O šikanovaní trochu inak – deti s hendikepmi a my ostatní

Foto: Bigstock
U zraniteľnejších nemusí byť šikanovanie opakované na to, aby malo devastačný efekt na dieťa. / Foto: Bigstock

Autorka je programová manažérka a školiteľka v spoločnosti A Centrum a mama dieťaťa s Aspergerovým syndrómom.


 

Šikanovanie je úmyselné konanie, ktorého cieľom je ublížiť niekomu fyzicky alebo psychicky. Za šikanovanie sa považuje správanie, ktoré je opakované a zaisťuje prevahu agresora alebo skupiny detí nad obeťou. U zraniteľnejších však nemusí byť šikanovanie opakované na to, aby malo devastačný efekt na dieťa. Patrí sem posmech, branie vecí, ničenie vecí, napodobňovanie a zosmiešňovanie dieťaťa, bitka, strkanie, podkladanie nohy, branie peňazí, vyhrážky a vydieranie, ponižovanie. Zvlášť citlivou oblasťou sú útoky na rodičov dieťaťa.

 

Šikanovanie je zneužívaním moci a prevahy

Medzi príčiny šikanovania sa obvykle zaraďuje agresivita daného jedinca, to, že bol agresor  sám šikanovaný, počítačové hry, odpozorovanie z filmov a podobne. Zabúda sa však na jeden aspekt šikanovania, a to je práve získanie prevahy nad obeťou. Skutočnou podstatou šikanovania je zneužívanie moci. Podľa Alfreda Adlera, zakladateľa individuálnej psychológie, je základným hybným mechanizmom psychologickej dynamiky potreba spolupatričnosti. Ak dieťa nezažíva prijatie, nemá pocit, že niekam patrí, jednou z ciest ako si tento nedostatok kompenzuje, je práve získavanie moci. Hlboko  v podvedomí si môže niesť pocit menejcennosti ( Adler hovoril o telesnej/orgánovej nedostatočnosti), a práve to ho motivuje získať moc, ako kompenzáciu pocitu nedostatočnosti  a menejcennosti. Aj preto je akákoľvek slabosť a odlišnosť v detských kolektívoch  terčom posmechu, vyčleňovania a šikanovania, lebo agresor chce hlavne zakryť svoje vlastné slabosti, a získať nad druhým moc a prevahu.

 

Deti sa učia napodobňovaním. Z rodiny aj zo škôlky majú dosť príležitostí naučiť sa základnú poučku o tom, že ten, kto má moc, má aj pravdu a len málokedy je za svoje správanie postihovaný. Žiaľ, deti sa naučia od nás aj modely správania, ktoré si my sami ani neuvedomujeme, a vnímame ich vedome a racionálne za negatívne. Ak neuplatňujeme vo výchove dôsledne rešpektujúci prístup, ale uplatňujeme prístup mocenský – urobíš to lebo ja som to povedal/a, tvoríme tým model pre správanie svojho dieťaťa aj mimo rodinu. Dieťa, ktoré má na to výbavu, sa veľmi rýchlo naučí podľa tohto modelu fungovať v okamihu, kedy cíti že má šancu podobnú moc získať. Agresor teda šikanuje preto, lebo môže. Navyše prejavy a prvé signály šikanovania sa bagatelizujú a často podceňujú aj v detskom kolektíve, ak príde dieťa povedať že mu niekto robí zle, často dostane od dospelého odpoveď, že si nemá vymýšľať. Tak sa obeť naučí, že za dospelými sa ísť neoplatí, lebo bude sám obvinený, a naučí sa tiež, že ho nemá kto pred agresorom ochrániť.

 

Je koreňom problémov rovesnícky kolektív?

Pozrime sa na to, čo vlastne robíme s deťmi prostredníctvom rovesníckej socializácie a považujeme to desaťročia za správnu cestu. Vo veku 3 rokoch sú malé deti, ktoré sú emočne závislé na matke najmenej do veku 6 – 7 rokov ( podľa psychonalýzy až vtedy nastupuje rola otca, ktorá spočíva v sprevádzaní dieťaťa do vonkajšieho sveta),  odtrhnuté od matky, a ocitnú sa v extrémne a neprirodzene veľkej skupine rovesníkov, ktorá funguje na nezrelých spôsoboch komunikácie. Jediný dospelý nemá šancu zasiahnuť do každej interakcie  a tieto formy komunikácie korigovať.

