„To, čo v skutočnosti meriame cukríkmi marshmallow, nie je sila vôle... Je to omnoho dôležitejšie než to. Táto úloha núti deti nájsť si spôsob, ako sa v situácii vynájsť, tak aby boli spokojné ony. Chcú ďalší cukrík, ale ako ho získať?“ Walter Mischel
Sebaovládanie je schopnosť vedieť organizovať samých seba tak, aby sme dosiahli naše ciele. Walterov cukríkový experiment testuje ako dlho je dieťa schopné odolať pokušeniu nezjesť jeden cukrík marshmallow, ak to znamená, že neskôr dostane dva cukríky, ktoré naozaj veľmi chce. Inými slovami: Má dieťa vyvinutú takú sebakontrolu, aby bolo schopné dosiahnuť svoje ciele?
Zlá správa je, že úroveň sebakontroly už u štvorročných predpovedá našu sebadisciplínu v dospelosti.
Dobrá správa je, že 30% štvorročných detí môže ovládať svoje emócie, strach a rôzne impulzy natoľko, aby minimálne aspoň raz za čas odolali pokušeniu. To je dôležité, pretože schopnosť ovládania vlastného správania zohráva dôležitú úlohu pri dosahovaní cieľov, či už od hrania sa na ihrisku až po získanie vysnenej práce.
Ako pomôcť dieťaťu, aby sa naučilo sebadisciplíne? Mylná predstava popularizovaná Pam Druckermanovou, opisuje v knihe A dosť! Francúzske deti nevystrájajú pri jedle, že francúzske deti sa učia lepšej sebakontrole než tie americké, lebo francúzske deti sú už od mala vychovávané čakať na pozornosť rodičov a dodržiavať prísne pravidlá. Avšak, žiadne dôkazy, ktoré by podporili túto jej teóriu neexistujú. Walter Mischel zjavne nikdy netestoval „cukríkový“ test na francúzskych deťoch, takže nie sú dôkazy, že francúzske deti sú lepšie v sebaovládaní než americké deti. Ale aj keby boli, nevedeli by sme, ktorá časť francúzskej výchovy má na tom zásluhu. V konečnom dôsledku, nemáme k dispozícii žiadne štúdie, ktoré by poukazovali na to, že dospelí Francúzi majú väčšiu sebadisciplínu než americkí dospelí, takže celá myšlienka je nedôveryhodná. Ale spisovateľka Druckermanová má predsa len v niečom pravdu ohľadne čakania, ale to vysvetlím neskôr.
Pozrime sa bližšie na spôsoby, ktoré rozvíjajú sebakontrolu.
1) Základ sebadisciplíny je dôvera
Rodičia, ktorí sú vnímaví k potrebám dieťaťa, podporujú jeho dôveru. Ak sa hladné batoľa zobudí s plačom a rodičia ho začnú pestovať a dajú mu jesť, batoľa sa naučí dôverovať tomu, že dostane jedlo. Zakaždým, keď je batoľa utíšené, jeho mozog posilňuje nervové cesty, aby upokojil úzkosť a reguloval emócie, čo mu napokon umožňuje upokojiť sa.
A takýmto prístupom nakoniec dieťa začne dôverovať tomu, že vždy dostane „cukrík“ a nemusí ho zjesť hneď a zaraz. Bude schopné utíšiť svoje vlastné nepokojné nervy, aby ovládlo samé seba v každej situácii. Rodičia pomáhajú svojim deťom dosiahnuť tento relatívne zrelý stupeň rýchlejšie, keď upokojujú a podporujú pocit bezpečia a akceptácie.
Nie je prekvapujúce, že keď je „cukríkový“ test zmanipulovaný, aby dieťa malo väčšiu dôveru k experimentátorovi, dieťa je schopné čakať na cukrík dlhšie. Ak má dieťa menšiu dôveru k testujúcemu, zje cukrík oveľa skôr.
