Je normálne, že rodičia sa častokrát cítia unavení, zničení, nahnevaní, frustrovaní. Každý z nás má niečo, čo ho dokáže rozhnevať, nezáleží na tom, či ide o neporiadok v detskej izbe, rozliate mlieko na stole alebo preplnený kôš na bielizeň. Máme svoje očakávania, plány a keď nevyjdú podľa našich predstáv, mnohí bezmocne na svoje deti kričíme a vzápätí to ľutujeme. Dá sa ešte napraviť, čo sme hnevom pokazili?
Nikto nie je na to pyšný, ale sú momenty, keď autoritatívne skríkneme na deti alebo dokonca úplne stratíme nad sebou kontrolu a doslova vybuchneme a nevnímame nič okolo nás, len situáciu, ktorú dieťa nezvládlo podľa očakávaní. Najčastejšie to býva vtedy, keď sme unavení, preťažení, vystresovaní. Zrúkneme na nich, hovoríme im škaredé, zlé veci a želáme si len jedno – aby nám všetci dali pokoj. Aspoň na chvíľu. Potom však situácia odznie a cítime sa hrozne, previnilo a sypeme si popol na hlavu, že sme to mohli riešiť aj inak.
Dôležité je pamätať si, že deti prežívajú obrovské emócie v malom tele, čo často vedie k výbuchom, keď už nedokážu emócie ovládať. Ani dospelí často nedokážu s nadhľadom zvládnuť svoj záchvat hnevu aj napriek tomu, že poznajú, aký škodlivý dopad má hysterický výstup. To, že strácame kontrolu nad svojim správaním následne vedie k seba obviňovaniu a úpenlivej túžbe znovu postaviť narušené základy vzťahu s dieťaťom.
Krik je pri výchove u rodičov najčastejší
Nie sme v tom sami, výskumy dokazujú, že 90 % z 1000 opýtaných rodičov v predchádzajúcom roku kričalo na svoje dieťa. V skupine rodičov, ktorí majú deti staršie ako sedem rokov ide dokonca takmer o 100 % rodičov, ktorí sa priznali ku kriku na svojho potomka. Zdá sa, že v tejto generácii rodičov sa krik ukazuje ako jediná možnosť, ako prinútiť deti k disciplíne, pretože nefandíme fyzickým trestom, odoberanie hračiek nefunguje veľmi efektívne a ani zatváranie detí do izby nie je veľkým trestom, keďže tam majú dosť zábavy aj bez nás.
Mnoho rodičov stráca nad sebou kontrolu aj preto, lebo si berú detské nevhodné správanie či ich rebéliu osobne, alebo majú od detí neprimerané očakávania vzhľadom na ich vek a skúsenosti. Nech sú už dôvody týchto výbuchov akékoľvek, krik nie je pozitívnym, ani efektívnym spôsobom, ako vychovávať deti a určite je na mieste naučiť sa, ako s tým prestať. Ak ste sa však pristihli pri tom, že ste na drobca kričali, mali by ste urobiť tri zásadné kroky, ktoré vám pomôžu spamätať sa a znovu nadviazať s dieťaťom spojenie.
Tým, že sa nad svojim prešľapom zamyslíte, môžete sa nielen pokúsiť opätovne sa uchádzať o dôveru dieťaťa, ale zároveň mu ukazujete, ako vyriešiť situáciu, keď hnev opadol. Bude reagovať podobne, keď samo bude frustrované, nahnevané, rozrušené. Pomocou troch krokov môžete negatívnu a napätú situáciu u vás doma obrátiť na pozitívnu a príjemnú.
Prečítajte si tiež: Deň, kedy som prestala kričať
Tri kľúčové body
Prvý krok je uvedomiť si, čo sa práve deje a zastaviť sa. Byť si vedomí, že sme povedali niečo zlé, čo drobcovi skutočne ublížilo.
