Podľa vedeckých záverov deti, ktoré sú až príliš často vystavené kritike, majú väčšiu potrebu vyhýbať sa pohľadu do tváre, pretože je to ich spôsob ochrany pred pocitmi, ktoré v nich negatívna rodičovská spätná väzba vyvoláva. Toto je ale kľúčová schopnosť pre prežitie ľudí, aby sme vedeli odlíšiť, čo nás ohrozuje a čo nie.
Prirodzene sme stvorení tak, že sa otáčame tam, kde sa cítime bezpečne a odvraciame od vecí, ktoré nám môžu ublížiť. Vedci teraz zistili, že deti, ktoré rodičia príliš kritizujú, odvracajú pohľad a prestávajú venovať pozornosť emóciám zračiacim sa v tvárach dospelých, bez ohľadu na to, či ide o pozitívne alebo negatívne emócie. Kvôli tomu deti nedokážu vnímať a pochopiť výrazy ľudí, čo je základná schopnosť potrebná pre budovanie a udržiavanie vzťahov. Je však dôležitá aj pre to, aby sme dokázali pochopiť význam potrieb ostatných a ich pocitov voči nám. Navyše, tendencia vyhýbania sa emóciám, pozitívnym i negatívnym, vedie k neschopnosti prijímať pozitívne správy. Vedci tvrdia, že to môže viesť až k úzkostným stavom a depresii.
Čo robiť, keď deti spravia chybu
Každé dieťa si robí obraz o sebe a o tom, ako sa na neho díva okolie najmä podľa toho, ako sa k nemu správajú rodičia. Keď vidí, počuje a cíti podporu, teplé a vrúcne slová, keď sa dospelí sústreďujú viac na potenciál dieťaťa, než na jeho nedostatky, dieťa vyrastie s potrebnou dávkou sebavedomia, rešpektu voči sebe a ostatným. Nie je práve toto cieľom každého rodiča?
Keď kritizujeme svoje dieťa, možno cítime moc, silu a vplyv, ale je to len ilúzia. Kritika vyvoláva potrebu vyhnúť sa jej za každú cenu, čo následne ovplyvňuje celkové správanie. Niekedy to môže skutočne viesť k lepšiemu správaniu, no inokedy naopak, k zatajovaniu a klamstvám. Nikto nemá rád, keď je v pozícii hlupáka alebo toho zlého, keď cíti, že zase sklamal toho, na kom mu ta veľmi záleží. Riziko neustálej kritiky je v tom, že deti sa budú zo všetkých síl snažiť, aby sa jej vyhli, namiesto toho, aby im išlo o to, robiť správne veci. Okrem toho deti trpiace neustálym kritizovaním, očakávajú takýto prístup k nim nielen od vlastných rodičov, ale aj od ostatných dospelých.
Nejde o to, aby sme ospravedlňovali ich chyby, alebo za nich riešili nepríjemné situácie. Naopak, je dôležité, aby vedeli, kedy je ich správanie už na hranici. Mali by sme však reagovať s trpezlivosťou a pochopením tak, aby mohli s pocitom istoty bezpodmienečnej rodičovskej lásky prejsť aj náročnými životnými skúsenosťami, ktoré musia zažiť a bez toho, aby ich to poznačilo. Hovoriť vtedy s nimi tak, aby sme vyzdvihli ich silné stránky, nie slabosti. Takto si zachováme rešpektujúci vzťah, ktorý potrebujeme, ak si chceme udržať na ne vplyv. Ak máme na deti vplyv, môžeme tak posilniť hodnoty, na ktorých nám záleží a základe ktorých sa deti budú rozhodovať a správať. Môžeme im napríklad povedať: „Viem, že je ťažké niekedy povedať pravdu. Chápem, že asi najhoršie je to v prípade, keď sa bojíš možných problémov. Chce to dosť odvahy. Viem, že spravíš správne rozhodnutie...“
Čo zasejeme dnes, zožneme neskôr
Výchova detí je beh na dlhú trať, preto je dôležité nebrať si všetko osobne. Deti robia len to, čo majú robiť, vrátane chýb, prešľapov a nesprávnych rozhodnutí. Iste, nie je jednoduché zachovať si odstup a chladnú hlavu, keď dieťa kričí, drzo odvráva, je náladové a tlačí na naše hranice. Lenže, to všetko znamená, že je normálne. Že nám pred očami vyrastá z malého dieťaťa veľký človek a my mu dávame priestor robiť to po svojom, robiť chyby, ktoré musí spraviť, naučiť sa veci, ktoré sa musí naučiť. Znamená to, že je normálne a nie je dokonalé. Pretože snaha byť perfektným prináša príliš veľa problémov.