2) Deti sa učia emocionálnemu ovládaniu podľa nášho modelu
Ak rodičia nie sú schopní ovládať vlastné emócie a reagujú v hneve alebo berú osobne náročné správanie ich dieťaťa, dieťa dostane jasnú správu, že život je plný krízových situácií. To obmedzuje dieťa v schopnosti naučiť sa upokojiť, a je preňho ťažké kontrolovať emócie a správanie. Najdôležitejšia vec, ktorou môžete pomôcť svojmu dieťatku naučiť sa sebakontrole, je ovládať vaše vlastné emócie, aby ste zostali kľudní a súcitní s vašim dieťaťom.
3) Tí najmenší preberajú návody na úzkosť od nás
Ak sa vaše batoľa vyšplhá príliš vysoko, vyľaká sa a chce ísť dole, ako zareagujete? Ak mu ukážete „cestu“ dole, hovoriac pritom pokojne, aby zostalo kľudné, učíte ho sebakontrole. Takto si vytvorí spôsoby, ako hovoriť samé so sebou počas komplikovaných situácií v živote. Ak mu ukážete, že jeho strach a úzkosť vás vyplašila a zoberiete ho na ruky, len sa naučí, že je nekompetentné a že taký strach nie je tolerovaný, preto sa musí ponáhľať a robiť urýchlené závery, viac než ovládať sám seba a robiť racionálne rozhodnutia.
4) Sebadisciplína sa zvyšuje vývojom mozgu
Dojčatá nemajú schopnosť odolať pokušeniu na rozdiel od 30% štvorročných detí a teoreticky od všetkých dospelých. V čom spočíva rozdiel? V prednej mozgovej kôre, ktorá je veľmi slabo vyvinutá u dvojročných detí. Tá dosahuje zrelosť až v 25-tom roku života. A ako môžeme posilniť prednú mozgovú kôru? Cvičením!
5) Cvičením k dokonalosti
Vždy, keď sa dieťa dobrovoľne niečoho vzdá pre niečo, čo chce viac, buduje si nervové spojenia v prednej mozgovej kôre, ktoré sú úzko späté so sebadisciplínou. Pamätajte, že k tomuto procesu nedochádza, pokiaľ to nie je cieľ dieťaťa. Ak je dieťa donútené sa niečoho vzdať, alebo sa nikdy nevzdá niečoho, čoho sa vzdať chce, sebadisciplínu si neprecvičuje. Dieťa si precvičuje sebadisciplínu len ak má vlastný cieľ. Napríklad 2 cukríky, ktoré čoskoro dostane (alebo súhlas matky). Je to preňho dôležitejšie než jeho okamžitá túžba ako napríklad jeden cukrík, ktorý dostane ihneď (alebo kopnutie jeho malej sestry).
6) Empatické limity trénujú deti k sebadisciplíne
Vždy keď nadstavíme nejaký limit, ktorý naše dieťa akceptuje, precvičujeme jeho sebaovládanie. Jasné, že by sa dieťa radšej hralo, no napriek tomu sa ide vykúpať, pretože dostane niečo, po čom túži viac ako sa len hrať celú noc. Nie, nie je to špliechanie sa vodou po celej kúpeľni. Čo dieťa naozaj chce, je láskyplný kontakt s jeho rodičmi. Takže trestanie nepovzbudzuje sebadisciplínu, pretože sa dieťa nerozhodne samé prestať robiť to, čo momentálne robí, ale je donútené. Tak isto zhovievavosť nerozvíja v dieťati sebadisciplínu, lebo dieťa nepociťuje potrebu prestať robiť to, čo ho baví. Nastavenie limitov tak, aby ich vaše dieťa OCHOTNE akceptovalo je to, čo mu napomáha k rozvoju sebadisciplíny.
