Začiatkom akademického roka majú asi všetci rodičia určité predstavy o tom, aký výkon ich dieťa podá. Lenže čas niekedy ukáže, že sú diametrálne odlišné od reality a namiesto hladu po vedomostiach školák kašle na učenie, tašku hádže do kúta a radšej sa venuje počítačovým hrám. Ako si s touto situáciu poradiť? Dennis Bumgarner, psychoterapeut a sociálny pracovník má jednoduchú odpoveď: Buďte dieťaťu partnerom v spolupráci, namiesto autoritatívneho rozdávača dobrých rád, nájdite vnútornú motiváciu dieťaťa, netlačte ho k plneniu vašich predstáv a nechajte, nech zmení správanie sám kvôli sebe, nie kvôli vám.
Za akademickým úspechom je správna motivácia
Nestavajte svoj vzťah ku školákovi a jeho povinnostiam na konflikte. Vzťah, ktorý budujete so svojím dieťaťom, má byť partnerstvom založeným na spolupráci smerujúcej k dosiahnutiu cieľa. Nemá byť založený na nepriateľstve jednej strany voči druhej, pre ktorý je typické kričanie, vyhrážky, tresty, zákazy a príkazy.
Samozrejme, že sú situácie, ktoré vyžadujú zásah rodičovskej autority. Niekedy musíte konfrontovať svojho školáka a zadefinovať mu hranice a obmedzenia. A hoci je to nevyhnutné, nie je to motivujúce. Je to obyčajné predstavenie autority, ktoré, ak funguje, je jednoduché, priame a efektívne. Lenže nemá nič spoločné s motiváciou. Dieťaťu ukazuje, že vy máte pravdu a ono sa mýli. Jedna strana sa pokúša tú druhú presvedčiť o nadradenosti svojho názoru a vyhrocuje pozíciu. S takýmto prístupom školáka nedonútite k tomu, aby sa stal jednotkárom. V skutočnom partnerstve nejde o presviedčanie.
Spolupracujte, nediktujte
Motivácia je proces, ktorý prebieha smerom z vnútra von. Preto je vašou úlohou vyextrahovať vnútornú motiváciu z dieťaťa, nie dať mu ju zvonka, od vás. Podplácanie a podobné taktiky fungujú vždy iba dočasne. Nejde o to, aby ste ho naučili o skratkách, ako sa dostať k dobrým známkam alebo mu povedali, ktorou cestou sa v štúdiách vybrať. Hoci sami sme možno boli vychovaní takýmto spôsobom, je otázne, aký sme z toho mali osoh. Vnútorná motivácia je kľúčová. Naša spoločnosť sa hemží dobrými radcami, ktorí riešia životy iných a presne vedia, ako ich usporiadať, ako v ktorej situácii zareagovať. Keby to však skutočne fungovalo, nikto by nemal žiaden problém. Ak nadiktujete svojmu dieťaťu, čo má robiť, ťažko môžete očakávať, že to aj naozaj vykoná, skôr sa stane opak. Dôvodom je, že príkazy sú šité pre všetkých rovnako a neberú do úvahy individualitu jednotlivca. Ak ako rodič viac diktujete, než počúvate, ťažko odhalíte vnútornú motiváciu dieťaťa. V prípade, že poznáte, čo sa odohráva vo vašom potomkovi, ľahšie zachytíte jeho vnútornú motiváciu. Ak rozmýšľate nad motívmi jeho konania, nepýtajte sa – čo by ho motivovalo?, ale – k čomu sa motivuje. V prvom prípade zostanete v pasci a zameriate sa len na vonkajšiu motiváciu. V tom druhom sa vám môže podariť, že sa s vami podelí o vnútorné prežívanie a tým zmení váš pohľad na neho. Vašim cieľom je totiž pomôcť školákovi vyvinúť svoju vlastnú motiváciu. Nie je to tak, že ho k niečomu donútite, ani že mu zakážete či povolíte nejakú činnosť. Skôr ide o to, aby ste si uvedomili, že je to na vašom dieťati a vy mu môžete pomôcť a prijať jeho ciele, hodnoty a názory.
Buďte empatickí
Aby s vami dieťa spolupracovalo, odhalilo svoju motiváciu a vy ste sa tak spoločne dokázali priblížiť k cieľu, stavte na empatiu, správne vytýčenie cieľov a začiatok akcie.
