Trendy na pracovnom trhu ukazujú stále vyšší záujem o ľudí s technickým zameraním. Napriek tomu od matematiky, fyziky či programovania deti stále bočia a rodičia, ani štátne školstvo, na to dostatočne nereflektujú. Snahu o zlepšenie možno badať zo strany neziskových organizácií. Jednou z nich je napríklad študentská organizácia Trojsten.
TROJSTEN je občianske združenie, ktoré tvorí asi 70 študentov technicky zameraných vysokých škôl, ktorí sa venujú rozvoju talentov a popularizácii matematiky, fyziky a programovania medzi žiakmi stredných a základných škôl. Organizujú niekoľko dlhodobých súťaží, kde pre najúspešnejších riešiteľov pripravujú týždňové sústredenia s atraktívnym nielen odborným programom. Okrem toho usporiadavajú množstvo ďalších akcií ako jednodňové súťaže Náboj, víkendy s prednáškami a hrami pre stredoškolákov Klub Trojstenu, či cykly populárnych prednášok osobností z akademického prostredia Akadémia Trojstenu.
Trojstenáci veria, že matematika, fyzika a programovanie sú disciplíny, ktoré si dokáže obľúbiť ďaleko viac detí, ako je tomu dnes a navyše, že v tomto smere môžu byť deti ďaleko lepšie pripravené, ako sú bežne po škole.
Ich riešitelia majú viaceré medzinárodné úspechy a je medzi nimi mnoho takých, ktorí dnes študujú na prestížnych zahraničných školách ako Cambridge, Oxford či ETH Zürich, alebo sa stali mediálne známymi za svoje pracovné úspechy, ako nedávno Andrej Pančík, ktorý predal svoj online projekt za 100 mil. dolárov.
O fungovaní Trojstenu a inom pohľade na matematiku, fyziku či programovanie sme sa rozprávali s vysokoškolákmi - dobrovoľníkmi z Trojstenu Irenou Bačinskou, Marekom Šebom a Samom Tomašecom.
Čomu sa presne Trojsten venuje?
Marek: Trojsten vznikol ešte v roku 1994. Naša činnosť je rozsiahla, ale hlavne sa venujeme príprave korešpondenčných seminárov a súťaží v matematike, fyzike a programovaní. Vymýšľame pre deti v tomto smere rôzne aktivity ako hlavolamy a hry, ktoré sú zamerané na podporu detskej zvedavosti, tvorivosti a logického myslenia. Organizujeme aj týždňové sústredenia pre deti zo základných a stredných škôl.
Snažíme sa deti motivovať, aby naplno rozvinuli svoj potenciál v týchto technických predmetoch. My deťom ponúkame to, čo už učiteľ nestíha. Snažíme sa propagovať, že doba sa mení a venovať sa týmto oblastiam viac je dobrá voľba.
Prečo si myslíte, že dnes deti strácajú záujem o matematiku a fyziku?
Irena: Deti sú dnes vo všeobecnosti lenivé. To, že by začali samé niečo robiť, hlavne, čo sa týka myslenia, je problém. Navyše je dnes taký trend v triedach, že deti, ktoré v niečom takomto vynikajú, sú v triede na posmech.
Samo: Myslím si, že niekedy je to aj o motivácii. Deti sa učia matematiku, napríklad cez staré poučky, vzorce a nevidia za tým možno zmysel. My sa im snažíme napríklad na našich sústredeniach ukázať, že to vôbec nie je o vzorcoch, ale hľadáme za vecami súvislosti a prepájame to s reálnym svetom.
Marek: Je pravda, že byť dobrým v matike a fyzike nikdy nebolo cool. Ak si pozriete akýkoľvek americký film, tak takýto stredoškolák určite nevystupuje v muzikáloch a nie je obliehaný babami. Ten stereotyp je dosť jasný, ale to si myslím, že tu bolo vždy.
