„Mama, ty mi ničíš celý život!“ zvolala trojročná Hanka so slzami v očiach, keď jej mama nedovolila obuť si v zime sandáliky do snehu. Jej rovesníčka Katka zase spustila srdcervúci plač a krik len preto, lebo jej otec spláchol toaletu a ona to chcela urobiť sama. Malý Samko zase mame odvrkol, že mu nemá nič prikazovať, lebo on ju aj tak poslúchať nebude. Trojročných riaditeľov zemegule nájdeme naprieč celým svetom neúrekom.
Tri roky je v živote človeka zvláštny vek. Na jednej strane je úžasnou správou, že dieťa rozumie a konečne dokáže krásne komunikovať, povedať, ako sa cíti a čo by chcelo, no na druhej strane u neho vidíme aj prvé pokusy o manipuláciu. Na všetko má svoj názor, väčšinou v protiklade s tým rodičovským, a tvrdo si ho obhajuje. Správa sa ako malý tínedžer, vrátane búchania dverami a kriku, ako veľmi svoju mamu či otca nenávidí. Nie je nič ojedinelé, že v tomto veku niektoré deti rodičom pohrozia aj odsťahovaním k babke a podobne. S odstupom však dospelí vidia, že deti v tomto období robia len to, čo majú, čo je prirodzené – testujú hranice a zisťujú, čo im prejde a čo už nie, prípadne ktorým gombíkom rodiča vytočia najefektívnejšie.
Odborníci tvrdia, že trojroční drobci vás postavia pred väčšie výzvy, než keď mali dva roky. Správaním pripomínajú tínedžerov, najmä vďaka tomu, ako rýchlo zmenia náladu a vytvoria dramatickú scénu s krikom a plačom. Austrálsky výchovný poradca Pinky McKay, hovorí, že dokážu s dospelými skutočne vyjednávať a vďaka rozšíreniu slovnej zásoby pôsobia ako malí právnici. Už sa neobmedzujú na obyčajné „nie“. Ich limity sa pounuli zase o kus ďalej.
Čo majú spoločné trojročné deti a tínedžeri?
Podobajú sa zrazu vaši trojroční správaním na tínedžerov? Nuž, zdá sa, že v tomto prípade zdanie neklame a mnohé veci majú naozaj spoločné. Príroda totiž zariadila, že vo veku približne troch, štyroch rokov a tínedžerskom veku v raste a rozvoji vidíme veľké skoky vpred vo fyzickej, kognitívnej, emocionálnej oblasti. Hoci môžeme byť sami prekvapení, akí veľkí sa nám zrazu zdajú, je dôležité vedieť, že počas tohto obdobia zažívajú kľúčové momenty vývoja a vďaka nim môžu neskôr vyrásť v šťastných a zdravých dospelých.
Ďalším spoločným znakom sú dramatické scény. V oboch sú emócie vybičované až na maximum a prekvapení rodičia sa často nestihnú ani čudovať, odkiaľ sa to celé vzalo. Stojí za tým vývin mozgu a v prípade tínedžerov ešte navyše hormonálny vývoj. Tieto zmeny výrazne ovplyvňujú to, ako vidia svet a spracovávajú emócie. Najďalej zájdete s trpezlivosťou, hoci jej asi nebudete mať nazvyš.
Malé dieťa má veľkú túžbu – objavovať. Preto lezie na stoly, stoličky, preliezačky, stromy. Z tohto dôvodu uteká od svojich rodičov a je mu jedno, že sa rozbehlo na cestu. Trojroční nevnímajú nebezpečenstvo a sú ochotní riskovať. Veľmi podobne reagujú aj tínedžeri. Skúšajú alkohol, drogy, sex. Sú nezraniteľní a neporaziteľní. Myslia si, že sa ich riziko netýka. Všetko vedia najlepšie. Dôvodom je, že časť mozgu zvaná prefrontálny kortex, ktorá stojí za plánovaním, riešením problémov, zvažovaním možností a vytváraním stratégie, sa ešte len vyvíja. Rovnako sa len buduje aj limbický systém, čiastočne zodpovedný za reguláciu emócií, plánovanie vopred a vyhodnocovanie rizika. Niet sa preto čo čudovať, že tínedžeri si myslia, že sú nezraniteľní a nesmrteľní.
Trojročné deti i tínedžeri si myslia, že sú stredobodom pozornosti. Celý vesmír sa točí okolo nich. Sú narcistickí a egocentrickí. Všetko, na čom záleží je „ja“ a „čo chcem ja“. Najdôležitejší je ich názor a ich pohľad. Dôvod je jednoduchý - vývoj mozgu. Tínedžeri to majú veľmi podobné, len z iného dôvodu. Okolo 11. roku sa deti stávajú vedomé svojho myšlienkového procesu. Začínajú myslieť o myslení, o tom vlastnom. A v prvom rade myslia na seba. Čo sa týka iných ľudí, rozmýšľajú aj o tom, na čo myslia a sú presvedčení, že sa tiež zaoberajú len nimi. Myslia si, že sú stredobodom pozornosti všetkých navôkol. Vo veku 16 - 17 rokov sa toto presvedčenie stráca, dovtedy sa musí okolie s egocentrizmom vyrovnať.
Ako zvládnuť malých „puberťákov“?
