„Mami, môžeš mi dať macíka? Oci, prosím si piť. Dáš mi kocky z boxu? Podáš mi to autíčko z poličky? Kúpiš mi to lego? Som hladný! Povieš mi, ako mám urobiť tú domácu?“ To je len zopár požiadaviek z nekonečného každodenného radu naliehavých prianí, žiadostí a prosieb našich detí. Mnoho rodičov na detské požiadavky reaguje hneď. Napĺňajú ich potreby, pretože oproti nim stoja drobné, nemotorné deti, ktoré nevyhnutne potrebujú pomoc dospelých. A tak to má byť. Kým sú deti malé, rodičia sú ich ochrancami zodpovedným za ich život. Zdá sa im prirodzené, že plnia to, o čo dieťa žiada. IHNEĎ. Sú však všetky detské požiadavky naozaj v poriadku?
Keď rodičov naliehavé požiadavky prevalcujú
Tak, ako každý podvečer, pripravuje Lenka pre svoju rodinu večeru. Všetci sedia okolo stola, debatujú a svorne čakajú. Lenka položí na stôl kura s ryžou naservíruje ho všetkým na tanier. Ako posledná si sadá k svojej večeri. „Mami, ešte mi chýba vidlička,“ osloví ju 10-ročný Peťko len pár sekúnd po tom, čo začne jesť. Lenka sa bez slova postaví a uteká mu s ospravedlnením doložiť vidličku, na ktorú pri tom zhone zabudla. Po tom, čo si opäť sadne k stolu, 7-ročná Evička ju prosí o vodu. Hladná a vyčerpaná Lenka sa opäť postaví a položí na stôl pohár vody. Bez akéhokoľvek zamyslenia, pozastavenia nad situáciou, že tu niečo nie je v poriadku, snaží sa do seba nahádzať večeru, aby bola všetkým o pár minút opäť plne k dispozícii.
Prečo Lenka nespozorovala, že jej zdravý 10-ročný syn si môže vziať zo zásuvky vidličku sám alebo, že jej 7-ročná dcérka si dokáže na stôl postaviť pohár vody, ak je smädná? Prečo ju deti naliehavo prosili o niečo, čo by dokázali dávno urobiť samé? Lenka sa naučila reagovať na ich požiadavky ihneď, akoby napĺňala svoje vlastné potreby. V podstate ani nie svoje vlastné, pretože tie sa stali dávno druhoradé.
Michael Winterhoff je detský psychiater a venuje sa psychoterapii detí a mládeže už mnohé roky. Vo svojej praxi spozoroval jeden z častých problémov, s ktorým sa u dnešných rodičov stretáva. Symbióza vo výchove je čosi, čo Winterhoff opisuje ako splynutie psychiky rodiča s psychikou dieťaťa. Označuje ju za nezdravý jav, ktorý vo vzťahu dieťa a rodič vzniká.
Môže sa vyvinúť z partnerskej výchovy, kedy dôjde k výmene moci rodiča a dieťaťa. Rodič túži svoje dieťa vychovávať v priateľskej atmosfére, no neuvedomí si, že priateľský vzťah, ktorý takýmto spôsobom vznikol, zďaleka nie je v rovnováhe. Dieťa úkoluje rodičov a presadzuje svoju vôľu, hoci už nie je batoľa, ktoré je potrebné okamžite uspokojovať. Napriek tomu o to stále žiada. Rodičia ho v partnerskom vzťahu naučili, že je v poriadku, ak plnia všetky jeho požiadavky a napriek tomu, že dieťa rastie, prístup rodičov zostáva nezmenený. Samotné dieťa nemá motiváciu, a ani schopnosti, niečo na tom meniť. Rodič reaguje na požiadavky dieťaťa bez uvažovania a reflexívne, akoby to bola nejaká súčasť jeho tela, napr. ruka. ( Dieťa požiada o vidličku, matka ju bez váhania podá.) Winterhoff však tvrdí, že ak sú rodič a dieťa takto nastavení, takéto dieťa bude mať vážne problémy, lebo sa nedokáže neskôr vyrovnať s konfliktom, prípadným odmietnutím zo strany rodičov alebo iných ľudí v živote. Psychický vývin týchto detí zostáva zafixovaný v období 18 až 30 mesiacov a ich ego býva v tomto prípade veľmi silné.
