http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Adoptívna mama a lektorka o rodičovstve: Ak raz spoznáte dieťa so špeciálnymi potrebami, prehodnotíte svoj pohľad na život

Petra Polievková
Autor článku
Foto: archív M. Švarcovej
MIRIAM ŠVARCOVÁ sa venuje kurzom stimulácie detí. Priviedla ju k tomu jej adoptívna dcéra Natálka. / Foto: archív M. Švarcovej

MIRIAM ŠVARCOVÁ začínala ako obchodníčka, no po adopcii vytúženého dieťaťa sa postupne dostala k podpore iných rodičov formou kurzov. Pomocnú ruku dnes podáva tým, ktorí chcú pomôcť pri stimulácii svojich detí, aj tým, ktorí hľadajú cestu porozumenia sebe a svojmu dieťaťu. Je certifikovanou lektorkou programu na stimuláciu mozgu a pohybu dieťaťa, držiteľkou certifikátov z montessori pedagogiky, absolvovala certifikovaný tréning v metóde NTC Learning – systém učenia detského mozgu, tréning komunikácie, kurzy zamerané na rozvoj osobnostného rastu.

S Miriam Švarcovou sme sa rozprávali o jej adoptívnej dcére Natálke, deťoch so špeciálnymi potrebami a ako ich rodičom pomáha.

 

Ako sa z obchodníčky stane lektorka kurzov pre stimuláciu detí?

Všetko to začalo túžbou po dieťati. Roky zúfalých pokusov prerástli v obrovský smútok, frustráciu, hnev, zúfalstvo. Viem, čo je to závidieť tým, ktorí svoje dieťatko mohli mať a mali.  Ono je to trošku tabuizovaná téma, ale sú to pocity, ktorými si prechádza každá o dieťatko sa snažiaca žena. Moja túžba ma priviedla do poradne pre adopciu. A práve tu som získala aj prvé informácie o programe pre stimuláciu detí a neskôr som s takýmito deťmi začala formou kurzov aj pracovať. Prešla som si cestou, za ktorú som dnes vďačná a vďaka ktorej môžem dnes veľa dávať a veľa dostávať – od detí aj ich rodičov.

 

Zdalo sa vám, že pomoc potrebujú aj rodičia detí?

Počas práce s deťmi som veľmi pozorne počúvala aj ich rodičov, sledovala ich reakcie. Viete, keď prichádzate s niekým pravidelne do kontaktu, poskytujete pomoc či už jemu, alebo jeho blízkemu, skôr či neskôr sa zblížite. Jeden druhému sa začnete otvárať. Aj „moji rodičia“  začali časom zdieľať so mnou ich radosti, starosti, obavy, strachy. A začala sa akosi prirodzene rodiť aj práca s rodičom. Dnes im ponúkam podporné workshopy aj individuálne stretnutia.

 

Možno budem teraz spochybňovať, ale naozaj potrebujú dnešní rodičia nadobúdať či rozvíjať svoje rodičovské zručnosti prostredníctvom kurzov, školení, workshopov?

Podľa mojich skúseností potrebujú a aj si to žiadajú. V súčasnosti nie je ľahké byť rodičom. Vek rodičovstva sa posúva smerom nahor. Mnohí rodičia už pri sebe nemajú svojich vitálnych rodičov, ktorí by im poskytovali pomoc a podporu. Samotná doba zvyšuje nároky na rodičov, ale aj na deti. Požiadavky sa stále zvyšujú, ale nikto nás na ich náročnosť nepripravuje. Neraz zostávame osamotení, nie vždy dostatočne odolní zvládnuť všetky úskalia a tlaky. Rozvoj rodičovských kompetencií cez kurzy, vzájomne zdieľané workshopy si vyžiadala doba sama.

 

K práci, ktorú robíte, vás priviedla vaša adoptívna dcéra Natálka. Ako prebiehal u vás adopčný proces?

Pre mňa samotný proces adopcie nebol náročný. Psychologické posúdenie, tréningová príprava, súd. To všetko mi pripadalo mimoriadne jednoduché a išlo to hladko oproti predošlým 22 rokom túžby po dieťati. Bola som pripravená.... aspoň som si to vtedy myslela.

 

Príprava a realita boli odlišné?