 

Dospelý navyše sám funguje na princípe moci, ktorá je podporená samotnou inštitúciou. Napríklad – učiteľka im zoberie lyžice, že budú jesť polievku rukami, pretože nesedeli pred obedom ticho. Asperger, ktorý všetko berie doslovne, dostane šok,  pretože nevie, ako bude rukami jesť polievku. Iné deti sa naučia, že môžu všetko, ak sú dosť silné.

 

V takejto neprirodzenej skupine panuje dynamika davu, každá, i tá najmenšia odlišnosť, je terčom posmechu, vyčleňovania, ktoré umocní moc vodcu alebo hviezdy, ktorá na ňu poukáže. Navyše, keďže sa deti v podstate nudia a nevedia usmerniť svoju energiu, vyvolávajú u druhých správanie, ktoré ich pobaví. Poukážu na jeho slabú stránku, on sa rozčúli a oni sa na tom bavia.

 

Keď som sprevádzala syna v škôlke, keďže mal veľké problémy sa zaradiť do kolektívu, mňa deti ako autoritu nebrali, takže som videla veľa správania, ktoré ani učiteľ nemá šancu postrehnúť. Napríklad pani učiteľka odišla do šatne a povedala, že za 2 minúty je naspäť. Tak som mala možnosť napríklad sledovať, ako si tie šikovné deti dokážu navzájom robiť zle práve 1,5 minúty, kým sa učiteľka prezlečie v šatni. 10 sekúnd predtým, ako sa vráti zo šatne, sa ukľudnia a prestanú vyvádzať. Ten, ktorý sa ukľudniť nestihne (dieťa s AS, ADHD) dostane za to, že je zlé, ono bude obvinené, že robí neporiadok. Agresori a iniciátori problémov ticho sedia v úzadí, kým učiteľka karhá toho, kto bol vyprovokovaný, že robí zle. Naozaj som to videla na vlastné oči.

 

Šikanovanie odlišných detí nadobúda stále väčšie rozmery práve tým, že nikto nepracuje s otázkami moci, zneužívania moci a prenosu týchto modelov do kolektívov detí už v útlom veku. Deťom neposkytujeme zrelé komunikačné modely, založené na rešpekte a akceptácii. Nekomunikujeme rešpektujúco s nimi ani ich to neučíme medzi sebou. Výborná metodika učiteľky Dariny Vranovej postavená na rozprávkovej knihe Škriatkovia pomáhajú deťom je jedným zo skvelých príkladov takejto práce a ukazuje svoje prínosy tam, kde sa využíva.

 

Moc, šikanovanie a inštitúcia

Šikanovanie nie je prítomné len medzi rovesníkmi. O šikanovaní, založenom podobne na zneužití alebo nesprávnom použití moci môžeme hovoriť aj v prípade inštitúcií a pedagógov. Na stránke učiteľských novín nájdeme zmienku o tom, že šikanovanie zo strany pedagógov nebolo preukázané, niekoľko existujúcich prípadov  sťažností sa týkalo zlej známky a zlého hodnotenia žiaka, avšak tieto neboli preukázané ako forma šikanovania zo strany pedagóga. Veľmi málo, alebo vôbec sa nehovorí o šikanovaní na báze osobnej moci učiteľa, ktorú naše deti zažívajú takmer denne.

 

V našej skupine rodičov detí s Aspergerovým syndrómom a inými odlišnosťami na facebooku sú obdobia, kedy za deň aj niekoľko matiek napíše až neuveriteľné skúsenosti so šikanovaním zo strany pedagógov. Krik, nadávky, facky, buchnáty, chytanie dieťaťa pod krk... zákazy: nepovedz to svojej mame, budeme kamaráti, - po fyzickom útoku učiteľky na dieťa. Zhadzovanie rodiča: si nevychovaný ako tvoja matka, prekrúcanie a obviňovanie napríklad aj z toho, že študent si autizmus „vymýšľa“  a matka zmanipulovala odborníkov, aby dali jej synovi diagnózu. „Ty by si sa mal spláchnuť do záchoda“ – aj to bola reakcia jednej z učiteliek na dieťa s AS. Priamo pred spolužiakmi, ako inak. Množstvo "duchaplných" poznámok zo strany pedagógov na žiakov s odlišnosťami je iba ťažko skrývanou frustráciou a agresivitou, nezvládnutím komunikačnej situácie zo strany pedagóga. Navyše je tiež modelom správania pre deti v kolektíve. Útoky na študenta zo strany spolužiakov môžu byť podnecované aj  „nenápadnými“ poznámkami pedagóga na hodine. Máme opakované skúsenosti s tým, že šikanovanie spolužiakov malo korene v poznámkach obľúbenej učiteľky, čím sa jej chceli „zavďačiť“ a  „vychovať“ spolužiaka, na ktorého vlastne ukázala prstom, že on je ten, kto je tu zlý, kto jej ide na nervy.  A to už ani nehovorím o tom, že žiaci v školách presne vedia, ktorá učiteľka alebo učiteľ trúsi poznámky o tom, ako „nemusí cigáňov“ rovno pred dieťaťom z rómskej rodiny, akokoľvek slušnej a adaptovanej. A vie to často aj vedenie, len akosi zázračne s tým nič nerobí.

