Lenka Medvecová je spánková poradkyňa, zakladateľka projektu Prosím spinkaj a stále aktívna novinárka. Už niekoľko rokov sa naplno venuje problematike detského spánku a poradenstvu pre mamičky s deťmi. Pomáha rodičom pochopiť prirodzený spánok detí a hľadať riešenia, ak náhodou spanie ich detí nefunguje. Lenka je vždy pozitívne naladené energické žieňa, ktoré sa nikdy nenudí a stále má plnú hlavu nápadov a plánov. Popritom jej robí radosť dcéra Adelka (4).
Ako ťa napadlo začať sa venovať spánku? Kedysi si písala pre renomované slovenské médiá o biznise, dokonca si médiá i vyštudovala. Ako ťa osud zavial k spánku detí?
Vždy ma bavilo písanie, a tak som sa akosi prirodzene dostala k novinárčine. Chcela som meniť veci k lepšiemu. To sa ale v spravodajstve veľmi nedá a viac ma to ubíjalo ako tešilo. Publicistika bola príjemnou zmenou, ale stále som hľadala niečo, čo by ma viac napĺňalo. Unavená stresom z médií som aj s manželom odišla do Anglicka, vyvetrať si hlavu a získať skúsenosti. V Anglicku sa mi potom narodila dcérka Adelka a paradoxne ma priviedla k práci, ktorá ma začala napĺňať a dávať mi zmysel. Na začiatku bolo mnoho prebdených nocí a tlak okolia na to, ako by Adelka mala spať. To ma nakoniec dohnalo až na workshopy anglických spánkových poradcov a psychológov. Väčšina ale propagovala oddelené spanie a metódu kontrolovaného plaču. S tým som vnútorne nesúhlasila. Navyše som na rodičoch, ktorí tiež na workshopy chodili videla, aké dlhodobo nefunkčné tieto metódy môžu byť. Chcela som zistiť, prečo sa to, čo cítim tak veľmi líšilo od toho, čo sa všeobecne presadzovalo. Začala som hľadať odpovede a výskumy na internete. Prvé dni som bola zdesená z toľkých vyhrožujúcich a stresujúcich článkov o tom, čo všetko mi hrozí, ak dieťa budem uspávať pri dojčení alebo v náručí. Väčšina rád začínala a končila opúšťaním dieťaťa v noci a vyplakaním alebo kontrolovaným plačom. A to ma motivovalo ísť viac do hĺbky a zozbierať pre mamičky iné možnosti, ako deťom pomôcť k lepšiemu spánku bez toho, aby sme museli od nich odchádzať a nechať ich plakať. Mamičky mi začali písať svoje príbehy a ja som sa začala venovať poradenstvu. Stále viac som prenikala do hĺbky a zistila som, že na spánok má vplyv omnoho viac vecí než si dokážeme predstaviť.
Viem, že si sa dokonca dala na ďalšie štúdium vysokej školy, prečo?
Je to tak. Študujem obecnú antropológiu na Karlovej Univerzite v Prahe. V zahraničí sa venuje prirodzenému spánku niekoľko významných antropológov, napríklad James McKenna či Helen L. Ball. Ich výskumy často potvrdzovali aj moju prax s deťmi a mamičkami. V dobe, keď som sa rozhodla ísť študovať, som už veľmi intenzívne mamičkám pomáhala so spánkom detí a pochopením prirodzených fáz detského spánku. Ale chcela som svoju prácu posunúť ešte o čosi ďalej a vrhnúť sa aj na vlastné výskumy v našom a nie zahraničnom prostredí. Som veľmi rada, že sa mi podarilo na školu dostať. Je to skvelý pocit. Všetko mi začalo zapadať ako mozaika. Je úžasné ísť na školu, keď už máte nejakú prax v obore a presne viete, čo si z tej školy chcete vziať a idete priamo za tým. Naraz sa pred vami otvoria dvere k úžasným odborníkom, a každý z nich vás môže posunúť zase o krok ďalej.
Prečo je pre nás dnes detský spánok takou záhadou? V niektorých krajinách ho matky priveľmi riešia, inde to ide akoby prirodzenejšie. Ako sme na tom podľa teba my, Slovenky?
Detský spánok je predmetom výskumov skutočne na vedu pomerne krátky čas. Nerieši ho však celý svet. To, ako vnímame spánok detí, ovplyvňuje kultúra, v ktorej žijeme. Inak môže vyzerať spánkový výskum napríklad v Indii a inak v UK, Francúzsku či na Slovensku. V tomto vidím aj obrovský problém v médiách. Materské weby často preberajú články o spánku zo zahraničia, ktoré sa len veľmi málo podobajú tomu, ako spí väčšina detí u nás. Vziať a preložiť článok je jedna vec, dôležité je však ale vidieť výskum aj v kultúrnom kontexte daného prostredia, v ktorom vznikol.