7) Čakanie je dobrá praktika, ale len do určitého bodu
Precvičovaním sebakontroly si budujeme schopnosť dosiahnuť naše ciele. V jednom má Druckermanová pravdu. Deti, ktoré si precvičujú „čakanie“, sa učia čakanie tolerovať, veriť, že čakanie sa oplatilo a tak si formujú stratégie čakania. Čakanie pomáha deťom rozvíjať sebakontrolu len vtedy, ak sú dodržané vyššie spomenuté body 1,2 a 3. Inými slovami, ak rodič nechá dieťa čakať dlhšie než je vývojovo schopné (nie chlácholenie ako v bode 1), jeho strach ho prekoná a naučí sa skôr kričať, aby uspokojilo svoje potreby, než sebakontrole. Ak rodič začne na dieťa kričať, aby čakalo (ako v bode 2), dieťa sa naučí, že je to krízová situácia a to sabotuje jeho pokusy o sebaovládanie.
Rodič by mal byť vždy nablízku, aby pomohol svojmu dieťaťu prekonať strach z čakania (ako v bode 3). Pozrime sa na ďalší príklad, „Si veľmi hladný, viem... cestoviny sú skoro pripravené... poď, zoberieme cedník a precedíme ich“. Tento prístup znova uistí dieťa, že jedlo príde čoskoro a naučí ho hodnotnú schopnosť seba rozptýlenia (to je základná schopnosť predškolákov, ktorí prešli „cukríkový“ test). Ak rodič zareaguje nasledovne „Prestaň jačať, nehladuješ. Pripravujem to najrýchlejšie ako len môžem!“, dieťa môže mať pocit, že mu rodič neposkytuje niečo, čo potrebuje. Tým pádom nerozvíja schopnosť byť trpezlivým.
Naučí sa, že napokon dostane jedlo? Áno, ale nie bez strachu, čo mu ale nepomôže odolať tomu cukríku. Ak má dieťa neustály pocit, že bojuje proti svojim rodičom, nemá motiváciu byť naklonené k rodičovskému vplyvu. Tak prečo si nezobrať akýkoľvek cukrík, kedykoľvek môže?
8) Deti sa učia prirodzenej sebadisciplíne, keď objavujú vlastný svet
Deti si rozvíjajú sebadisciplínu, keď sú motivované niečím, čo je pre nich veľmi dôležité. Hranie sa s inými deťmi si vyžaduje, aby ovládali svoje emócie a impulzy. Pečenie koláčikov ich učí k tomu, aby čakali pokiaľ sa koláčiky upečú.
Vždy, keď sa dieťa musí ovládať, objavuje stratégie, ktoré mu pri tom pomáhajú. Napríklad, deti, ktoré sú schopné odolať pokušeniu, sú schopné presmerovať ich pozornosť a začať sa sústrediť na niečo iné. Keď výskumník odišiel z miestnosti, dieťa to znepokojilo. Stačil jeden túžobný pohľad na cukrík a začalo byť spokojnejšie. Vytiahlo svoju obľúbenú hračku z poličky a začalo sa s ňou hrať. Ako sa to naučilo? Opakovanou skúsenosťou , že ak niečo veľmi chce, musí sa ovládnuť, aby to dostal.
Bojíte sa, že by vaše dieťa mohlo zjesť cukrík? Máme pre vás dobrú správu.
Mischel tvrdí, že veľké množstvo štvorročných detí neprejde „cukríkový“ test, ale ako dospelí ho už zvládnu.“ Vedci neustále experimentujú, aby zistili prečo je to tak. Čo dnes vedia s istotou je, že sebakontrola je o učení sa ovládania našich emócií, ktoré nám dovoľujú ovládať naše myšlienky a správanie. Ako vraví Mischel:
Problém teda nespočíva vo veku štyroch rokov. Mozog je ako sval a môžeme ho posilňovať v priebehu celého života v závislosti na tom, ako ho používame. Rodičia, ktorí sú emocionálne vnímaví, nastavujú empatické limity, modelujú emocionálne regulácie a podporujú deti aby prenasledovali ich vášne, vychovávajú sebadisciplinované deti, a to je pravdepodobne pravda, bez ohľadu na to či dieťa prejde alebo neprejde „cukríkovým“ testom.
Zdroj: ahaparenting.com Preklad: redakcia