Aj keď bola príprava na adopciu určite veľmi dôležitá, myslím že to nepostačovalo. Keď prišla Natálka, bola som zmätená, plná obáv, mala som strach. Zrazu som bola postavená pred hotovú vec a nevedela, čo ďalej. Mala som pred sebou cudzie dieťa, kopec nezodpovedných otázok a množstvo pocitov, ktoré sa miešali a spôsobovali obrovský chaos. Bez sprevádzania samotným procesom adopcie pracovníkmi z centra Návrat a bez obrovskej podpory môjho manžela  by som to celé asi len veľmi ťažko zvládla. Návrat nám všetkým pomohol vniesť do celého procesu,  do našich vzťahov viac svetla a porozumenia. Patrí im moja veľká vďaka.

 

Spomínate proces prijatia Natálky, proces prijatia dieťaťa.... čo to je? Prechádzajú si týmto procesom len adoptívni rodičia?

Sama som to prežila na vlastnej koži. Zo začiatku bolo pre mňa nepochopiteľné, ako môžem mať rada, ľúbiť a hlavne prijať cudzie dieťa. Tak som vtedy Natálku vnímala. A dnes máme milované dieťa, ktoré som síce neporodila, ale ktoré sa mi narodilo inou a tiež veľmi bolestivou cestou. Tá cesta nebola jednoduchá.

Čo sa týka samotného procesu prijatia dieťaťa, myslím, že je to téma rodičov detí so špeciálnymi potrebami, ale mnohokrát aj rodičov zdravých detí. Veľmi často sa napríklad stretávam s tým, že otec dieťatka so znevýhodnením sa s novou situáciou nevie a nedokáže vyrovnať. Tí slabší od rodiny odchádzajú. A to je pre matku obrovské zranenie a zrada. Žiaľ, mnohokrát sa to následne odzrkadlí na vývine dieťaťa. Vzniká začarovaný kruh, z ktorého matka sama nedokáže vyjsť von.

 

O Natálke hovoríte ako o špeciálnom dieťati. Kedy prišlo prvé podozrenie, že Natálkin vývin nezodpovedá tabuľkám?

Natálka prišla do nášho života, keď mala 6 mesiacov, ale aj za ten krátky čas si prešla veľkým utrpením. Samotné počatie nechceného dieťaťa, nechcená gravidita, pôrod sekciou, odňatie od biologickej matky a potom samota. Každú chvíľu iné ruky, iná náruč, iné dotyky, cudzie hlasy, rôzne vône ľudí, rôzne emócie, plač. Následne pravidelne podávané lieky na upokojenie, dojčenský ústav, predávkovanie liekmi, hospitalizácia v nemocnici. Pobyt v pestúnskej rodine, ktoré ju následne vrátila opäť do ústavnej starostlivosti. Potom ďalšia pestúnska rodina a až po tomto všetkom viedla jej cesta k nám. To všetko zažila v priebehu svojich prvých šiestich mesiacov. Každá ľudská bytosť potrebuje bezprostredne po narodení matkinu náruč, pocit bezpečia a istoty. Natálka z toho nedostala nič. Dostatočný dôvod na to, aby bolo dieťatko zmätené, uplakané, ukričané a následne po liekoch až apatické. Odborníčka, ktorá nás sprevádzala procesom adopcie, sa vyjadrila, že za svoju prax nevidela tak apatické bábätko. Po čase strávenom v našej rodine všetko nabralo progres. Vo veku 15 mesiacov bola očkovaná a do dvoch týždňov došlo k silnému regresu v jej vývine. A začali sme nový príbeh.....

 

Aj preto s Natálkou začínate od septembra s domácim vzdelávaním a nie klasickou školou?

Natálka vzhľadom k ťažkej traume, ktorou si prešla v ranom štádiu svojho vývinu, úzkostne reaguje na mnohé situácie. Prvé tri roky jej života sme na cudzom mieste nemohli ani len vystúpiť auta. Bála sa, že ju tam necháme. Zaradenie medzi deti v prvých rokoch nebolo takmer vôbec možné. Keď plakalo v jej prítomnosti iné dieťa, tak to absolútne nezvládala. Väčší kolektív je pre ňu ešte stále vylúčený. Emočne nie je pripravená. Dnes to je už mimoriadne spoločenské dieťa, avšak veľa vecí zatiaľ zvláda len s našou asistenciou. Napreduje a verím, že raz bude sedieť s ostatnými deťmi v školskej lavici.