Zároveň je tu problém s obrovským množstvom aktivít, ktoré dnes deti môžu po škole využívať. Keď Trojsten začínal, takéto možnosti neboli. Tábory, ktoré sme organizovali pre najlepších riešiteľov, to bolo niečo úžasné. Dnes je už množstvo aktivít pre mladých lídrov, nelídrov, umelcov, hercov... Každý rodič chce, aby decká boli aktívne, tak ich podporia v čomkoľvek a možno je to skôr šport na úkor zlepšovania sa v takejto oblasti. Možno to niekedy ani nie je ich chyba, že nie sú aktívne, ale je to dôsledok toho, že aktivít majú jednoducho viac, ako sa reálne dá stíhať.
V čom je teda rozdiel, že deti, ktoré dnes v Trojstene sú, tak tú motiváciu majú?
Irena: V Trojstene sa naopak tieto decká podporujú a tlačia navzájom ešte viac dopredu. Necítia sa trápne, že niečo vedia. Práve naopak. Nachádzajú tu ľudí, kamarátov, ktorí sú im podobní.
Samo: Keď majú tú správnu komunitu okolo seba, dokážu sa potiahnuť a v porovnaní s iným kolektívom napr. v triede, tu nie sú outsideri. Dokážu sa lepšie zapájať do všetkého.
Marek: Naším cieľom nie je nič také, aby sme vychovávali mašiny na počítanie, ale práve tie decká posúvať po všetkých stránkach. Tá najpodstatnejšia úloha je rozmýšľanie. Je tu však milión iných vecí. Bavíme sa spolu o všetkom možnom, trávime spolu čas, hráme psychologické hry, sme spolu veľmi dobrí kamaráti, chodíme mimo sústredení spolu na všelijaké výlety. Sme im takí starší parťáci a nie je to iba o tej matematike.
Zmenila sa za posledné roky nejak fyzika a matematika na školách?
Marek: Ja osobne pozorujem, že sa zľahčujú osnovy. Musíme v posledných rokoch klesať s náročnosťou úloh, ktoré na súťažiach dávame.
Irena: Problém je aj v akejsi nadväznosti fyziky a matematiky. Najprv sa žiaci niečo naučia na fyzike, kde potrebujú nejakú matematiku, a potom sa časom k tomu dostanú v matematike. Nedáva to potom, samozrejme, zmysel.
Učíte deti to, čo sa v škole nepreberá, alebo idete vlastne iba hlbšie v preberanom učive?
Irena: Je to aj nové učivo a ideme aj hlbšie.
Ako vnímate dnešných učiteľov matematiky a fyziky?
Samo: Je to veľmi rôzne. Na jednej strane sú učitelia, ktorých musím oceniť, ktorí vedia veľmi dobre motivovať študentov a nachádzajú si čas aj mimo svojej pracovnej doby, aby pripravili krúžky, či zaujímavejšie príklady pre žiakov. Snažia sa byť tým učiteľom s veľkým „U“, ktorý deti posúva aj mimo ich 45-minútovej hodiny. Na druhej strane sú takí, ktorí nemajú motiváciu predať žiakom niečo viac.
Marek: Toto všetko určite súvisí aj s tým, že nie sú dostatočne platovo ohodnotení a celkovo podmienky, v ktorých musia fungovať, sú často neadekvátne výsledkom, ktoré od nich všetci očakávame. V Trojstene si zlú situáciu v školstve uvedomujeme, preto sme sa okrem dlhodobej práce na vzdelávaní detí rozhodli angažovať aj verejne: Trojsten podporil Štrajk učiteľov aj iniciatívu A Dosť.
Dobrovoľníci z Trojstenu sa ako učiteia často zapájajú aj do prípravy detí na medzinárodné súťaže ako Turnaj mladých fyzikov. Slovenský tím pod vedením Miša Hledíka obsadil na poslednom medzinárodnom finále v Thajsku výborné 4. miesto.
Ako sa dajú vyselektovať takéto deti, ktoré by sa mohli viac rozvíjať týmto smerom a odkedy ich k tomu motivovať?
