Spomínam si, že keď mal môj syn asi 3 roky, stretli sme jednu známu. Bola to staršia pani učiteľka. Ako sme sa pár minút rozprávali, syn ma nenápadne začal ťahať a tlačiť od nej na opačnú stranu. „Prestaň s tým už, poďme“ naznačoval mi. Keďže sme sa však dlhú dobu nevideli a pani sa ma chcela v rýchlosti popýtať aspoň na najdôležitejšie novinky, bolo mi trápne ukončiť rozhovor po 5 minútach. Vzala som teda syna na ruky a pokračovala v konverzácii. Syn sa ale nevzdával. Nuda dvoch tetiek trvajúca 8 minút bola pre neho v tom veku neznesiteľná. Pridal teda aj zvukové signály a snažil sa rozhovor predčasne ukončiť stoj čo stoj. Na to sa pani už nezdržala a oslovila syna, že sa to nepatrí, aby s tým prestal a škaredo na neho pozrela. Nevedela som, ako rýchlo reagovať, a tak som predsa len rozhovor po chvíli ukončila. Naše stretnutie sa mi však stále premietalo v hlave. Prečo sa jej zdalo, že bol neslušný? Veď je to ešte malé dieťa. Mal by už v tomto veku vedieť vycítiť, kedy niekoho neprerušovať?
Uvedomila som si, že táto situácia sa prakticky diala často. Či som niekoho stretla na ihrisku, v obchode, navštívila starých rodičov alebo len pár minút telefonovala. Žiadne polhodinové rozhovory nepripadali do úvahy. Päť-desať minút a dosť.
Začala som teda pátrať či je možné s tým niečo už u takýchto malých detí urobiť a našla som jeden skvelý overený trik: Ak chce dieťa niečo povedať počas vášho rozhovoru, nech vždy jednoducho položí svoju rúčku na tú vašu a čaká. Milé, láskavé a rešpektujúce pre obe strany – pre dieťa i pre rodiča. Ale bude to fungovať? Vyskúšali sme a môžem povedať, že u nás sa to ujalo. Syn cítil, že má moju pozornosť a zároveň bol schopný pár minút počkať. Dieťa sa vraj ľahšie učí niečo urobiť, ako niečo neurobiť. Zároveň sa týmto gestom znížila jeho neistota, či viem, že mi chce niečo zdeliť.
Žiadne: „Neprerušuj ma,“ alebo „počkaj“ sa viac nemuselo niekoľko krát za deň opakovať. Také jednoduché gesto, jednoduchý dotyk, ktorý hovorí za všetko. Ako všetky pravidlá, tak aj toto si muselo nájsť svoje výnimky. Boli ním napr. návštevy toalety, prípadne nejaké poranenia. Vtedy mohol koverzáciu prerušiť aj slovne.
Ďalším účinným tipom, ako svoje dieťa tohto zlozvyku zbaviť, je dávať mu dobrý príklad. Neprerušujte dieťa, ak hovorí. Dajte si s partnerom záväzok, že toto pravidlo budete dôsledne dodržiavať. Ak sa vám to náhodou stane, nemajte obavy povedať: „Prepáč, prerušila som ťa, pokračuj.“ Takto sa nenápadne dieťa učí nielen dobrým spôsobom, ale i tomu, že pripustiť si chybu je v poriadku.
Ak sa často stáva, že dieťa nezvláda chvíľky, kedy telefonujete, pokúste sa mu vždy ponúknuť nejakú ďalšiu činnosť, ktorou na chvíľu zamestnáte jeho pozornosť. „Chcel by si knižku alebo lego, kým budem telefonovať?“ Aj takto môžete na nejaký čas jeho snahu o získavanie pozornosti stlmiť a uľahčiť mu situáciu. Trpezlivosť je totiž niečo, čomu sa deti vo veku 3 rokov iba učia - pekne a pomaličky.
