DÁVID KRÁLIK (41) je inšpiratívnym učiteľom, o ktorom ste už mohli čosi započuť. Známym sa stal vďaka svojmu blogu, v ktorom písal o (m)učení žiačikov na prvom stupni. Neskôr, spolu s ďalšími priateľmi, založil súkromnú základnú školu Felix a dnes pôsobí v neziskovej organizácii LEAF ako mentor v Individuálnom rozvojovom programe učiteľa (IRPU). Trénuje a rozhoduje šerm, píše rozprávky pre deti a miluje svoju rodinu a život.
Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie stať sa učiteľom?
Pýtate sa, či som sa raz ráno ešte ako študent zobudil, rozžiarili sa mi oči, skríkol som heuráka, ja budem učiteľom? Hm, to asi nie. Poznanie, že ma učenie a objavovanie naozaj fascinuje, prišlo až pár rokov potom, čo som už učiteľom reálne bol. Ale presný dátum vám nepoviem.
Pripravilo vás štúdium na vysokej škole dostatočne na povolanie učiteľa?
Ani náhodou. Prevažná väčšina učiteľov na vysokej škole boli teoretici, ktorí nám boli schopní diktovať Komenského zásady a súčasne ich počas tej istej prednášky rad-radom nedodržiavať. Ale aby som bol spravodlivý, pamätám si z tých piatich rokov dvoch, ktorí boli iní.
Akí učitelia učia na vašej škole Felix?
Fantastickí! Občas v nemom úžase pozorujem, čo dokážu s deckami a závidím im. Lebo, aj keď tomu neveria, sú ďaleko lepšími učiteľmi, než som ja. Minule som bol na hodine, kde pani učiteľka Marta v rámci zručnosti „spolupráca“ u krpatých druhákov spravila aktivitu, ktorú som ešte hodnú chvíľu rozdýchaval. Rozdelili sa na tímy. Najskôr každý tím vymyslel a napísal úvod nejakého príbehu. Potom zmenili stanovištia a každý tím pokračoval v príbehu, ktorý predchádzajúci tím začal. Takto to išlo ešte dvakrát a napokon tu bolo niekoľko príbehov, ktoré boli výsledkom rôznych tímov. Chápete? Toto dokázať s druhákmi na základnej škole? Ako vravím, sú to parádne učiteľky.
Aké kritériá musia spĺňať, keď ich vyberáte do svojho tímu?
Mať radi deti, hrať fér, mať otvorenú myseľ, milovať učenie, nebáť sa nových vecí, musia to byť „zvídaví lidé“, tímoví hráči a dobrí ľudia.
Pomáhate im ako mentor?
Áno, tento rok sme sa dohodli, že niektorým z nich môžem skúsiť robiť sprievodcu. V praxi to vyzerá tak, že im prídem na hodinu, potichu tam sedím a pozorujem, čo sa deje. Po skončení hodiny skočíme do školského bufetu a bavíme sa o tom, čo išlo a čím to bolo a čo nešlo a čím to bolo.
Má niečo spoločné trénovanie šermu a mentoring učiteľov?
Určite áno. V oboch prípadoch ide totiž o to, pochopiť, čo pretekár/učiteľ potrebuje k tomu, aby uspel a následne ho na ceste k vytýčenému cieľu sprevádzať.
Chceli ste učiť inak, založili ste preto aj vlastnú školu. Aký máte názor na domáce vzdelávanie?
Tá myšlienka sa mi páči. Vo filme Limonádový Joe odznela veta: „Jeden má rád holky, jiný zase vdolky“ a presne tak to je. Nie každému vyhovuje rovnaký spôsob vzdelávania, preto vnímam domáce vzdelávanie ako ďalšiu alternatívu, ako môžu niektoré deti rásť a múdrieť. V šmolkove samozrejme „modrieť.“
Ak by sa vaše dcéry rozhodli študovať učiteľstvo, podporili by ste ich v tom?
Jasné, ale rovnako by som ich podporil, ak by sa rozhodli pre povolanie lesníka, psychológa, murára, alebo právnika. Osobne si myslím, že k tomu, aby bol človek šťastný, potrebuje v živote nájsť tú pravú. A to hneď dvakrát. Jednak partnerku/partnera a druhak prácu. Ja som mal to šťastie, že mi osud oboje doprial a som mu za to vďačný, lebo nebyť tej najúžasnejšej ženy na svete a najdobrodružnejšej práce na svete, nebol by som dnes tým, kým som.