Inak dokážu podobné články mamičky u nás len zbytočne vystresovať, lebo majú pocit, že ich dieťatko je iné a asi má teda problémy. Pre mňa sú články typu, kedy by presne dieťatko malo spať celú noc a koľko presne budení v noci si môžu dovoliť, len bezcieľne výkriky do tmy. Spánok detí je veľmi individuálny a tak by sme ho aj mali brať. Mali by sme skôr riešiť to, čo všetko ovplyvňuje spánok – od tehotenstva cez príchod na svet až po prirodzené vývojové fázy, prostredie v rodine, pohodu mamičky a povahu dieťatka. V tom prípade by sa v ňom našlo oveľa viac mamičiek a mohli by samé hľadať tú správnu cestu pre seba a svoje dieťatko alebo pravú príčinu problémov bez zbytočných tréningov s plačom.
Čo je teda iné napríklad v USA, prečo to tam tak matky riešia?
To ako veľmi mamičky riešia spánok detí sa často odvíja od toho, aké sú v danej krajine nastavené očakávania od spánku detí a taktiež tlaky, ktoré ich formovali. V USA je enormný ekonomický tlak na matky, ktoré často veľmi skoro nastupujú späť do práce, už po pár týždňoch od pôrodu. Takže potreba neprirodzene osamostatniť dieťa od prirodzenej závislosti na mamičke je veľmi veľká. To otvorilo dvere na optimalizáciu spánku a materstva a vzniklo mnoho príručiek s návodom na deti. Dieťa ale nie je mixér, aby sme ho mohli ovládať na základe nejakého univerzálneho návodu. Každý návrh či radu by sme ale mali kriticky zvážiť podľa vlastných skúseností s naším dieťatkom.
Dá sa hovoriť u nás o nejakých trendoch v uspávaní?
V Česku a na Slovensku sa teraz dostáva stále viac do popredia nosenie detí a dlhodobé dojčenie, čo je úžasné. Zároveň ale máme jednu z najťažších úloh. Generácie pred nami fungovali často na jasných pravidlách stanovených v komunizme. Nosenie znamenalo rozmaznávanie, dlhodobé dojčenie zbytočnosť a spoločné spanie obrovské riziko, vyplakanie tiež nebolo ničím výnimočným. Samozrejme dnes je už dokázané, že to nebolo nič, čo by bolo dobré pre deti, ale skôr pre systém. Ani tu sa však nedá úplne paušalizovať, na svojich prednáškach som stretla mnoho úžasných babičiek, ktoré svoje deti vychovávali pocitovo, v náručí, pri rozprávkach a bez vyplakania. Jedna babička dokonca prišla na prednášku, aby mohla svojej dcére ponúknuť aj iné možnosti, než tie, ktoré stále počúvala ona.
Aké najčastejšie chyby rodičia robia pri uspávaní detí?
Mnoho neistoty, stresu, rozdielnych rád a informácií sa často chtiac-nechtiac odráža aj v našom prístupe ku spánku a uspávaniu. Plus, samozrejme, všetko dokáže zamotať aj vývojová fáza, v ktorej sa dieťatko práve nachádza, psychika mamičky a povaha dieťatka. Preto nemám rada články typu: 10 chýb, ktoré robia rodičia. Viem, že je to čitateľsky obľúbená téma, pretože, kto z nás by chcel byť zlým rodičom. Mám z toho ale nakoniec vždy pocit, ako by sme súťažili a mali zbierať body, kto je lepší a kto to lepšie vie. Ale o to predsa nejde. Neexistuje dokonalý rodič, ani dokonalé dieťa.
Mali by sme vnímať dieťa, ktoré máme doma, a nie to, o ktorom sa píše na internete. Spánok detí závisí od mnohých faktorov, nielen od prístupu rodičov k spánku svojho dieťaťa, aj keď ten taktiež zohráva dôležitú úlohu. Často sa stretávam práve so stresom a neistotou, ktorú mamičky cítia po pôrode vďaka mnohým protichodným radám a informáciám. To potom vedie k príliš veľkým očakávaniam od spánku bábätiek a batoliat, prípadne k zbytočnému porovnávaniu s inými. Táto neistota nás potom od detí skôr vzďaľuje a prehlbuje problémy so spánkom. Každý problém môže byť úplne individuálny a niekedy ani nemusí súvisieť s nejakými spánkovými „zlozvykmi“.
Kedy sa dá povedať, že má dieťa so spánkom naozaj problém a je potrebné to začať vážnejšie riešiť s odborníkom?
