Ako zvládnuť neustále sa meniace dátumy otvorenia škôl či uvoľnenia opatrení?

Foto: Hedgehog Digital / Unsplash
Obdobie neistoty nám pomáha zvládnuť aj sústredenie sa na veci, ktoré vieme kontrolovať, / Foto: Hedgehog Digital / Unsplash

Autorka je psychologička a špecializuje sa na pozitívnu psychológiu.

 

„Zmeň postoj k problému a problém prestane existovať,“ povedal kedysi Marcus Aurélius. Je pravda, že problém nezmizne iba tak, podstatné na tejto myšlienke je však to, že zmenou postoja k problému môžeme byť viac schopní ho riešiť alebo s ním existovať. Ťažoba problému nemusí byť až taká veľká a my sme schopní posunúť sa vpred.

 

Posledné týždne sú charakteristické množstvom zmien v termínoch nástupu detí do škôl či uvoľňovaní opatrení. Mnoho ľudí je už z toho unavených a frustrovaných. Ako sa dajú tieto neustále zmeny zvládnuť tak, aby nás to nezlomilo? 

 

1. Sústreďte sa na to, čo kontrolovať viete

V živote sú veci, ktoré ovládať vieme, ale aj také, ktoré ovládať nevieme. Väčšinou nevieme ovládať to, čo súvisí s inými ľuďmi či okolnosťami, ktoré presahujú nás samých. Nevieme mať pod kontrolou rozmýšľanie, či správanie iných ľudí. Nemáme priamo pod kontrolou to, čo sa deje mimo nás ako napríklad to, kedy sa skončí pandémia.

 

Je ale veľa vecí, ktoré pod svojou kontrolou máme. Tie súvisia predovšetkým s nami samotnými. Vieme ovládať svoje postoje, myšlienky, emócie, správanie. Deti nevedia napríklad ovplyvniť to, akú známku im dala či dá pani učiteľka na polročnom vysvedčení. Je to jej rozhodnutie a jej kompetencia. No vedia absolútne kontrolovať svoj prístup k povinnostiam alebo svoju prácu. Alebo skúsme iný príklad. Nevieme kontrolovať, kedy presne nastúpime do škôl. Je veľa faktorov mimo nášho priameho pôsobenia, ktoré otváranie škôl ovplyvňujú. Čo ale ovládať vieme je napríklad to, ako dovolíme, aby na nás neustále zmeny termínov nástupu pôsobili. Aký postoj k tomu zaujmeme. Aké vnútorné nastavenie si sami vyberiemeČi zvolíme cestu, myšlienky, emócie alebo správanie, ktoré nás budú trápiť, dusiť a v konečnom dôsledku nám budú ubližovať alebo si zvolíme cestu akéhosi konštruktívneho prístupu a nadhľadu. Prístupu, ktorí nám dovolí na jednej strane prijať hnev, bolesť, smútok, ale zároveň nás v tomto bode nezastaví, no pokúsi sa posunúť ďalej. Napríklad formou medziľudskej podpory, či hľadania takých foriem podpory, ktoré nám pomôžu zvládnuť ešte nejaký čas alebo formou upriamovania pozornosti aj na momenty vďačnosti, radosti a šťastia.

 

Nech už sme v živote v akejkoľvek situácii jednu vec nám nikto nikdy nevie vziať. Je to naša vlastná vnútorná voľba. Voľba toho, aký postoj k situácii alebo problému zaujmeme. Či dovolíme, aby nás negatívne myšlienky a emócie prevalcovali, alebo to jednoducho nedovolíme.

 

Psychiater Viktor Frankl raz spomínal príbeh, ako za ním v koncentračnom tábore prišiel spoluväzeň, ktorý mu povedal, že vie, kedy dôjde k oslobodeniu ich tábora. Mal to byť 30. marec 1945. Celé týždne bol jeho priateľ plný nádeje a sily. Keď sa ale blížil očakávaný dátum a bolo zjavné, že k oslobodeniu nedôjde, priateľ začal slabnúť, až 30. marca ochorel. Pár dní na to zomrel. Frankl ako psychiater vedel, že aj keď oficiálnou príčinou smrti bol týfus, skutočnou príčinou bolo očakávané oslobodenie, ktoré sa nekonalo. Jeho priateľovi sa rapídne znížila odolnosť tela voči latentnej infekcii týfusu, až mu nakoniec podľahol. „Jeho viera v budúcnosť a vôľa žiť zrazu ochromeli a jeho telo podľahlo chorobe,“ povedal Frankl.

 

Čo som chcela týmto príbehom povedať? Ak sa príliš sústreďujeme na veci, ktoré v konečnom dôsledku nevieme kontrolovať, čo nie je v našich možnostiach priamo ovplyvňovať, môžeme si psychicky aj fyzicky ublížiť.