Alan Kazdin, riaditeľ Rodičovského centra na Yale Univerzite, má pre rodičov dobrú správu. Hovorí, že vek tri roky je vrcholom negatívneho správania. Podľa neho ide o stret záujmov. Rodičia sa snažia na jednej strane mať veci pod kontrolou, lebo ich drobec sa bezhlavo vrhá do každého dobrodružstva, no ich trojročné deti zúfalo túžia po samostatnosti. Rodinný život sa tak mení na bojové pole. Dieťa sa bez boja nevzdáva, to, že dokáže lepšie formulovať svoje myšlienky a jasnejšie sa vyjadrovať, vedie k vyjednávaniu na vysokej úrovni. Nezriedka potom rodičia počujú, že ich syn si pôjde umyť zuby až potom, ako dostane čokoládu.
Pravdou je, že deti sa uchyľujú k hysterickému správaniu vtedy, keď túžia po pozornosti rodiča. Napriek tomu, že sme v prítomnosti detí často, neznamená to, že majú aj našu pozornosť. Základom vzťahu s dieťaťom je rešpekt. Iste chcete, aby rešpektovalo vás, no nezabúdajte, že to isté prislúcha aj jemu. Ak na neho v strese kričíte, že nestihnete prísť načas do škôlky, ukazujete mu, že to s tým rešpektom k nemu nemyslíte až tak vážne. Keď s ním pod časovým tlakom nezaobchádzate pekne, nečakajte, že sám sa bude v strese správať ukážkovo. Platí tu jednoduché klasické pravidlo, nerobte iným, čo by ste nechceli, aby robili vám. Ak dieťa vidí doma lásku a rešpekt, aj v jeho živote budú mať svoje miesto.
Pediater Justin Coulson vysvetľuje, že aj nadmerné vysedávanie pred obrazovkou počítača, mobilu, tabletov alebo televízora ovplyvňuje schopnosť detí kontrolovať svoje nálady a emócie. Podľa neho dnes máme množstvo dôkazov priamo spájajúcich obrazovky s krikom a dramatickými scénami detí.
Ak očakávate udalosť, ktorá by mohla vášho drobca rozhodiť z jeho bežného životného rytmu, napríklad nástup do škôlky, pokúste sa spolu túto situáciu prejsť ešte pred tým, než skutočne nastane. Môžete si napríklad spolu vyrobiť knižku, v ktorej bude on hlavným hrdinom. Nakreslite si učiteľky, denný režim i vyzdvihnutie dieťaťa popoludní. Často si ju spolu čítajte. Vicki Kelley, výchovná špecialistka z Texasu vysvetľuje, že to dieťaťu pomôže konkrétne si predstaviť, čo sa bude diať, ľahšie pochopí to, čo vidí a čoho sa môže dotknúť ako to, čo len počuje. Konkrétne príklady a detaily mu pomôžu zvládnuť obavy, ktoré môže mať.
Deti si často to najhoršie správanie nechávajú pre najbližších, na ktorých im najviac záleží. Skúste sa pozrieť na jeho odvrávanie touto optikou a možno uvidíte, že ak sa dokážete na dieťa naladiť, jeho scéna po návrate zo škôlky môže byť dôsledkom zlej nálady, vyčerpania alebo jednoducho hladu. Možno po celom dni potrebuje vypustiť paru. Stojte nad vecou a nenechajte sa zatiahnuť do hádky s drobcom, ani nezvyšujte zbytočne hlas. Skúste mu povedať, že takto sa s ním baviť nebudete a neželáte si ani, aby sa on takýmto tónom rozprával s vami. Počkajte, kým obaja vychladnete a spätne sa k situácii môžete vrátiť. Potom mu povedzte, že rozumiete, že toho asi bolo v škôlke veľa, že sa môže cítiť unavený a vyčerpaný a je v poriadku, ak a hnevá. No dajte mu najavo, že hnev nemôže smerovať voči vám. Pomôžte mu nájsť riešenie, ako by ste túto situáciu mohli zvládnuť v budúcnosti. Ak mu ukážete, ako zvládnuť hnev a rozčarovanie, časom to zvládne rovnako.
Nedajte sa zlákať na ľahké riešenie podplácaním, aby ste na čas zastavili jeho príšerné správanie. Tak ho totiž priamo učíte, ako byť manipulátorom. Iste potrebujete čas pre seba, aby ste vybavili dôležité veci, alebo si aspoň oddýchli, no nesľubujte, že mu kúpite novú kolobežku len preto, aby vás chvíľu nechal na pokoji. Drobcom nejde o nové hračky. Chcú len kúsok obyčajnej rodičovskej pozornosti. Ak vás nabudúce vytočí svojim správaním, navrhnite mu, že si s ním pôjdete zahrať futbal alebo prečítať knižku. Deti sa chcú cítiť dôležité, chcú vedieť, že im na vás záleží. Pomôžte im vybudovať sebavedomie a sebadôveru tak, že skutočne budete prejavovať o ne záujem. Sledujte, čo ich baví. Niekedy budete mať viac času, inokedy menej, no aj pol hodina bude stačiť, ak sa ich spýtate, ako sa majú, čo dnes zažili. Zjedzte spolu niečo dobré a dajte im najavo, že sú jedinečné a pre vás dôležité. Väčšina detí, ktoré vedia, čo pre rodičov znamenajú, nepotrebujú dramatické scény, aby upriamili pozornosť na seba, to, na čom im záleží je, aby vás urobili spokojnými a aby ste boli na ne pyšní. Vyhraďte si preto na ne pravidelne čas, nebudú na vás závislé, aby ste sa im venovali, budú vedieť, že s nimi chcete tráviť čas.
Máte aj vy nezabudnuteľné úsmevné zážity s vašimi trojročnými? Podeľte sa s nimi v komentári pod článkom!