Marek: My sme určite toho názoru, že treba deti podchytiť čím skôr. Preto sa naše aktivity a aktivity podobných organizácií ako sme my (P-mat, Sezam, Riešky, STROM), sa rozbiehajú v 5. – 6. ročníku základnej školy. Už v tomto čase sa začínajú odchytávať decká a ukazovať im na matematike alebo programovaní tie zaujímavé veci.
Majú niečo spoločné deti, ktoré sa vybrali týmto smerom? Ako ste sa dostali k hlbšiemu štúdiu týchto vied vy?
Marek: Excelentný programátor, ktorý tomu naozaj aj do hĺbky rozumie, začína zväčša nenápadne. Typické je, že takéto deti alebo mladých ľudí baví riešenie hlavolamov alebo nejaké šifry. A my tam vidíme jasné prepojenie, že ľudia ktorí sa nakoniec stanú tými dobrými programátormi, fyzikmi alebo všeobecne dobre mysliacimi ľuďmi, tak prejavovali záujem o takéto šifry alebo populárnu vedu a pokusy. Myslíme si, že ak budujete záujem o takéto drobné veci ako sú tie šifry, hlavolamy, pokusy, ako čo funguje, odpovedáte im na ich otázky „prečo?“ a „ako?“, postupne sa dostanú do toho štádia, že sú excelentné vo fyzike alebo matike. Ak sa teda pýtate, kedy s technickými vedami začať, odpoveď znie: čím skôr.
Čo môže v tomto smere urobiť učiteľ?
Marek: Vieme, že času je málo i že sú zaplatení naozaj hrozne a majú často aj ďalší job, a preto veľmi radi ponúkame v tomto smere pomocnú ruku. My ten čas máme a s učiteľmi zdieľame vôľu potiahnuť deti ďalej.
Posielame na školy zadania rôznych našich súťaží. Stačí, ak ich šikovným deckám s krátkym motivačným vysvetlením dajú, pošlú ich na nejakú našu prednášku alebo sústredenie a my sa postaráme o zbytok.
Samo: Veľakrát stačí naozaj iba to, aby učiteľ tieto informácie žiakovi poskytol. Ja som napríklad presne začal riešiť tieto veci, keď som sa o nich dozvedel. Nebol potrebný nejaký extra impulz. Vždy ma bavila matika, ale dovtedy som nenachádzal možnosti, čo robiť ďalej. Niekedy naozaj stačí, ak sa učitelia iba podelia s informáciami o rôznych aktivitách so svojimi žiakmi alebo ich rodičmi.
Potom ľudia ako my, zanietení pre tieto vedy, už deťom vedia ukázať aj iné stránky týchto predmetov, na ktorých odhalenie v škole často nezostáva čas. Ukázať, že matematika, fyzika, či programovanie je niečo pekné. 7-dňové sústredenie plné hier či deň v naplnenej sále súťaže Náboj dokáže „spracovať“ aj mŕtvolu (smiech).
Atmosféra na súťaži Náboj 2015.
Marek: Skôr nás mrzí, že niekedy deckám, ktoré sa začnú detailne týmto aktivitám venovať a chodia s nami na rôzne súťaže a sústredenia, učitelia niekedy nedajú zvolenie, aby týchto niekoľko dní mohli v škole chýbať. Síce zriedka, ale stáva sa to niekedy aj stredoškolským deckám, ktoré sú úplne jasne vyprofilované na “Matfyzácke” smery a ktorým účasť na týchto aktivitách vie neskutočne pomôcť. Decká potrebujú mať oporu v učiteľovi, nemôžu s ním bojovať.
Ako sa o vás deti na rôznych školách dozvedia?
Samo: Z riešiteľov, ktorých máme, sa drvivá väčšina dozvedela o nás od spolužiakov alebo učiteľov.
Irena: Posielame zadania iba na najväčšie školy, lebo je to finančne veľmi náročné. Nemôžeme si dovoliť poslať to na všetky.