 

Ako k Natálke pristupuje okolie?

Sú ľudia, ktorí ju absolútne prijímajú. Ale aj takí, ktorí nevedia, ako k nej pristupovať. Buď sa ostýchajú, alebo sú priveľmi žoviálni. S takýmito reakciami sa ale stretávajú takmer všetci rodičia detí so špeciálnymi potrebami. Naša spoločnosť sa ešte musí veľa učiť, aby dokázala rovnocenne pristupovať ku každému bez ohľadu na ľudskú rôznorodosť. Natálka začala rozprávať ako 4-ročná. Zlepšuje sa to, ale predsa, ak jej chcete rozumieť, treba sa na ňu naladiť. A to je tá inakosť, ktorú časť okolia neprijíma a na základe tejto inakosti posudzuje.

 

Hovoríte o sebe ako o terapeutickom rodičovi. Čo to presne znamená?

Ako adoptívny rodič som si prešla pomerne náročným prípravným procesom. V podstate som ako adoptívna mama prevzala aj úlohu terapeuta vo vzťahu k svojej dcére. Znamená to pre mňa vytvárať s mojím dieťaťom bezpečný vzťah prijatia, vzťah vzájomného porozumenia, akceptácie dcéry takej, aká je. Snažím sa na každú situáciu, ktorú prežíva a na ktorú reaguje, pozerať z viacerých uhlov pohľadu neignorujúc ten jej. Terapeutické rodičovstvo dáva obrovskú šancu pozrieť sa do tých najtajnejších miest v našom vnútri. Učí nás pracovať na vlastnej trpezlivosti, vytrvalosti, súcite. Čo je podstatné, správne nastavenie tohto vzťahu pomáha dieťaťu prekonať jeho strachy a obavy, pracovať s každou jednou, aj tou negatívnou emóciou. Terapia je vlastne liečebný proces a terapeutické rodičovstvo lieči obe strany – rodiča aj dieťa. V prípade adoptovaného dieťaťa je to nesmierne dôležité, pretože každé jedno takéto dieťa si prešlo svojou traumou. Aj keď sa na ňu nemusí pamätať. Ak sa miesto okamžitej reakcie na správanie dieťaťa najprv pozrieme na to, čo má dieťa za sebou, získame viac pochopenia pre jeho prejavy a správanie. Potom mu vieme poskytnúť adekvátnu podporu, aby zvládlo náročnú situáciu a aby sa eliminovali jeho neadekvátne reakcie.

 

Poskytujete dnes podporu aj ďalším adoptívnym rodičom?

Nerozdeľujem rodičov na takých alebo onakých. Podporujem každého, kto o to požiada. Je však pravdou, že cítim potrebu sprevádzať najmä tých rodičov, korí majú dieťatko so špeciálnymi potrebami. Aj moja dcéra ich má, preto sa viem podeliť o svoje vlastné životné skúsenosti. Nenaplnená túžba po vlastnom biologickom dieťati, adopcia a jej samotný proces, prijatie dieťaťa – aj toho biologického, aj toho adoptovaného, aj toho so špeciálnymi potrebami, vyrovnanie sa so samotnou úlohou rodičovstva a s úskaliami, ktoré to prináša, práca s emóciami, sebaovládanie a sebauvedomenie, zvládanie silných negatívnych emócii – to je to, na čom s rodičmi počas našich stretnutí primárne pracujeme.

 

Čo rodičov najviac trápi?

Spochybňujú, či sú dosť dobrí rodičia, či robia veci dostatočne správne. Príliš často pozorujú svoje dieťatko, porovnávajú ho s ostatnými deťmi, sú zbytočne úzkostliví, sledujú vývinové tabuľky. Výsledkom je frustrácia, hnev, nespokojnosť, obavy až strach. Samé nízke emócie, pritom dieťa potrebuje byť šťastné. V prvom rade to znamená potrebu mať šťastných, spokojných  rodičov, ktorí sú si istí sami sebou. To je základ.