Winterhoff vysvetľuje, že rodičia, ktorí sa ocitnú v stave psychickej symbiózy so svojím dieťaťom sa dostávajú do štádia, kedy nie sú schopní zniesť napätia, ktoré dieťa vytvára, a preto plnia každé jeho prianie ihneď. Takéto deti sa neučia na nič čakať. A nemôžu za to. Formujú sa len vďaka správaniu svojich rodičov. Podľa ich reakcií prirodzene očakávajú, že sa navždy všetko bude točiť okolo nich a okolo utišovania ich potrieb. Je to začarovaný kruh, kde vlastnú spokojnosť rodičia vnímajú skrz svoje dieťa a jeho spokojnosť. Potreby rodiča a dieťaťa však nie sú identické a dieťa by túto skutočnosť malo postupne ako rastie prirodzene spoznávať. Ak mu to rodič neumožňuje, znemožňuje mu jeho zdravý vývin.
Dôležitý moment čakania
Rodičia by si mali uvedomovať, aké sú reálne schopnosti dieťaťa v danom veku a podľa toho na jeho požiadavky aj reagovať.
Americká novinárka a spisovateľka Pamela Druckermanová napísala niekoľko kníh o francúzskej výchove a o tom, aký je v nej „moment čakania“ veľmi dôležitý. Tvrdí, že práve výchovná lekcia o čakaní je niečo, čo robí francúzske deti a ich rodiny pokojnými a deti schopné ľahšie s rodičmi spolupracovať. Francúzi veria, že deti sa trpezlivé nerodia, ale vďaka pomoci rodičov sa nimi stávajú. Aj u nich žijú deti, ktoré sa nervovo zrútia vždy, keď nedostanú cukrík, alebo nedovolia rodičom dokončiť telefonát či obsedieť v kaviarni na káve. Rozdiel je v tom, že francúzski rodičia takto odmietajú žiť a považujú za svoju povinnosť deti trpezlivosti a sebaovládaniu učiť. Sú presvedčení, že tento spôsob života nerobí šťastné ani deti, ani ich rodičov.
Jeden z najvýznamnejších súčasných psychológov Walter Mischel realizoval na deťoch známy i vtipný experiment s marshmallow cukríkmi. Jeho cieľom bolo zistiť, či je dieťa schopné čakať a odolať pokušeniu nezjesť cukrík marshmallow, ak to bude znamenať, že neskôr dostane takéto cukríky dva. Vedcov zaujímalo, či dokáže dieťa vo veku 4 rokov naozaj oddialiť uspokojenie svojich okamžitých potrieb v prospech inej veci. Zistili, že to možné je. Až 30% testovaných detí dokázalo ovládať svoje emócie ako strach, či rôzne iné impulzy natoľko, že odolali lákavému pokušeniu. Zistili tiež, že deti, ktoré pokušeniu odolali boli práve tie, ktoré sa dokázali samé zabaviť a rozptýliť svoju pozornosť.
Počkaj chvíľu, zlatko!
Druckermanová vo svojej knihe Dieťa a čo teraz?! píše, že je prirodzené, že nemožno od malého dieťaťa očakávať, že bude bez pohnutia pokojne čakať, ak túži uspokojiť nejakú svoju potrebu. Podstatné však je, že sa naučí svoju pozornosť od danej potreby na nejaký okamih odvracať a oddialiť svoju túžbu po uspokojení. Niektoré deti sa zahrajú s gombíkom na svetri, iné si čosi zaspievajú alebo spočítajú obrazy na stene.
Aby si túto schopnosť dieťa osvojilo, nie sú podľa nej na to potrebné žiadne špeciálne techniky, ktoré by to deti naučili. Stačí, ak deťom budete pravidelne hovoriť obyčajné: „POČKAJ!“ Ak dokážete niekoľko krát denne zabezpečiť, aby dieťa počkalo na vašu pozornosť, príde samé na to, ako sa chvíľu zabaviť a objaví veľmi dôležitú životnú zručnosť. „Ak však pri každej príležitosti vyskočíte a necháte všetko, čo práve robíte tak, jeho silnou stránkou sa trpezlivosť nestane. Mrnčanie a neprimerané domáhanie pozornosti určite áno,“ píše Druckermanová.
Počkať pár sekúnd či pár minút (podľa veku dieťaťa) je podľa vedcov primeraná požiadavka. Pre dieťa po nástupe do škôlky a neskôr školy bude práve táto schopnosť jednou z kľúčových, aby dieťa dokázalo prospievať. Každé dieťa potrebuje pravidlá, no i pocit, že je milované. Aby správne dozrievalo, potrebuje lásku, ale aj istú dávku frustrácie.
