor druhému. Niekedy to môže viesť až k tomu, že sa v dospelosti súrodenci vôbec nestýkajú. Tak prečo si myslíme, že v škole to bude iné?

Až raz deti vyjdú zo školského systému, budú v práci taktiež porovnávané. Nie je známkovanie v škole akousi dobrou predprípravou na to, že nejaký rebríček stále v spoločnosti existovať bude a deti budú jeho súčasťou či chcú alebo nechcú?

Ak zažijú v škole, že sa ich hodnota neodvíja iba od výkonu, budú naopak v dospelom veku odolnejšie voči snahám takto s nimi manipulovať na pracovisku. Počula som na našich kurzoch Rešpektovať a byť rešpektovaný, ako takéto rebríčky veľmi pokazili atmosféru na pracovisku, viedli k súpereniu, k podlízavosti šéfovi, ale takisto k zatajovaniu informácií, aby náhodou kolega nebol lepší, a tým nakoniec trpela kvalita práce všetkých. Ale potešila ma jedna účastníčka kurzu, ktorá rozprávala, že aj na nich túto metódu skúšali, tak sa dohodli, kto v akom poradí bude vyhlásený za pracovníka mesiaca a zostali naďalej v priateľských vzťahoch. Súčasťou dobrej sebaúcty je tiež poznanie svojich možností, nepovyšujem sa nad druhých za to, že viem niečo lepšie, a nezrútim sa, ak v nejakej oblasti nemám žiadne nadanie. Deti sa potrebujú naučiť uniesť úspech aj neúspech, ale k tomu verejné porovnávanie ani súťaže nevedú, to docielime zvyšovaním ich sebaúcty. Ľudia sa samozrejme líšia od seba v mnohých oblastiach, ale to z nich nerobí nadradených či menejcenných ľudí. Nadanie by malo byť vnímané ako zodpovednosť použiť ho ku prospechu všetkých, nie iba ku prospechu svojmu.

Ako pomôcť deťom dostať zo samých seba to najlepšie, rozvinúť ich potenciál?

Ak im pomôžeme, aby prišli na to, čo ich zaujíma a umožnili im, aby sa tomu aj venovali. A to v škole, nie len vo svojom voľnom čase. Čo je v súčasnom školskom systéme nereálne.

Mnohí dnešní učitelia zdieľajú názor, že najväčším problémom dnešných detí je lenivosť, že deti vyrušuje, že sa od nich niečo požaduje, tzn. že je takmer nemožné, aby boli v školách šťastné. Čo si o tom myslíte?

Čo je to lenivosť? Buď je to nedostatok síl, energie, alebo je to nedostatok zmyslu. Je ťažké sprostredkovať žiakom zmysel učiva, ak to nie je niekedy jasné ani učiteľom samým. Je pravda, že deti už nie sú vystavované takým veľkým tlakom, ako pred zmenou režimu, už nie je prijateľné toľko deti fyzicky trestať. Celospoločensky sa zvýšila hodnota slobody a individuality. V škole ich však niet a deti sa ich dožadujú, avšak s absenciou komunikačných a sociálnych zručností to robia skôr formou revolty.
Hoci tradičná škola má vo svojom systéme zakotvené veľké prekážky, aby deti chodili do školy rady, nie je to až tak beznádejné. Oblasť vzťahov je nedostižnou doménou školy. To, či dieťa chodí aspoň ako tak rado do školy, veľmi záleží na tom, akých tam má kamarátov. Ak škola bude cielene rozvíjať dobré vzťahy medzi deťmi (metódy samozrejme sú), ak deti dostanú viac priestoru, aby sa podieľali na spolurozhodovaní o tom, čo sa ich týka, ak škola bude používať kooperatívne učenie, ak bude ukazovať prepojenosť informácií v projektovom vyučovaní, ak známky budú používané ako spätná väzba, ak … dalo by sa pokračovať. Všetko, čo som vymenovala a ešte iné a iné, je možné v rámci súčasnej legislatívy. V Čechách poznám zopár štátnych škôl s bežnou populáciou (teda nie výberové), ktoré majú dobré výsledky, pričom ich žiaci chodia do školy radi (alebo aspoň nie neradi). Bohužiaľ, je ich veľmi málo.


