Autorka je školská psychologička a špecialistka na pozitívnu edukáciu.
Čo možno zmeniť, aby rodičia lepšie vychádzali s učiteľmi? Ako zlepšiť vzťahy rodič a škola?
Máme tu záver školského roka a mnohí vyhodnocujú, bilancujú a tešia sa na zaslúžený oddych. Je ťažké jednoznačne zhrnúť tento školský rok tak, aby sa to týkalo každej školy. Materskej, základnej alebo strednej. Napriek tomu existuje jeden spoločný bod, ktorý aj tento školský rok „naberal na obrátkach“. Vzťahy medzi školou a rodičmi.
Kazdý, kto v školstve pôsobí vie, že toto je „horúci zemiak“. Učitelia majú pocit, že rodičia až prehnane vstupujú do ich kompetencií, vyjadrujú sa aj k tomu, k čomu nemajú právo a vedomosti, degradujú ich odbornosť, prehnane sa zastávajú svojich detí, sú neobjektívni a mnohokrát nespolupracujú. Rodičia majú zasa pocit, že učitelia nevidia ich deti v širších súvislostiach, častokrát sú zaujatí, nespravodliví, nefér, nevenujú deťom dostatočnú pozornosť, nevedia s nimi pracovať a že mnohokrát musia oni sami doma doháňať to, čo učitelia v škole nerobia.
Čo s tým? Je to naozaj ťažký oriešok... Vzťahy medzi učiteľmi a rodičmi sú na mnohých a naozaj mnohých školách veľmi komplikované. A je veľmi ťažké nájsť jednoznačné riešenie. Treba brať do úvahy, že každá škola má svoju históriu vzniku týchto vzťahov a hlavne je to o ľuďoch. A ako sa hovorí, „koľko ľudí – toľko chutí,“. Čiže v školách je to spleť rozličných názorov, postojov, hodnôt, osobných príbehov, životných situácií, osobností, temperamentov.
V tejto súvislosti je nevyhnutné povedať a zdôrazniť, že učitelia a riaditelia škôl to naozaj nemajú ľahké. V dnešnej dobe musia byť ohromní komunikátori, personalisti, psychológovia, aby dokázali takúto rôznorodosť zvládnuť. Preto nároky na osobnostný rozvoj učiteľov, riaditeľov a rozvoj mäkkých zručností by mali byť jednou z priorít hocikoho, kto v školstve pôsobí.
Duša učiteľov
V spoločnosti cítiť akési nastavenie proti učiteľom. A preto sa vlastne netreba ani veľmi čudovať, že „duša učiteľa“ je zranená. Cíti krivdu, nespravodlivosť a nepochopenie.
Treba si objektívne priznať, že učitelia majú AJ pravdu. Mnohokrát rodičia naozaj nevidia svoje deti objektívne. Je pravda aj to, že učiteľ musí dennodenne riešiť komplikované situácie v triedach a musí sa okamžite rozhodovať. A áno, nie vždy je to ideálne riešenie, no niečo musí urobiť. To ale rodič nevidí. Je pravda aj to, že častokrát učitelia nevedia, ako majú v niektorých situáciách reagovať. Napríklad, poskytnutie istej informácie je v poriadku alebo môže ísť o porušenie GDPR? Alebo, „Bude sa vôbec rodičovi páčiť, že sa o dieťa zaujímam – napr. o jeho záľuby, koníčky, voľný čas alebo to bude brať ako prekročenie hraníc“. „Mám do tohto konfliktu medzi deťmi vstúpiť alebo to nechám tak?“. Alebo, „Ak mám byť spravodlivý, tak ako mám používať individuálny prístup? Veď ma budú deti v triede napádať, že spolužiaka uprednostňujem, prípadne má výhody.“ Učitelia sú naozaj postavený pred mnoho nových, neznámych situácii a nevedia, čo je v konečnom dôsledku správne. Treba tiež povedať, že je mnoho učiteľov, ktorí skúšali inovačné, zážitkové, ľudské a rozvojové, či iné prístupy, programy a narazili na odmietnutie, nepochopenie a odpor aj zo strany rodičov.
Svet rodičov
Pre rovnováhu však treba uviesť, že aj rodičia majú mnohokrát pravdu. Učitelia vedia byť neobjektívni, nefér, nespravodliví, netaktní, nedôslední, bez sebareflexie a ochoty, bez záujmu o dieťa a vnímania dieťaťa len ako „známky“. Ako teda z toho všetkého von?
Konverzačná inteligencia
Pomôcť môže snaha na oboch stranách a zlepšenie komunikácie. V tejto súvislosti by som rada spomenula konverzačnú inteligenciu.