 

Je omnoho zdravšie a efektívnejšie venovať viac pozornosti tomu, čo ovládať vieme, na čo máme priamy dosah. Ako napríklad naše rozmýšľanie o probléme či situácii.  Či dovolíme, aby nás negatívne emócie a myšlienky ovládli, alebo im dáme iba čiastočný prienik a naše prežívanie doplníme o niečo pozitívnejšie a konštruktívnejšie. Neznamená to, že nebudeme cítiť hnev, strach, frustráciu. To nie, dáme im priestor. No prijmeme ich a pridáme k nim aj ďalší rozmer. Ako napríklad nádej, radosť z dennodenných maličkostí, vďačnosť za mnoho dennodenných maličkosti. Alebo to, že  budeme upriamovať pozornosť na naše menšie či väčšie ciele, alebo zmysel svojho bytia, práce, krokov, života. Ale môžeme robiť malé proaktívne kroky, ktoré nás posúvajú tam, kde chceme ísť.

 

Nech už sme v živote v akejkoľvek situácii, veľmi dôležité je uvedomiť si, čo je pod mojou kontrolou a čo nie. A na základe toho sa rozhodovať. Voliť také kroky, ktoré sú v konečnom dôsledku efektívne a posúvajú ma vpred.

 

2. Robte si malé radosti, ktoré vám pomôžu zvládnuť deň po dni

Keď je človek v náročnom období alebo sa nachádza v čase, ktorý si vyžaduje vynakladanie množstva vnútorných síl, dôležité sú dve veci - prijatie a pomenovanie skutočných prežívaných emócií a byť k sebe láskavý. Dovoliť si byť k sebe dobrý, pozorný a vytvárať si vnútorné zdroje, aby človek dokázal prejsť cestu, ktorú má ešte pred sebou.

 

Dôležité je vytvárať si priestor na prežívanie malých chvíľ radosti a pohody v ten konkrétny deň. Napríklad dobrý nerušený spánok alebo príjemná prechádzka, príjemný rozhovor, dobrý smiech alebo čokoľvek iné, čo človeku robí radosť. Okrem toho pomáha aj uvedomovanie si pozitívnych okamihov dňa. Ako napríklad uvedomenie si už spomínaných malých radostí, ak ich človek zažil alebo iných momentov, ktoré deň ponúka - pekné počasie, dobrý obed, večera, chvíle s knihou, čokoľvek iné.

 

Každý človek zažíva počas dňa okamihy, ktoré robia deň dobrým dňom. Každý človek potrebuje a zaslúži si zažiť chvíle radosti a naplnenia. Práve tieto chvíle nám pomáhajú posúvať sa vpred, zvládať prekážky a vidieť svetlo. Čim ťažšie človeku je, tým viac by mal hľadať a upriamovať pozornosť na všetko to, čo mu robí dobre, a tak si vlieva silu a nádej.

 

Negatívne chvíle, udalosti sa nám sami ponúkajú. Vďaka evolúcii a biologickej potrebe prežiť im venujeme veľkú mieru pozornosti. No je to len časť príbehu. K prežitiu potrebujeme aj množstvo pozitívnych emócií a chvíľ. Tie však nemajú v sebe takú silu a nepútajú takú pozornosť. Musíme si ich všímať cielene a vytvárať im priestor aby sme my a aj oni mohli rásť.

 

3. Pestujte si v sebe nádej a verte, že všetko sa raz skončí

Všetko sa raz skončí, aj koronavírus. Píše sa rok 2021 a ľudstvo je stále tu. Naša história prežila  obrovské množstvo záťaže, tragédií, bolestí, katastrof. Ani teraz tomu nebude inak. Aj tento príbeh sa raz skončí. Podstatné bude, čo si z toho všetkého vezmeme a čo nám tento historický míľnik dá.

 

4. Dajte si mediálnu diétu a vyberajte si, na ktoré informácie sa budete sústrediť

Už na začiatku pandémie sa odporúčalo dávať si odstup od správ a „naordinovať si“ tzv. mediálnu diétu. Stále to platí.  Duševnému zdraviu neprospieva, ak sa človek príliš sústredí na správy a sleduje všetky informácie. Stačí mať základný prehľad o tom, čo sa deje. Nič podstatné nám  neujde.  Pohltenie informáciami človeka vyčerpáva a nerobí mu dobre.

 

Taktiež je dôležité aby sa človek snažil vyberať si medzi ponúkanými informáciami. Či sú to také, ktoré mu pomáhajú zvládať náročné obdobie a robia mu dobre alebo sú to také, ktoré mu robia v konečnom dôsledku zle. Všetky tieto rozhodnutia  robíme sami a máme ich pod vlastnou kontrolou.

 

Ako teda zvládnuť neustále zmeny v termínoch? Sústreďte sa na to, čo máte pod vlastnou kontrolou, buďte k sebe láskaví, upriamujte pozornosť aj na pozitívne maličkosti dňa, pestujte si nádej a dajte si mediálnu diétu. Vyberajte si informácie, ktorým budete venovať svoj čas a energiu. Veríme, že Vám pár týchto rád pomôže.

Čítajte viac o téme: Koronavírus, Dištančné vzdelávanie
Zdieľať na facebooku