 

Čo im robí najväčšie ťažkosti pri výchove detí?

Hlavné témy sú ako zvládať vzdor  a hnev svojho dieťaťa. Ešte náročnejšou témou ale je, ako na tieto prejavy reagovať, teda ako zvládať predovšetkým svoje vlastné emócie, agresivitu, zlosť, hnev a následne pocit viny, ľútosť, sebaľútosť.

 

Dennodenne ste v kontakte s rodičmi rôznych detí. Je vidieť rozdiel medzi rodičom dieťaťa kopírujúceho vývinové tabuľky a rodičom, ktorého dieťa má špeciálne potreby?

Mám úctu ku každému rodičovi, s ktorými pracujem, ale poviem to na rovinu. Je tam rozdiel. Rodič intaktného dieťaťa sa obáva a zomiera strachom, keď  jeho dieťatko vysoké horúčky, obáva sa hnačiek a dehydratácie. Množstvo rodičov odpadáva od únavy po prebdených nociach, desia ich prvé zúbky, koliky, kašeľ. Mnohí sú frustrovaní zo zbytočného porovnávania svojho dieťaťa s inými deťmi. Toto všetko je pochopiteľné. Ale každý jeden rodič dieťatka so špeciálnymi potrebami by obetoval svoj život a dal by čokoľvek za to, keby mohol mať len takéto problémy. Veľká pokora a rešpekt pred týmito hrdinami a hrdinkami.

 

U vás sa spoločne stretávajú rodičia znevýhodnených detí a rodičia detí intaktných. Ako na seba reagujú? Čo si vzájomne odovzdávajú?

Domnievam sa, že pre obe skupiny je to prínos. Pre rodiča intaktného dieťaťa je to mnohokrát úplne prvá a nová skúsenosť byť konfrontovaný so špeciálnym dieťatkom a s jeho rodičmi. Je to pre nich silná skúsenosť. Odrazu získavajú nadhľad nad svojou situáciou, silnie u nich uvedomenie si hodnoty vlastného života a mnohí vôbec po prvýkrát prejavia vďačnosť za to, čo majú. Rodičia detí so špeciálnymi potrebami si odnášajú pocit, že sú prijímaní rodičmi intaktných detí. Mnohí z týchto rodičov prešli dlhú cestu, kým sa odhodlali opustiť pre nich bezpečnú komunitu rodičov s podobnými problémami a kontaktovať sa s rodičmi zdravých detí. A najmä, všetci spoločne búrajú neviditeľné bariéry, učia sa komunikovať bez toho, aby vnímali špecifiká svojich detí. Je to darom aj pre deti. A je to tiež cesta, ako začať budovať inkluzívnu spoločnosť. Takú, v ktorej každý z nás bude rásť vďaka našej rôznorodosti. Tá je nám totiž vlastná.

 

Ako sa v programe stimulácie detí, ktorý vediete, prejavujú špeciálne deti? V čom sú intaktné deti iné ako deti špeciálne?

Jedenou vetou sa to dá len ťažko popísať. To treba zažiť. Raz prekvapí špeciálne, inokedy intaktné dieťa. Ale úžasné je sledovať, keď pracujem súčasne so špeciálnym a intaktným dieťaťom. Deti medzi sebou nerobia rozdiely. Spolupracujú, hrajú sa. To my dospelí im časom naprogramujeme, že niektorí sú iní. Všetko je to o postoji. Neposudzovať, nehodnotiť, ale naladiť sa, rešpektovať a veriť v dieťa. Chce to silu, trpezlivosť a pokoru. Špeciálne dieťa je darom, ktorý nás vyzýva, aby sme s enormnou energiou reagovali  na jeho potreby. Nikto vám nikdy nezaručí, že sa ten, koho milujete, zmení, alebo uzdraví. Avšak bezpodmienečné  prijatie tejto osoby s rešpektom a úctou môže byť darom pre dávajúceho a darom pre toho, kto prijíma. Neviem, čo prinesie zajtrajšok, ale cítim obrovskú vďačnosť, že môžem pokračovať vo svojej práci na sebe, v práci pre deti a rodičov, ktorí si to žiadajú a potrebujú.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Inklúzia | Integrácia detí, Inkluzívne vzdelávanie detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.