„Počkaj chvíľku, Mirka. Práve sa rozprávam s tetou. Hneď pôjdeme.“
„Počkaj. Teraz telefonujem s babkou, kedy k nám môže prísť. O chvíľu sa ti budem venovať, Kubko.“
Aj takto nejako môžu znieť láskavé odpovede, ktoré deti učia čakať. Prípadne si s nimi môžete dohodnúť nejaký signál, aby vám deti neskákali počas rozhovoru alebo telefonovania do reči. Nie je správne ukončiť predčasne pár minútový telefonát, ak po vašom boku stojí 7-ročné dieťa. V tomto veku už bezpodmienečne musí vedieť pár minút počkať. Dieťa by malo vnímať, že existuje život a vzťahy aj v jeho okolí, ktoré musíte a chcete rozvíjať. Ak sa dieťa vyvíja správne, nemalo by sa pravidelne v takých situáciách domáhať vašej pozornosti. Malo by postupne začať chápať, že hoci ho nadovšetko milujeme, nie je stredom vesmíru.
Ak sa rozhodnete podporiť u vašich detí rozvoj schopnosti čakania, nezabudnite v prvom rade prihliadať na ich vek a schopnosti, ktoré im skutočne prináležia. Ak rodič núti dieťa čakať pridlho, môže to mať na jeho sebaovládanie aj negatívny dopad. Čím je dieťa menšie, tým viac by mu mal byť rodič nápomocný pri prekonávaní strachu z čakania.
„Áno, viem, že si hladný. Pozri, cestoviny sú skoro pripravené... poď, zoberieme cedník a precedíme ich.“ Takýto prístup uistí dieťa, že jedlo dostane už čoskoro a naučí ho rozptýliť svoju pozornosť na prípravu jedla a nie vnímať samotné čakanie.
Čo prinesie čakanie deťom?
Z detí, ktoré sa naučia zvládať istú dávku frustrácie, sa stávajú tínedžeri, ktorí si dokážu poradiť s neúspechmi, majú lepšiu koncentráciu, logiku i argumentáciu. Dochádza tu k paradoxu, ktorí si rodičia v dobrej viere neuvedomujú a tým je, že čím chcú pre svoje deti lepšie, tým im viac okamžitým napĺňaním ich potrieb, neprihliadaním na ich vek a okolnosti, ubližujú.
Štúdie napríklad hovoria, že schopnosť dieťaťa počkať na jedlo predpovedá vyššie skóre v testovaní alebo jeho nižší body mass index (BMI).
Psychológ Winterhoff varuje, že deti, ktoré neprejdú všetkými fázami psychického vývoja a zastavia sa v niektorom skorom štádiu, nedopadnú dobre. Tieto deti sa v dospelosti nebudú vedieť vyrovnať s frustráciou. Budú mať narušené predstavy o vzťahoch a nebudú poznať to, že na veci je v živote nutné čakať, prípadne niečo strpieť. Títo mladí ľudia sa podľa neho nebudú vedieť začleniť do pracovného procesu, nebudú si vedieť vytvoriť správny postoj k práci, mať zmysel pre presnosť, nebudú rozpoznávať autority alebo určité procesy. Akúkoľvek vyžadovanú námahu budú považovať ako útok na seba a šikanovanie. To je podľa neho príčina, že už dnes sa firmy stretávajú s nemotivovanými, nevypočítateľnými mladými ľuďmi, ktorí si nedokážu získať prácu a ak ju aj získajú, nie sú v nej spokojní. Stávajú sa z nich mladí ľudia, ktorí nedokážu zaťať zuby a prijať kritiku, myslí si psychológ.
V experimente s cukríkmi marshmallow sa nedozvedeli vedci iba to, že isté deti sú už vo veku 4 rokov schopné potlačiť svoje potreby, ale aj to, že úroveň našej sebadisciplíny v tomto veku súvisí so sebadisciplínou, akú budeme mať v dospelosti.
Aj bývalá učiteľka a psychologička, Angela Lee Duckworth, sa dlhodobo venovala skúmaniu vzťahu sebaovládania a priemerným dosiahnutým známkami študentov. Aj ona zistila, že „inteligencia je pri úspechu naozaj dôležitá, ale nie tak dôležitá ako sebaovládanie.“
Ak si raz uvedomíme, že naša pevná vôľa je iba naučená schopnosť
ako kontrolovať svoju pozornosť a myšlienky, dokážeme to skutočne zlepšovať. (M.Walter)