Marek: Šírenie „word of mouth“ má u nás veľký efekt. Keď prichádzajú decká z našich sústredení nadšené. Je to spolupráca aj tých ostatných organizácií, ako je P-mat alebo Sezam, s ktorými sme spriatelení. Potom sú silným zdrojom práve tí oduševnení spolužiaci, ktorí si nás medzi sebou odporúčajú a dotiahnu sa na sústredenie, riešenie súťaží. Sú aj dlhoročne angažovaní a zapálení učitelia, ktorí stále spolupracujú a rozmýšľajú aj mimo svojej hodiny.
Netreba zabúdať ani na propagovanie sa našich akcií navzájom. Napríklad veľká a pre decká mimoriadne atraktívna matematická súťaž Náboj pritiahne stovky detí aj dlhodobejšiemu a systematickejšiemu riešeniu ostatných našich súťaží. Mimochodom, o pár dní sa bude konať Náboj 2016, takže ak si chcú študenti zažiť túto atmosféru, stíhajú ešte prihlásiť svoj školský tím.
Irena: Bohužiaľ, kde takíto učitelia nie sú, tam sa decká o nás nedozvedia. Mnohí naši spolužiaci na vysokej škole napr. nevedeli, že takéto niečo existovalo a bolo im to ľúto. Prakticky to vždy závisí od toho učiteľa, či tie zadania podá svojim žiakom alebo nie. Či im nás predstaví a pod.
Ako ste vnímali sklamania, keď ste na matematických alebo fyzikálnych súťažiach neuspeli? Neodrádzalo vás to pokračovať, že nie ste až tak dobrí?
Irena: Ja som sa naopak vôbec nevnímala, že by som mala na niečo vlohy. Naopak cez tieto súťaže som si začala uvedomovať, že som celkom dobrá. Vôbec ma nedemotivovali nejaké neúspechy. Skôr som vnímala, že keď sa mi niečo podarilo, tak ma to ťahalo vpred. Neúspechy som nevnímala. Neodrádzali ma. Jedine, ak boli lepší súrodenci (smiech).
Marek: U mňa to bolo komplikovanejšie. Bol som dosť v depke z toho, že som bol na 8-ročnom matematickom gymnáziu a rozhodne som nebol z tých najlepších. Práve, keď som sa začal porovnávať, tak to dopadlo veľmi zle. Mal som v istých obdobiach pocit, že toto nie je moja silná stránka a že radšej pôjdem študovať niečo humanitné. Postupne ma však začali spolužiaci namotávať na tieto súťaže, a tam sa to zmenilo. Človek aj vďaka nim získa väčšiu motiváciu hoci vie, že možno nie je najlepší na Slovensku.
Všetko v rámci našich aktivít sa snažíme vymýšľať tak, aby to pôsobilo veľmi motivačne pre tie deti. Nie je to ľahké, pretože je to veľa o počítaní, o tom, že sa nejdem von hrať. Sedenie na zadku 12 hodín tri krát do roka nie je prirodzene vysnívaná aktivita mládežníkov (smiech). Myslíme si však, že to má zmysel, a preto ich motivujeme aj kvalitným programom na sústredení.
Dokáže rodič pomôcť v tej každodennej motivácii?
Irena: Mňa podporoval otec. Určite mi to pomáhalo. Ak by ma nepodporoval, asi by som Trojstenácke súťaže neriešila, ale išlo by to všetko ďaleko ťažšie. Myslím však, že to závisí od povahy.
Samo: Veľakrát stačí, aby rodič aspoň vypočul svoje dieťa. Mne pomáhalo, keď som napríklad prišiel zo sústredenia a o všetko som sa chcel podeliť a hovoriť, čo sme tam robili a zažili. Stačilo, že ma počúvali. Ľahšie sa mi potom vracalo k tým spomienkam, keď som strácal motiváciu práve po tom, ako som ich mohol nahlas povedať. Bolo fajn, že ma potom povzbudzovali v takýchto akciách.
Marek: To najpodstatnejšie asi je, že rodič vidí význam v tom, že to jeho dieťa trávi toľko času doma nad riešením príkladov, a potom na týždeň vymešká školu práve na takýto tábor. Máme však aj takých stredoškolákov, ktorým to rodičia moc neschvaľujú, a napriek tomu prídu.
