http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url= http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.cerstvehlavicky.sk/?utm_campaign=cerstve_hlavicky&utm_medium=mobile_branding&utm_source=eduworld&utm_content=300x300&utm_term=kaufland
Články: Pre študentov
O projekte

 

Deň, kedy som prestala kričať

Lenka Nezbedová
Autor článku
Ilustračná foto: Bigstock
Deň, kedy som prestala kričať / Ilustračná foto: Bigstock

Vždy sa neskutočne teším, keď dostanem nejaký krásny výtvor od mojich detí. Zväčša je na ňom obrovské srdce vyzdobené na tisíce spôsobov a nápis „Ľúbim ťa najviac na svete!“ Alebo je na ňom naša rodina. Držíme sa za ruky, stojíme na zelenej tráve a vždy tu svieti obrovské slnko a vedľa je náš dom.

 

Keď som sedela tento rok na Deň matiek v hľadisku plnom rodičov, srdce mi stislo a po tvári mi stekali slzy. Môj najmenší škôlkar stál na pódiu a hovoril o mne:

...Moja mama je úžasná....Je tu vždy pre mňa, keď ju potrebujem. Dokonca aj vtedy, keď nie som práve najlepší. ... Moja mama je jednoducho úžasná...

 

Určite viete, že to tak vždy nebolo...

 

Slzy mi stekali po tvári, pretože tam na pódiu stál jeden skutočne úžasný malý človiečik a ja som si v tú chvíľu nebola istá, či som si ho naozaj zaslúžila. Tromi pôrodmi som sa stávala človekom, ktorého som ani sama nespoznávala. Neustály nedostatok spánku ma vyčerpával stále viac. Stal sa zo mňa kričiaci človek. Nekričala som stále, ale boli chvíle, za ktoré by som sa neváhala sama prihlásiť na psychiatrii. V tých chvíľach sa určite báli i naši susedia a možno mlčky sedeli pri telefóne, či tento krát naozaj nezavolať sociálku. Nezavolali.

 

Boli to zväčša bežné situácie, ktoré si vyžadujú MAMU. Trpezlivú, láskavú a chápavú. Nebola som to ja. Išla som sa zblázniť, keď sa na 35-ty krát po sebe môj 2,5 ročný syn nechcel odobrať na nočník, ani toaletu, a vyriešil to bez mihnutia oka v izbe za skriňou. Nemala som pochopenia, keď moja dcéra nechtiac strčila brata zo schodov a plakala, že to neurobila schválne. Nemala som trpezlivosť donekonečna ponúkať najstaršiemu synovi obed, ktorý som práve navarila.

Kričala som. A kričala som občas naozaj nepríčetne pri všetkých tých úplne normálnych a typicky detských starostiach. Strácala som kontrolu nad tým, akým tónom kričím, ale i čo kričím. Nebola som to ja. Ani náhodou. Tá „úžasná, milujúca mama, ktorá je tu pre svoje deti vždy, keď ju potrebujú...“

 

Vždy, keď sa mi to stalo, povedala som si v duchu, že už sa to nemôže zopakovať. Nikdy. No stalo sa to znova a znova.

 

Čo sa so mnou stalo, že som dokázala takto kričať na ľudí, ktorých milujem najviac na svete?

Nekončiace zoznamy povinností každý deň. Neskorý odchod do postele. Vstávanie k deťom počas noci. Sledovanie, ako sa väčšina mojej dennej práce stráca kdesi nedohľadne. Vzdelávanie po večeroch, aby som na materskej úplne nezblbla a mala sa raz do akej práce vrátiť. To všetko boli veci, ktoré si vyžiadali svoju daň.

Môj systém bol preťažený a ja som kričala a strácala trpezlivosť znova a znova. Až do jedného osudného dňa.

 

Môj najmladší syn v to ráno práve nevstal s najlepšou náladou. Na niekoľko výziev sa láskavo dostavil k raňajkám. Ponáhľala som sa, lebo sme mali objednaný termín u kožnej lekárky. Po chvíli však strčil svoju šálku kakaa na zem. Obrovská mláka sa rozprskla s kúskami skla po celej kuchyni. Nedokázala som sa ovládnuť a urobila som to opäť. Začala som na to dieťa kričať z plného hrdla.

No zrazu som akoby precitla. Pozrela som sa do jeho očí a bol v nich neuveriteľný strach.

„Bože! Môj vlastný syn sa ma bojí,“ prebrala som zrazu zo svojho tranzu. „Moje drobné dieťa sa ma bojí, pretože urobilo niečo, čo malé deti jednoducho robia. Nebola to chyba. Bolo to niečo normálne. Takto by to nemalo byť!“

Sklamaná zo seba som sa posadila pri kuchynskej linke na zem a stratila som slová. V tichu sa ozývalo iba vzlykanie drobného človiečika.

„Prepáč, prepáč mi všetky tie slová, ten krik,“ vypadlo zo mňa a objala som svoje najmenšie dieťa.

„Sľubujem, že nikdy viac na teba nebudem takto kričať!“

Tieto slová som dodržala a verím, že svoj sľub nikdy v budúcnosti neporuším. Vidieť v očiach dieťaťa ten desivý strach z človeka, ktorý je jeho alfou i omegou, bol hrozný. Nechcem ten detský bezradný pohľad už vidieť nikdy viac. Nechcem v jeho očiach čítať otázku, či ho milujem.

 

Ak aj vy patríte k mamám, ktoré často alebo menej často kričia, vedzte, že:

 

... Nikdy nie je neskoro prestať kričať.

 

... Deti nám dokážu odpustiť, pretože sme tí najdôležitejší ľudia v ich životoch. Buďme im preto vďačné.

 

... Život je príliš krátky, aby sme sa vzdávali samy seba, ak na dlážke nájdeme rozliate mlieko.

 

... Nech sa deje čokoľvek, vždy si vyberme lásku.

 

 


Inšpirované: handsfreemama.com

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.