Každý z nás vníma problém úplne inak. Závisí to od našich očakávaní a skúseností, ktoré máme napríklad z okolia než sa nám narodí dieťatko. Problém je, že bábätko nevie, čo presne očakávame a do akej krajiny s akými tabuľkami sa narodí. Preto sa už na začiatku môže stať, že nám spánok nášho dieťatka nejako nezapadá do všeobecnej formulky. Ako vravím, je veľmi dôležité oveľa viac písať o tom, čo všetko ovplyvňuje spánok než o tom, ako presne by sa deti mali či nemali budiť. Potom by sa mamičky dopátrali aj k vlastným riešeniam a oveľa lepšie by dokázali posúdiť, či ich dieťatko má už problém so spánkom alebo je to prirodzená vývojová fáza, ktorou prechádza. Ak bude ale mamička hľadať odborníka, radím nájsť takého, ktorý veľa načúva a veľa sa pýta.
Čo si myslíš o spoločnom spaní detí a rodičov v jednej posteli?
Nemyslím si, že by sme spoločný spánok mali obmedzovať len na spánok v spoločnej posteli. Za spoločný spánok považujem aj keď dieťatko spí na postieľke bez bočnice prisunutej k rodičovskej posteli. Spoločný spánok bol pre ľudí vždy prirodzeným. Má mnoho výhod pre deti aj mamičky. Spoločný spánok by mal vychádzať s nášho vnútorného rozhodnutia a presvedčenia. Nemal by ho ovplyvňovať tlak okolia a vyhrážanie, že sa dieťaťa už nezbavíme. Bolo by krásne, keby sa u nás vo všeobecnosti spoločný spánok rešpektoval ako rozhodnutie rodiny a nekritizoval.
Kedy by mali deti odísť do vlastnej postieľky, resp. izby?
Je to veľmi individuálne. Z mnohých dôvodov nie som zástancom samostatnej izby pre bábätká a batoľatá. Mamička na blízku dokáže rýchlejšie reagovať na signály dieťaťa a učí sa ich tiež rozoznávať. Dieťa zase dostáva pocit bezpečia, dôležitý pre pozitívny vzťah k spánku. Vychádzam hlavne zo svojich skúseností, mnohokrát sa mi stalo, že rodičia presunuli dieťatko vedľa do izbičky, lebo už spalo pekne a zaspávalo samé. A naraz v šiestom alebo vo ôsmom mesiaci sa to zlomilo a dieťatko začalo hystericky protestovať proti samostatnému spánku a uspávaniu. V tomto období medzi 6-12 mesiacom môže do spánku vstupovať mnoho vývojových etáp, ktoré osamostatnenie dieťatka môže často zhoršiť. Toto obdobie je pre nich veľmi zásadným a potrebujú sa ešte veľmi často ubezpečiť o prítomnosti rodičov. Preto by bolo krásne reagovať flexibilne, teda podľa toho, aké mám dieťatko a čo práve prežíva, alebo ako prežíva presun do izbičky. Vhodná doba na presun do svojej izbičky závisí na povahe dieťaťa a okrem iného aj na vývoji ich spánku. Najčastejšie bez stresu prechádzajú do svojej izbičky medzi 2,5 – 5 rokmi. Niektoré deti to zvládnu skvele aj o niečo skôr a iné z rôznych príčin zase o niečo neskôr. Deti nám väčšinou veľmi rýchlo dajú spätnú väzbu svojím správaním, zmenou spánku či uspávaním. Odpoveď na túto otázku by sme nemali hľadať u odborníka, ale v nás a našich deťoch.
Určite si sa stretla u rodičov s metódou vyplakania. Čo si o nej myslíš?
Je to veľmi nebezpečná metóda, ktorá sa môže ľahko obrátiť proti nám aj v neskoršom období. Bohužiaľ sa vyplakanie a kontrolovaný plač väčšinou ordinuje univerzálne ako odpoveď na všetky spánkové problémy. Dieťa prechádza prvé roky svojho života veľmi dôležitým fyzickým a psychickým vývojom. Buduje si pevné puto k rodičom, vytvára si pocit bezpečia, z ktorého bude čerpať nasledujúce roky a aj vďaka nemu sa postupne osamostatňuje a púšťa sa preskúmavať svet. Pocit bezpečia si pritom nebuduje len cez deň, ale aj v noci.
Vďaka rodičom hľadá odpoveď na svoje strachy, bolesti, neistotu. Ubezpečuje sa o ich láske, blízkosti a starostlivosti. Dieťa, ktoré plače osamote okrem zvýšenej hladiny stresového hormónu pociťuje tiež paniku z opustenia. Z môjho pohľadu je najhoršie, že sa k týmto metódam rodičia dostávajú v období veľmi dôležitom pre vývoj dieťatka, kedy sa začínajú aj častejšie budiť – niekedy od 4- 6 mesiaca. Alebo v období separačnej úzkosti, kedy je naraz dieťatko opäť oveľa intenzívnejšie pripútané k mamičke cez deň aj v noci (najčastejšie medzi 7- 11 mesiacom).