Ako by podľa vás malo vyzerať vzdelávanie, ktoré vychováva slobodných a kreatívnych ľudí?

Tu by som len odkázala na to, že existujú systémy, ktoré to robia už dlho a úspešne. Predovšetkým Montessori vzdelávanie, ak sa samozrejme robí dobre. Veľmi odporúčam prečítať si o systéme v anglickom Summerhill, ktorý bol založený už v r. 1921 a funguje dodnes. Ale najmä je to model Sudbury Valley School. Dostatok informácií o ňom nájdete na svobodauceni.cz vrátane videí. Podstata je v tom, že tu nie sú žiadne osnovy, deti si riadia svoje vzdelávanie samé (a je to ich zodpovednosť), je tam prostredie, ktoré je veľmi bohaté na podnety a sú tam rešpektujúci dospelí ako sprievodcovia na individuálnych cestách vzdelávania. Pokiaľ ide o riadenie školy, o spolunažívanie, majú tam systém priamej demokracie, riadia sa veľmi dôkladným systémom pravidiel, ktoré platia pre deti aj dospelých, konflikty sa riešia pred súdnou komisiou zloženou z detí i z dospelých, Myslím, že toto bude raz vzdelávanie budúcnosti.

Prečo sa do škôl na vyučovanie dnes nedostávajú všetky dôležité zistenia vývinových psychológov ako napr. že domáce úlohy pre malé deti majú zanedbateľný efekt na ich výsledky, že odmeny a pochvaly majú negatívny dopad na ich vzťah k učeniu, že musia mať počas dňa viac pohybu, aby sa sústredili a pod.?

Ak niekto sám vyrastal v nejakom systéme, ťažko si predstaví iný. Toto platí najmä o rodičoch. Zatiaľ len malá časť z nich žiada pre svoje deti lepšie školy, pretože pobytom v tradičnej škole nadobudli presvedčenie, že učenie musí byť mučenie, že to bez nátlaku nejde atď. A ak nie je dopyt, tak prečo ponúkať niečo iné. Svoju rolu v tom hrá aj rozšírená predstava, že dať všetkým deťom rovnaké vzdelanie je v poriadku, dokonca, že to je spravodlivé. A to je podstata tradičnej školy. Všetky deti robia v rovnaký čas rovnaké veci rovnakým spôsobom. Je jeden kreslený vtip o zvieracej škole, kde učiteľ hovorí svojim žiakom – papagájovi, slonovi, opici, tuleňovi, psovi atď., že hodnotenie musí byť spravodlivé, a preto všetci dostanú rovnakú úlohu – vylezú na strom. V porovnaní s týmto chybným východiskom sú úvahy o odstránení domácich úloh či o niečo väčšieho pohybu v podstate iba kozmetickými úpravami, ktoré samozrejme deťom trocha uľahčia život, ale ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu samé od seba nepovedú. Som tiež presvedčená, že jedným z nevyhnutných krokov k lepšiemu vzdelávaniu je skutočne radikálna revízia obsahu učiva. Pre kopu faktografie nie je priestor na také podstatné veci ako je samostatný úsudok, kritické myslenie, rozvoj sociálnych zručností, poznávania samého seba aj druhých, na rozvoj vzťahov, atď.

Školský systém je ako obrovská zaoceánska loď, ktorej trvá dlho, kým zmení smer, aby sa vyhla ľadovej kryhe, takže ak nezačneme vážne robiť podstatné zmeny, môže byť potom už neskoro. To, že kvalitné vzdelávanie súvisí s ekonomickou prosperitou krajiny, s celospoločenskou klímou a stabilitou, je hádam jasné. Je treba aspoň otvoriť legislatívny priestor pre iné typy vzdelávania vrátane unschoolingu.


Čítajte viac o téme: Rozhovor, Známky, Lepšie školstvo
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.