 

Pedagógovia pravdaže potrebujú tiež rôzne podporné mechanizmy a opatrenia – vzdelávanie, supervíziu, skupinovú alebo individuálnu psychoterapiu. Na svojich nastaveniach voči rôznym typom detí a na ich akceptácii je potrebné pracovať, rovnako ako na adekvátnych zručnostiach týkajúcich sa moci, ktorú máme na svoje pozícii. Svoje frustrácie by si mali pedagógovia riešiť na osobnej psychoterapii, nie na žiakoch a rodičoch, nech je to akokoľvek ťažké, je to súčasťou ich profesionálnej role.

 

Keďže tento systém neexistuje, je potrebný tlak na jeho vytvorenie, a dovtedy ochota pedagóga pracovať na sebe sám a vyhľadávať tieto formy podpory. Na svojich kurzoch nepracujem nikdy tak, že by som do človeka len nalievala určité informácie alebo postoje. Dávam vždy priestor na to, aby najprv mohol z svojho ťažkého batoha kus vyložiť, odľahčiť, a až potom je možné, aby prijal niečo nové. Ak je pohár plný, treba z neho najprv odliať, aby sa doňho zmestilo niečo nové. Viem, a rešpektujem to, že pohár mnohých učiteľov je preplnený, ale nemôžu tým trpieť deti a ich práca, preto sa treba naučiť, ako na to. Je to naša zodpovednosť, zodpovednosť dospelých ľudí za svoje konanie, a zodpovednosť voči svojej profesii.

 

Existuje aj inštitucionálne šikanovanie

Nedodržiavanie postupov,  stanovených v IVVP, prerušenie komunikácie s rodičom, nepreberanie pošty, administratívne rozhodnutia bez zohľadnenia potrieb dieťaťa, alebo problémy na úradoch pri riešení kompenzácií: to sa už dostávame do sféry šikanovania inštitucionálneho. Škola urobí nejaký zásah, napríklad preradí dieťa do inej triedy, pretože na to má zo zákona riaditeľ školy právo. Pri nezohľadnení krehkej psychiky, potreby byť pripravený na zmenu a potreby zapojiť do takejto zmeny aj matku, sa zo zákonnej možnosti stáva nástroj inštitucionálneho šikanovania.

 

Jedným zo znakov moci je napríklad určovanie spôsobu komunikácie. Dohodne sa stretnutie s rodičmi, ale namiesto triednej učiteľky a asistentky je tam ďalších 7 osôb, ktoré presviedčajú rodiča o svojej pravde (a jeho zlyhaní), a objektívnom pohľade na dobro jeho dieťaťa. Alebo neprídu tí, ktorí na stretnutí byť mali a pred rodiča sa predostrie hotový scenár, čo s jeho dieťaťom bude najlepšie urobiť, a očakáva sa, že rodič ho bez protestov, alebo aj bez dodržiavania vnútorných predpisov školy jednoducho prijme. Zmanipuluje sa zápisnica tak, aby to vyzeralo, že problém je na strane rodiny, hoci nič podobné sa na stretnutí nehovorilo. K mocenským komunikačným prostriedkom patrí aj zdôrazňovanie toho,  „kam by sme prišli, keby sme mali každému žiakovi venovať toľko času“ a tlak na to, aby sme vec vyriešili za 15 minút.