Mnoho rodičov, ktorí skúšajú nechať bábätko vyplakať alebo metódu kontrolovaného plaču to často robí kvôli tlaku okolia, alebo z vyčerpania. Hľadajú riešenie či podporu a dostávajú iba rady, ako dieťa zlomiť plačom osamote. Pritom problémy, ktoré rodičov doženú k týmto metódam, sa dajú riešiť aj inak ako tým, že ich v tom necháme samých.
Ako vnímaš v súvislosti so spánkom nosenie v šatke? Viem, že si sama Adelku nosila veľmi dlho.
Áno, dcérku som nosila. Milujem ten pocit, keď vám bábätko pokojne zaspí na hrudi a vy môžete privoniavať k jeho hlavičke. Upokojuje to obe strany. Nosenie pomáha aj v ťažkých chvíľach, keď idú zúbky či je dieťatko choré. Mňa vždy fascinovalo, ako perfektne šatka fungovala na letisku plnom ľudí. Bez nej bola Adelka na letisku nervózna, akonáhle som si ju naviazala, naraz už letisko, neznáme prostredie a cudzí ľudia neboli dôležití. Nastal okamžitý pokoj. Už vnímala len nás dve a pokojne zaspala v dave plnom ľudí. Ja nosenie veľmi odporúčam a často nám to pomohlo vyriešiť mnohé problémy so spánkom. Aj preto som sa spojila s jednou novou českou značkou, za ktorou stoja nosiace mamičky a vytvorili sme spoločne farebne limitovanú edíciu bavlnených šatiek na nosenie Loktu She Šípková Ruženka. Už sa na ne veľmi teším.
Pred nejakým časom bola na Slovensku aj americká odborníčka na výchovu detí a spisovateľka Naomi Aldort. Ty si s ňou robila i rozhovor. Čo si myslíš o jej pohľade na spánok, že „deti by mali chodiť spať od narodenia vtedy, keď chcú, že deti samé poznajú, kedy sú unavené“?
Sú mnohé prípady, kedy sa detičkám nedá zaspať, nie ich vinou ale napríklad stresom, príliš mnoho podnetmi, ktoré ich rozptyľujú a podobne. A to napriek tomu, že sú unavené a javia známky únavy. Večer to môže byť ešte o čosi zložitejšie. V našej spoločnosti je veľmi veľa vecí, ktoré nútia telo k neprirodzenej aktivite aj večer (napríklad televízor ako kulisa celý deň alebo tesne pred spaním, príliš veľa svetiel večer, mobily, počítače...) a preto aj keď je už telo očividne unavené, hlava nedokáže spomaliť a naopak. V praxi sa mi viac osvedčila vzájomná spolupráca mamičky a dieťaťa. Teda, že mamička vníma znaky únavy svojho dieťaťa a čas, kedy zhruba prichádzajú najčastejšie a vtedy ho začne ukladať spinkať. Rodičia tiež môžu pomôcť dieťatku navodiť pocit upokojenia, aby dokázalo spomaliť a spracovať všetky tie vzrušujúce zážitky z dňa. Nie som zástancom nejakých na minútu presných časov. Pravidelnosť tiež môže byť flexibilná.
Musím ťa pochváliť za tvoje blogy o spánku. Sú nádherné a zaujímavé aj pre rodičov, ktorých deti spia bez problémov. Aké sú tvoje ďalšie plány v tomto smere? Kam by si rada svoj „spánkový projekt“ posunula?
Ďakujem, to ma veľmi teší. Plánov mám ešte veľmi veľa. Pred pár dňami sme s Jankou Hašplovou, ktorá sa dlhodobo venuje masážam detičiek, vytvorili masážne spánkové balíčky a e-knihu spánkové masáže. Masáže dokážu v mnohom pomôcť a často ich v konzultáciách využívam. Okrem iného upokojujú aj mamičku a pomáhajú jej naladiť sa na neverbálnu komunikáciu svojho dieťatka. Navyše sú vhodné v každom veku. Ďalej budem pokračovať v prednáškach po celej Českej republike a cez leto sa konečne chystám aj do viacerých miest na Slovensku.
No a od septembra sa vrhnem aktívne na výskum, na ktorý sa tiež veľmi teším a bude zameraný na kultúrne vplyvy na detský spánok u nás a ako ovplyvňujú prístup mamičiek. Medzitým neprestávam bojovať proti mýtom a zneisťovaniu našich materských schopností. Najkrajšou odmenou pre mňa je, keď mi mamičky píšu, že vďaka článkom odolali tlaku okolia a našli si svoju vlastnú cestu, ktorá im pomohla. Dúfam, že bude stránka takto fungovať aj naďalej a že si tam budú mamičky chodiť pre sebadôveru a podporu a pomôže im vidieť spánok detí aj z trochu iného pohľadu než sa o ňom obecne píše.