Ak hovoríme o inteligencii, väčšinou si predstavíme číslo a takzvané IQ. To vnímame ako isté rozpätie „múdrosti“ človeka. Samozrejme, že je to veľmi skreslená a nepresná predstava. Podstata inteligencie je iná, pričom je to veľmi komplikovaná, rozsiahla a aj diskutovaná téma. Jedna z teórii inteligencie hovorí o deviatich typoch inteligencie. Autorom je Howard Garner. Veľmi dôležitou je aj tzv. emocionálna inteligencia Daniela Golemana. Rovnako veľkú pozornosť by si však zaslúžil nový typ inteligencie - konverzačná inteligencia.
Autorkou je americká vedkyňa, organizačná antropologička, koučka, profesorka Judith E. Glaser. Pod konverzačnou inteligenciou rozumieme schopnosť ľudí nadväzovať kontakty s ostatnými, rozvíjať ich a orientovať sa v nich. Hlavný rozdiel od iných typov inteligencie je v jeho rozpätí. Judith Glaser hovorí, že pri konverzačnej inteligencii hovoríme o „MY“ rozmere a pri ostatných inteligenciách o „JA“ rozmere.
Zároveň hovorí o silnom biochemickom základe rozhovoru. Rozhovor nie je iba obyčajná komunikácia, pri ktorej si vymieňame informácie. Je to silný interaktívny proces, ktorý spúšťa biochemické procesy v tele, v mozgu. Hlavnú úlohu tu hrajú hormóny ako oxytocín – prosociálny hormón a hormón lásky, kortizol – hormón stresu a strachu a dopamín – hormón odmeny. Každý rozhovor, stretnutie s človekom vyplavuje niektoré z týchto hormónov a my sa podľa toho správame.
Obrovský posun v neurovedách a vedomosti, ktoré nám nové technológie v skúmaní mozgu prinášajú, odhaľujú mnohé tajomstvá ľudskej spolupráce, rozhovorov, riešenia konfliktov, rozvoja. „Ak pochopíme, akým spôsobom môže rozhovor stimulovať rôzne časti ľudského mozgu a ako môže súčasne náš mozog naštartovať (alebo naopak v rámci obranných mechanizmov zastaviť), môžeme si osvojiť konverzačné zručnosti, ktoré pomôžu jednotlivcom, tímom i celým organizáciám dosiahnuť úspech. Konverzačnej inteligencii sa vieme naučiť, zlepšovať ju. A je nevyhnutná k tomu, aby sme dokázali budovať zdravé, odolné a silné spoločnosti,“ tvrdí Judith E. Glaser.
Cieľom konverzačnej inteligencie je vytvorenie kultúry porozumenia, spolupráce a rozvoja spoločnosti, školy, vzťahu.
Konverzačná inteligencia - škola a rodičia
Ako vie konverzačná inteligencia pomôcť spojiť svet školy a svet rodičov? Tak ako hovorí profesorka Glaser prvým krokom je práca s dôverou. Vo svojej práci uvádza, že základom rozvoja je vytvorenie dôvery. Celá naša komunikácia a spolupráca sa točí okolo pocitu dôvery alebo nedôvery. A ako ju vybudovať? Vedie k tomu päť krokov: transparentnosť, nadviazanie vzťahu, porozumenie, zdieľanie úspechu a testovanie domnieky a pravdovravnosť. Prvým krokom je transparentnosť, ktorej dnes venujem trošku viac pozornosti.
Transparentnosť
Transparentnosť netreba asi veľmi predstavovať. No v prostredí školy to môže znamenať úprimné a otvorené pomenovanie pozitív, ako aj negatív. Je veľmi dôležité, aby pomenovávanie prebehlo bez predsudkov, „vedenia toho, čo si asi tá druhá strana pod tým, čo hovorí myslí“. Jednoducho otvorene a transparentne.
Školám môže v tom pomôcť zrealizovanie sebahodnotiaceho dotazníka alebo dotazníka klímy školy, prípadne dotazníka, ktorý zisťuje názory, žiakov, učiteľov a rodičov k rôznym aspektom školy. Napríklad materiálno-technické vybavenie školy, medziľudské vzťahy, výchovno-vzdelávací proces, čistota, estetika školy, služby školy (jedáleň, bufet), šikana, hodnoty, alebo čokoľvek čo školu zaujíma. Takýto úprimný pohľad na školu, zo všetkých strán, vie byť zdrojom mnohých informácií, ktoré vedia škole pomôcť.
Prikladám vzor dotazníka pre žiakov, ktorý obsahuje iba pár bodov z dotazníka, a možno ho využiť na konci školského roka. Podobný dotazník môže byť zadaný aj rodičom. Prípadne si vedenie vie vytvoriť podobný dotazník z učiteľského uhla pohľadu aj pre učiteľov. Získa tak rozličné názory na rovnaké oblasti a škola vie začať budovať cestu k dôvere a vzájomnej spolupráci.
Výskum a práca Judith E. Glaser je rozsiahla a v mnohom fascinujúca. Kombinuje množstvo starých a nových vedomostí, veľa praktických rád a ponúka riešenie pre množstvo konfliktných prostredí. Som presvedčená, že je inšpiráciou aj pre naše školské prostredie.