Zistite, ako na tom vaše dieťa je, akceptujte to a prejavte empatiu. Poznáme dva druhy empatie, citovú a poznávaciu. Jedna je nápomocná, druhá nie. Citová je o emóciách, nesie sa v duchu viet: „Áno, ty môj chudáčik, je mi ťa tak ľúto, musí to byť strašné, koľko vám toho zase naložili.“ Nepomôže, ak chcete, aby vaše dieťa dosahovalo v škole uspokojivé výsledky. Poznávacia empatia má jasný odkaz: „Takže takto to vidíš, vnímaš, takúto máš skúsenosť.“ Tento druhý spôsob empatie vyžaduje počúvanie. Počúvajte dieťa bez toho, že budete komentovať, hodnotiť a radiť. Jednoducho ho počúvajte a keď skončí, zhrňte všetko, čo ste počuli. Nepridávajte svoj názor, nech to je len o jeho názore, perspektívach, myšlienkach. Dieťa bude cítiť, že ho chápete a nechcete ho niekam tlačiť. V teórii to znie jednoducho, no prax je ťažšia. Musíte v sebe udržať nesúhlas, odpor, podsúvanie rád, hoci jeho skúsenosť nie je tak vyspelá ako tá vaša. Ak vám školák povie, že ho nenávidí učiteľka matematiky, nezmietnite jeho názor zo stola s tým, že: „To je hlúposť, prečo by to robila?“ Ani mu nevravte, že keby sa lepšie učil, určite by bol obľúbenejší. Takto konverzáciu zabijete ešte pred tým, než sa začne. Skúste sa radšej spýtať: „Fíha, prečo si to myslíš?“ Ukážete mu, že ho počúvate, veríte jeho úsudku, neodmietnete jej názor, ani s ním nesúhlasíte. Hovoríte mu, že ste tu pre neho, počúvate ho a ste pripravení spoločne vykročiť k riešeniu. Pýtajte sa, čo konkrétne ho na situácii trápi, či vidí nejakú výhodu v tom, ak niečo zmení, čo by sa stalo, keby niečo zmenilo. Dieťa začne rozprávať, vy mu neskáčte do reči, nehodnoťte, nekomentujte. Aj tak by vaše dobre mienené rady nepočúvalo. V prvom rade musí vedieť, že ste ho pochopili.
Stanovte si ciele správne
Ďalším krokom je stanovenie cieľov. Zistite, čo vlastne váš školák chce. Chce byť najlepší v matematike? Chce mať samé jednotky? Chce ísť na vysokú školu? Chce len „preplávať“ ročníkom? Tak zistíte, čo sú jeho ciele, nie tie vaše. Ak chcete, aby bol motivovaný k štúdiu, netlačte ho do vlastných predstáv. Ciele musia byť správne stanovené. Ak je cieľom vášho dieťaťa mať na vysvedčení samé jednotky, je to príliš vzdialená predstava na začiatku školského roka. Nedokáže ju uskutočniť dnes, zajtra, ani o pár mesiacov. Je lepšie svoje ciele rozmeniť na drobné tak, aby každý deň, či dokonca hodinu, videlo, či ho plní alebo nie. Môže sa rozhodnúť, že bude každý večer čítať, písať si úlohy alebo počítať niekoľko príkladov. Pomôžte mu zadefinovať si ciele jasne. Pomôže napríklad školská dochádzka, robenie úloh, účasť na školských podujatiach. Tu jasne vidíte obaja, či cieľ splnil. Začiatok je v tomto procese kľúčový. Ak už raz začne, ľahšie sa mu pokračuje. Keď vypočíta prvý príklad, prečíta prvú stránku, ďalej to už pôjde automaticky a prácu jednoduchšie dokončí. Pocit z dobre vykonanej činnosti vedie k pocitu uspokojenia, čo žiakov motivuje.
Čo nerobiť, ak chcete, aby sa dieťa dobre učilo?
- Neponúkajte rady tam, kde o ne nikto nežiada. Je prirodzenou súčasťou človeka stavať sa odmietavo k názorom, o ktoré nestojíte. U vášho tínedžera doma je to vypuklé, ale zamyslite sa nad tým, ako zaobchádzate s poúčaním vy. Tiež ho púšťate jedným uchom dnu a druhým von.
- Nehádajte sa. Na to, aby došlo k hádke, potrebujete tému – škola je vždy dobrou možnosťou, toho, kto útočí – váš školák a toho, kto odráža útok – vy. Prvé dve možnosti sú na stole stále, ale vy si môžete vybrať, či budete mlčať a tým k hádke logicky nedôjde, alebo budete po ňom strieľať späť. Lenže cestou hádok ešte žiadne dieťa nedospelo k poznaniu, že rodič má pravdu a nepovedalo: „Vidím, že tvoje argumenty sú logické, kašlem na svoj názor a budem sa riadiť tvojim odporúčaním“.
- Nepresviedčajte o niečom, čo deti dávno vedia. Hoci to znie možno neuveriteľne, váš študent vie, že poctivé učenie vedie k dobrým výsledkom a tie k úspešnejšiemu štartu ku kariére. Vie to a rozumie tomu. Problém teda nie je nedostatok vedomostí, ale chýbajúca efektívna aktivita. Nemali by ste sa snažiť natlačiť ho do niečoho, čo dáva zmysel vám. Skôr skúste byť empatický, chápať, stanoviť ciele a zistiť, kde sú rozpory v ich dosahovaní.
Zdroj: Motivating your inteligent, but unmotivated teenager, Dennis Bumgarner