Druhým krokom je ospravedlniť sa, nielen za hrozné slová, ale aj za spôsob, akým sme ich povedali. Nadviažte s dieťaťom spojenie. Choďte k nemu a zohnite sa, aby ste boli na rovnakej úrovni. Udržte očný kontakt. Hovorte o svojich pocitoch a potrebách, podporujte dieťa, aby porozprávalo o svojich. Ak sú obe strany pokojné, objímte sa a pokračujte ďalej, môžete sa napríklad spolu hrať. Ak nie, zostaňte pri sebe, až kým nebudete pripravení na rozhovor. Fyzická a emocionálna prítomnosť je základ pre udržanie vzťahu. Neopúšťajte dieťa, zostaňte s ním na jednej lodi. Ospravedlnenie je priestor na posilnenie intimity a položenie základov, aby sa mohlo odraziť od negatívneho zážitku. Kľúčové je dospieť k vyriešeniu situácie. Hoci by ste mali klásť dôraz na zodpovednosť, ktorú nesiete, nezabúdajte na dialóg s dieťaťom, pýtajte sa ho, odpovedajte a ponúkajte možnosti. Takto sa dieťa naučí dívať na situáciu aj z vášho uhla pohľadu, komunikovať s rešpektom a bude vedieť, že jeho názor beriete do úvahy. To, že spolu riešite vzniknutý problém dokazuje, že vám na vzťahu záleží a máte záujem niečo zmeniť.
Tretím je prejsť situáciu ešte raz a pohnúť sa ďalej. Tento krát však s láskou a pochopením.
Napríklad, začiatok je vnútorný dialóg: „Je toho na mňa veľa. Úplne mi to ušlo a kričala som na Samka. Musím sa zastaviť a pokúsiť sa situáciu napraviť.“ Synovi: „Kričala som na teba a to nie je správny spôsob, ako ti povedať, čo som od teba potrebovala. Je mi to ľúto, mala som sa s tebou rozprávať iným spôsobom.“ Napokon môžete skúsiť prejsť celú situáciu nanovo: „Rada by som to skúsila ešte raz. Vidím, že ideš v topánkach až do izby, nevyzul si sa na chodbe. Ako by si to mal riešiť?“
Odpoveď dieťaťa: „Idem sa vyzuť, zabudol som. Prepáč“.
Chyby sú príležitosti na zlepšenie
Ak budeme chyby vnímať ako príležitosť na zlepšenie, sme na najlepšej ceste, aby sme zmyli zo seba pocity viny z toho, že sa nám situácia vymkla spod kontroly. Namiesto toho, aby nás emócie vzďaľovali od dieťaťa, chyby ponúkajú príležitosť na zblíženie. Ak ich identifikujeme, môžeme byť pred deťmi úprimní a autentickí a učiť ich ako reagovať, keď nám niečo nevyjde. Tým, že dokážeme sami so sebou zaobchádzať s pochopením, podporujeme bezpodmienečnú lásku v nás a ukazujeme deťom, že nemusia byť dokonalé a správať sa neustále podľa našich predstáv na to, aby sme ich ľúbili. Naopak, vytvárame pre nich prostredie, v ktorom si môžu dovoliť robiť chyby. Neváhajte preto ponúknuť sebe, aj deťom druhú, tretiu, štvrtú šancu. Stalo sa, uvedomte si to, poučte sa a posuňte ďalej.
Na to, aby ste sa dokázali pozrieť na chyby ako príležitosti, mali by ste sa tiež snažiť dostať sa opäť do normálu tak rýchlo, ako sa dá, pretože takto dokážete získať energiu na ďalší krok správnym smerom, poučiť sa a posunúť sa dopredu. Ak sa budeme neustále zaoberať chybami, ktoré robíme vo vzťahu k deťom, zostávame v bludnom kruhu vlastných emócií a nedostaneme sa k tretiemu kroku. To, že ste stratili kontrolu nad situáciou vás už od potomka oddelilo, nie je potrebné ešte ďalej prehlbovať jamu medzi vami tým, že nedokážete fungovať podobne ako pred tým. Zostanete visieť vo svojich negatívnych pocitoch a ujde vám príležitosť užiť si spoločný rodinný čas, v rámci ktorého môžete získať množstvo podnetov na pozitívnu interakciu.
Tým, že sa snažíme dostať z nepríjemného zážitku, ukazujeme tiež deťom, ako funguje sebadisciplína a flexibilita. Našim cieľom je zamerať sa na deti, pomôcť im pochopiť ich emócie a zároveň sa postarať o seba. Náprava vzťahu rodič dieťa a zároveň obnovenie spojenia s dieťaťom je najefektívnejší spôsob, ako sa znovu dostať do starej formy a zvládnuť emócie, ktoré nami lomcovali. Je to proces, ktorý vyžaduje prax, trpezlivosť a čas. Ale ak sa dokážeme na svoje chyby dívať s odstupom a dostať sa späť do pohody v adekvátnom čase, nemusíme svoj vzťah s dieťaťom nutne a nenávratne poškodiť.