Aký máte pomer dievčat k chlapcom?
Irena: Na začiatku nás bola napríklad vo fyzikálnom seminári asi šestina. Teraz je nás asi tretina. Mení sa to.
Samo: Nedostatok dievčat je hlavne na programátorských aktivitách. Myslím si, že ich tlačí okolie. Je dosť nezvyčajné, keď dievčatá začnú programovať. Asi sa viac venujú nejakým sociálnym aktivitám.
Marek: To, že sa k štúdiu týchto predmetov dostávajú dievčatá ťažšie, je aj akýsi zaužívaný stereotyp, že ten „umastený IT-čkar“ býva chlapec a nie dievča. A tento obraz sa stále podporuje a dievčatá ten svoj záujem ani nezvyšujú.
Osobne však vnímam, že tým, že je dievčat medzi nami ďaleko menej, tak sú zase medzi nami aj za väčšie hviezdy, čo je prirodzene veľmi príjemné. Naše tábory či súťaže potom navštevujú oveľa častejšie, čo počty mierne dorovnáva. Je to z matematického hľadiska veľmi zaujímavý stabilný systém (smiech).
Dá sa matematika alebo fyzika „nabifliť“, aj pokiaľ na ňu niekto nemá bunky?
Samo: Myslím si, že sa to dá, ale asi by to súčasných študentov neskôr v živote nebavilo robiť. My sa napríklad sústreďujeme na to, aby to nebolo o dosadzovaní do vzorcov, ale práve o logike.
Irena: Minimálne k nám asi takýto ľudia neprídu, lebo by ich to malo baviť.
Marek: Som toho názoru, že je potrebné, aby dieťa malo aj nejakú vrodenú inteligenciu, keď s týmto začína. Každopádne sa však stále presviedčam o tom, keď pozerám na spolužiakov na MATFYZe, že sa to dá vydrilovať. Často sa stáva taká vec, že študenti, ktorí prídu na MATFYZ s tým, že sú veľké hlavy, tak potom zaspia na vavrínoch a prestanú sa chytať. Ten ich geniálny mozog prestane stíhať vnímať súvislosti a postupne stratia niť. Naopak tí, čo sú svedomití a vôbec neboli na začiatku také hviezdy, tak práve tým, že sa stále držia tej nite, čo sa na hodinách prednáša, tak si vytrénujú svoj mozog, že na konci dňa aj lepšie logicky rozmýšľajú. Zákon 10 000 hodín platí aj tu- v logike a fyzikálnom rozmýšľaní.
Z čoho Trojsten žije? Ako ste financovaní?
Marek: Hlavný zdroj financovania sú pre nás osvietené firmy - sponzori ako je Eset alebo PosAm, ktoré chápu význam našich aktivít. Viacerí naši absolventi v týchto firmách dokonca pracujú.
Druhým pilierom je podpora od školy, ktorá nám poskytuje hlavne priestory. Ďalej sú to 2 percentá z daní a drobné individuálne príspevky ľudí, ktorí sú prevažne naši absolventi.
Štát nám pravidelne na našu činnosť neprispieva, ak nerátame pomoc od fakulty. Zháňame peniaze kade-tade. Keď sme boli v najhoršom, štát nám vtedy nepomohol. Vytiahli nás z toho práve súkromné firmy, ktoré totálne dôverujú tomu, čo robíme a ako napĺňame naše poslanie. Momentálne sme sa naučili už žiť bez pomoci štátu a ide nám to vcelku dobre (smiech). Ale určite to nie je správne, ani spravodlivé, ak si vezmeme len projekty ako bola „Popularizácia vedy a techniky,“ financované z eurofondov, kde šli obrovské milióny, no ich reálne výsledky sa s výsledkami organizácií ako Sezam, Trojsten, či P-mat v tomto smere naozaj nedajú porovnať. Štát by mal omnoho rozvážnejšie pozerať na prostriedky, ktoré investuje do vzdelávania a napríklad aj popularizáciu vedy a techniky.