Akí učitelia chcú na sebe pracovať a prihlasujú sa do programu IRPU?
Veľmi rôznorodí. Mladí, ktorí práve začínajú a nemajú tušenia ako na tie divné tvory, čo tam pred nimi sedia v triede, ale aj skúsení učitelia s veselými očami, ktorých zvedavosť a dobrodružná povaha nie a nie nechať ich na pokoji. Do tretice sa tam objavia aj učitelia, ktorí sú unavení a hľadajú cestu, ako sa opäť naštartovať v systéme, ktorý ich k tomu ani náhodou nedokáže motivovať.
Podľa akých kritérií vyberáte učiteľov do programu?
Na prvom mieste je silná motivácia. Ďalej sú tu hodnoty organizácie LEAF, ktorými sú charakternosť, excelentnosť, angažovanosť a líderstvo. Do tretice ide silný záujem učiteľa o študentov a ich rozvoj. Prihlásiť sa môžu všetci druhostupniari a učitelia stredných škôl. Aktuálne je spustené ďalšie kolo prihlasovania priamo na našej stránke: www.irpu.leaf.sk.
Kto sa ešte okrem vás venuje mentoringu? Predpokladám, že nie ste na to sám.
Máte pravdu. Spolu je nás 10 a sú to všetko skvelí ľudkovia. Ľudskí a súčasne skúsení. Keď je niekomu z nás ťažko, navzájom sa podporujeme a v čase, keď sa darí, spoločne oslavujeme. Vzájomne si pomáhame rásť a učíme sa, ako byť lepšími mentormi. Bez nich by IRPU nemalo šancu byť tým, čím je a ja som im za to nesmierne vďačný. Je mi cťou byť s takou partiou na jednej lodi.
V čom je táto forma koučovania prínosná?
Na rozdiel od bežných školení, ktoré dajú učiteľovi nejakú univerzálnu zručnosť, v IRPU je to o hľadaní riešenia práve pre toho jediného konkrétneho učiteľa. V riešení sú zohľadnené jeho osobitosti, ale aj špecifiká prostredia, v ktorom pôsobí a dokonca aj špecifiká jeho žiakov.
S akými problémami zápasia učitelia, ktorí sa prihlásia do IRPU?
Poeticky mi napadá heslo: 50 odtieňov nedostatočnej motivácie žiakov, aby boli aktívni a na hodinách makali.
Určite máte pozitívny feadback od učiteľov, reagujú na to podobne aj riaditelia škôl?
Čo sa týka feedbacku zo strany vedení škôl, je to rôzne. Sú tu riaditelia, ktorí otvorene povedali, že ak ich učiteľom nedokážeme dať mentora my, oni im ho radi zaplatia. No sú aj také vedenia škôl, ktoré to vnímajú skôr ako formalitu a nejako rast svojich učiteľov neprežívajú.
Súhlasia s prítomnosťou mentora v škole?
Vstup do programu sa deje v troch krokoch. Najskôr sa učiteľ prihlási. Druhým krokom je výber. Ak je učiteľ do programu vybratý, kontaktujeme vedenie školy a vyžiadame si súhlas so zapojením učiteľa do IRPU, a teda aj s návštevami mentora na hodinách. Rovnako, ako kdekoľvek inde, aj tu sú rôzni ľudia. Sú tu vedenia, ktoré proaktívne vychádzajú učiteľom v ústrety, ale sú aj také, ktorým je to jedno. Zatiaľ sa nám iba jediný raz stalo, že vedenie školy odmietlo účasť učiteľa v programe. Všeobecne možno povedať, že najčastejšie to vedenie nejako extra nerieši, je rado, že jeho učitelia na sebe pracujú, pričom sa to deje priamo v škole a netreba za učiteľa suplovať a ako bonus berú, že celá tá „sranda“ školu vlastne nič nestojí.
Ako vnímate iniciatívy Učiace sa Slovensko a To dá rozum?