 

Ďalším prejavom určovania štýlu komunikácie môže byť to, že škola je ochotná komunikovať len písomne alebo nie je ochotná komunikovať vôbec, prípadne odmieta návštevu iného odborníka s odôvodnením, že si do školy cudzích ľudí nepustí. Škola je pri tom verejná inštitúcia a podlieha občianskej kontrole, mala by byť súčasťou tzv. otvorenej spoločnosti a otvoreného riadenia vecí verejných. Samozrejme existujú na to príslušné postupy aby sa niečo dosiahlo aj v takomto prípade, zaberajú však veľmi veľa času aj energie, ktorá by sa dala využiť efektívnejšie. Správy OSN pre ľudské práva uvádzajú, že uzavreté inštitúcie sú rizikové z hľadiska zneužívania moci a zlého zaobchádzania so zverenými osobami. 

 

Existuje z toho cesta von?

Ako teda pracovať s problémom šikanovania, ktorý sa počas týchto dní dostal do popredia ako závažná téma? Máme predpisy a metodiky na to, ako má škola postupovať. Každá škola sa bude brániť a bude hovoriť, že so šikanovaním pracuje a že ho rieši. Určite nie je mojím cieľom uraziť školy, pedagógov a odborných pracovníkov. Do istej miery sú sami obeťami systému, ktorý je nesprávne nastavený. Akosi sme sa „zmierili“ s tým, že šikanovanie tu je, a bude, a nevieme s tým nič urobiť, a tie najhoršie prípady teda budeme riešiť podľa oficiálnych metodík. Budeme  nešťastní a frustrovaní a budeme mať možno aj strach, ale nevieme, čo s tým vlastne môžeme urobiť.

 

Úplne najzákladnejšou vecou, ktorú potrebujeme zmeniť, je nezmyselné vytváranie rovesníckych skupín. Deti dokážu oveľa adekvátnejšie fungovať vo vekovo zmiešaných skupinách. Starší sa zastanú mladších, mladší od nich odpozerajú zrelšie modely správania a komunikácie. Ak budú spoločne vedení k preberaniu zodpovednosti a rešpektujúcej komunikácii, situácia sa podstatne zmení k lepšiemu. Rovnako prijatie detí s odlišnosťami či hendikepom do vzdelávacích skupín vedie k zvyšovaniu prosociálneho správania, empatie, porozumenia pre potreby iných. Samozrejme, vhodne zvládnuté a podporované. Aj to je jeden z dôvodov a argumentov pre podporu skutočnej inklúzie.

 

Zodpovední za šikanu nie sú iba agresori v triede. Zodpovednosť nesieme aj my dospelí tým, aké modely komunikácie a narábania s mocou deťom ukazujeme. Preto je potrebná podpora pedagógov, osobnostný rozvoj, v ktorom bude dostatok priestoru aj na psychohygienu. Na to potrebujeme zmeniť paradigmu vzdelávania, učiteľ sa stane facilitátorom, mentorom, ktorý bude podporovať osobnosť dieťaťa. Učiteľ bude spolu s deťmi objavovať radosti poznávania, tešiť sa z ich úspechov a nie kontrolovať chyby a poukazovať na zlyhania.  Bude mať slobodu nebyť iba kontrolórom a predlženou rukou inštitúcie, ktorá sa snaží deti natlačiť do vopred pripravených škatuliek. Taká inštitúcia, žiaľ, potom potrebuje policajtov alebo SBSkárov na to, aby zabezpečila poriadok. Čím viac totiž tlačíme jedným smerom, tým viac rastie odpor k tomuto tlaku a vznikajú ostrovčeky nepredvídateľných erupcií, ktoré môžu mať tragické následky.

 

A v neposlednom rade potrebujeme školy a školstvo odpolitizovať. A zbaviť sa aj vplyvu spriatelených inštitúcií, ale aj odborníkov. Bolo by super, keby sa nedostávali do popredia – aj keď v najlepšom úmysle - iba vybrané skupiny odborníkov a priatelia priateľov. Otvoriť sa konštruktívnej kritike a diverzite názorov a prístupov je síce náročné, ale viac než žiadúce. Skutočné poklady často ležia v tieni, nie v žiare reflektorov. Poďme ich už konečne pustiť k slovu.

 

Časti tohto príspevku som prebrala z mojej prednášky o šikanovaní detí s Aspergerovým syndrómom  na konferencii vo roku 2016. Odvtedy sa, žiaľ, zmenilo len veľmi málo. A deti nemôžu čakať desiatky rokov na to, kedy sa konečne spamätáme.

Zdieľať na facebooku