Na ceste životom dostane dieťa množstvo príležitostí na učenie sa z chýb, no niektoré lekcie vyžadujú svoj čas. Niekedy dokonca veľmi dlhý čas. Tieto príležitosti premrháme, ak chceme deti ovládať pomocou strachu ako prevenciu voči nesprávnemu kroku. Strach je krátkodobý motivačný faktor a úplne nanič, pokiaľ ide o to, aby dieťa z dlhodobého horizontu dieťa prijalo a prebralo naše hodnoty a pozitívne vnímalo náš vplyv.
Deti majú veľa času, aby sa naučili lekcie, ktoré sa potrebujú naučiť. V tomto období sme ich najcennejším kompasom my. Ak chceme, aby nás počúvali, aby boli otvorené nášmu vplyvu, mali by sme s nimi komunikovať takým spôsobom, ktorý je pre ne ľahko prijateľný, nie spôsobom, ktorý ich núti odvrátiť sa a tajiť veci pred nami. Ak sa budeme aj pomocou kritizovania snažiť zlomiť ich a vynútiť si slepú poslušnosť, stratíme ich. V danom momente si síce vynútime dodržiavanie pravidiel, ale akékoľvek správanie, ktoré je motivované len snahou vyhnúť sa problémom, nebude stáť na pevných základoch, v porovnaní so správaním motivovaným potrebou urobiť správnu vec.
Nezabúdajte na seba
Ak sa prestaneme hnať za túžbou byť dokonalým rodičom, môžeme efektívnejšie, rozvážnejšie a empatickejšie reagovať vo vzťahu k deťom. Keď ich budeme vnímať, že už sú také, aké chceme, aby boli, dáme im možnosť sa skutočne takými stať. Tým, že vnímame ich silné stránky, aj keď spravia niečo zle, pristupujeme k nim aj za takýchto okolností so súcitom, budú sa cítiť v bezpečí, keď sa nám otvoria, prijmú náš vplyv. Tu nie je priestor na tvrdú disciplínu a neľútostnú kritiku. Má ísť skôr o pokojnú, vzájomnú diskusiu, ktorá odhalí to dobré, čo je v nich a čoho sú schopné. Samozrejme, chce to svoj čas.
Pochopenie by sme však mali mať aj pre seba. Všetci sme ľudia a to, že sme rodičia z nás nerobí neomylných. Sme vyčerpaní, nesústredení, frustrovaní a niekedy spravíme alebo povieme niečo, čo nás mrzí. Občasným prešľapom však nespôsobíme deťom nezahojiteľné rany na duši. V ich očiach sme hrdinovia a keď vidia, že aj my sa môžeme pomýliť, dáva im to možnosť tiež spraviť chybu. A to je presne to, čo by sme mali chcieť. Aby boli odvážne, aby si trúfli, vyskúšali naše i svoje hranice. Keď zájdu až príliš ďaleko, čo určite spravia, mali by vedieť, že je to v poriadku, že sme tu pre ne a nič z toho, čo sa stalo neuberie na tom, že sú pre nás hrdinovia.
Preto je dôležité, aby sme uznali svoje chyby, prijali ich a ospravedlnili sa. V tom momente budú deti s nami na jednej lodi. Podobne to platí aj v prípade, ak urobia zlé rozhodnutie ony. Mali by sme zareagovať s pochopením a empatiou a riešiť ich správanie, nie ich ako osobnosti. Príde čas, kedy sa nám ich správanie nebude páčiť a my im dáme lekciu, ktorú musia dostať na to, aby sa naučili a mohli sa posunúť ďalej, ale je dôležité spraviť to tak, aby sme nespochybnili ich vrodený pocit o vlastnej hodnote a dobrote. Kritika môže v krátkodobom horizonte fungovať lepšie, ale ak chceme silných, zdravých a šťastných ľudí, potrebujeme čas a v takejto výchove neexistujú žiadne skratky.