Ja som len obyčajný učiteľ, ktorý trošku rozumie dianiu priamo v triede, žiaden veľký stratég s „big Picture“ pred očami. Chýba mi také celostné vnímanie, preto si nedovolím hodnotiť ani jeden zo spomínaných návrhov. Ale jedna vec mi k tomu napadá. Medzi skvelou myšlienkou a skvelou realizáciou, stojí v tomto prípade rozhodujúci element a tým je učiteľ. Bez neho to nepôjde. Ak majú byť spomínané návrhy úspešné, treba na to myslieť a to tak v zabezpečení plnej podpory učiteľov pri zavádzaní akýchkoľvek zmien, ako aj v zabezpečení zlepšenia ich životných podmienok. Áno, hovorím o výraznom zvýšení príjmu. Ak sa tieto dve veci podcenia, ostanú oba návrhy len znôškou pekných slov na kilách papiera.
Keby vás oslovili na spoluprácu, šli by ste do toho?
Veľmi by záležalo od toho, o akú spoluprácu by malo ísť. Tak nejako som už pár rokov prestal robiť veci, ktoré robiť neviem alebo nechcem. Ak by išlo o priamu prácu s učiteľmi v teréne, alebo s mentormi, ktorí by následne pracovali s učiteľmi, tak by som to iste zvážil. Ak by išlo o analýzy, strategické plány, či debaty o školstve, tak ani náhodou.
Venujete sa aj webu ini.sk (alternatíva k rutine). Nadväzuje na vaše blogovanie?
Najskôr len uvediem na pravú mieru, tomuto webu sa venujeme dvaja, mojím kolegom je parťák Tibor Repček. A teraz k vašej otázke, odpoveď znie, áno aj. Okrem poryvov duše (blogov), ktoré sa tam občas objavia, rozbehli sme tam aj dražbu, ktorej pointou je, že ak zoženieme niečo cenné, ponúkneme to tam. Ľudia v diskusii zvyšujú cenu a kto napokon vyhrá, pošle sumu priamo Dobrému anjelovi, Plamienku, alebo Clown doctors. Nám pošle už len potvrdenie o úhrade a my mu pošleme vydraženú vec. Už sme tam mali kravatu pán Chudíka, obrázok nakreslený Danom Hevierom, lyže nášho úspešného paralympionika Jakuba Kraka a kopu ďalších parádnych vecičiek.
V čom je alternatívna oproti rutine?
Možno občas v inom pohľade na vec. A možno len v našom nastavení, že svet je rozprávka a nie je veľa vecí, ktoré by sme nemohli dokázať. Možno veríme v zázraky a možno tušíme, že zázraky veria v nás.
Akú úlohu zohrávajú rodičia vo vzťahu škola –rodič? Skúste odpovedať ako rodič.
Neverím na dva svety. Neverím, že existuje svet školy a svet rodiny. Verím len v jeden svet a tým je svet dieťaťa, v ktorom majú obaja, učiteľ i rodič svoje miesto i rolu. Len ak túto rolu obaja príjmu, je tu nádej, že vzdelanie a výchova „ich spoločného dieťaťa“ budú smerovať k tomu, aby z toho spoločného sveta raz do dospelosti vstúpil múdry, veselý, šikovný, spokojný a šťastný mladý človek, ktorý sa dokáže postarať o seba i o druhých.
Plánujete napísať aj ďalšiu knihu pre deti?
Už som ju napísal, len ešte nie je vonku. Toto bude spoločný projekt, do ktorého sa púšťame spolu s mojou ženou. Ja som napísal sériu rozprávok na dobrú noc a na dobré ráno a ona, ako logopédka, k nim pridá pár cvičení, aby knižka bola nie len príjemná ale aj užitočná. Bude to pekná knižka.
Aký ohlas mala vaša kniha Celkom ako sen?
Tá knižka pôvodne nemala byť knižkou, teda, nebola písaná, aby ju niekto vydal. Písal som to počas zimných sviatkov pre naše dve dcéry Viki a Veve (obe som rovno zakomponoval do deja ako dve svrčie slečinky, ktoré mne a Borke zachránili život) ako rodinné dobrodružstvo. Nakopon sa jej ale dostalo cti byť vydaná a reakcie na ňu boli pozitívne. Keď knižka vyšla, na moment som podľahol pýche a veril, že je moja knižka niečo ako Malý princ, ale ani zďaleka som nedosiahol veľkosť, či hĺbku tohto veľdiela...nie každý má tú príležitosť napísať (stvoriť) legendu...i keď, podľa mňa, každý z nás by sa o to mal aspoň pokúsiť.
