Články: Pre študentov
O projekte

 

Deti si v triedach nepomáhajú. Ako to zmeniť?

Kornélia Ďuríková
Autor článku
Foto: Bigstock
Viesť deti k spolupráci môžeme len vtedy ak sa sami budeme zameriavať na pozitívne veci. / Foto: Bigstock

Autorka je školská psychologička a špecialistka na pozitívnu edukáciu.

 

„Čo máme robiť? Deti odmietajú spolupracovať. Nepomáhajú si. Rodičia sa sťažujú, že si deti nevymieňajú domáce úlohy, ak niekto chýba a nehovoria si, čo bolo v škole.“ Čoraz viac sa stretávam s takýmito a podobnými problémami, ktoré mi hovoria tak učitelia, ako aj rodičia. Na prvý pohľad to vyzerá banálne a nepochopiteľne, no v konečnom dôsledku to hovorí o hlbších problémoch.

 

Zúfalí sú učitelia, rodičia a  deti tiež. Nikto nevie, čo má robiť, ako tieto situácie riešiť. Všetci predsa očakávame, že si deti budú prirodzene pomáhať, budú spolupracovať a vymieňať informácie. „Raz pomôžem ja tebe, inokedy zase ty mne.“ Realita je však iná.

 

Som presvedčená, že menovaný  problém nie je v jednej, dvoch, ani nie v troch školách. Podobných, zdanlivo malých problémov je stále viac a viac. Triedy, školy sú zavalené množstvom „maličkostí“, ktoré komplikujú každodenný život učiteľom, rodičom ako aj samotným deťom. Aké sú riešenia? Ako z toho celého von?

 

Žiadne kúzlo neexistuje

Myslím si, že neexistuje zázračné kúzlo, ktoré by „odklialo“ deti a zrazu by začali spolupracovať. Neexistuje formulka, aktivita, čarovný kľúč, ktorý by všetko vyriešil. Je tiež naivné  myslieť si, že príkazmi, rozkazmi a možno aj hrozbami dosiahneme pozitívne zmeny. Nemôžeme ani očakávať, že jedným, dvoma rozhovormi zmeníme správanie detí alebo iných aktérov školy. Čo teda s tým?

 

Tajomné pravidlo psychológie: „Podstatné je to, na čo sa sústredíme.“

Jednoduché pravidlo psychológie hovorí, že podstatné je to, na čo sa sústreďujeme. Ak sa zameriavame na negatívne prejavy správania a sme na to koncentrovaní, tak ich vlastne posilňujeme. Ak sa koncentrujeme na pozitívne črty, prejavy, správanie, tak posilňujeme tie. Mnoho pedagógov, či riadiacich pracovníkov si v tejto chvíli pravdepodobne myslí, že budem hovoriť o ďalšom chválení detí alebo znižovaní nárokov, úľavách, prehliadaní negatívnych prejavov a podobne. V tejto súvislosti si dovolím tvrdiť, že myšlienka pozitívnej motivácie, pozitívneho prístupu je veľmi zle a nešťastne v školách chápaná. Mnohí to vnímajú ako alternatívu, neefektívny blábol a nezmysel. Sú presvedčení, že ide o neúmerné chválenie za všetko, nevytvorenie disciplíny v škole, prípadne triede, diktát detí alebo rodičov a v konečnom dôsledku znížovanie nárokov na žiakov. Je to veľký omyl. K efektívnemu fungovaniu škôl, triedy patrí disciplína, prísnosť, náročnosť – no aj láskavosť, záujem, ľudskosť, citlivosť, vnímavosť, pochopenie..

 

Šikana verzus priateľstvo

Keď sa zamyslíme, napríklad nad obsahom preventívnych programov v školách, uvedomíme si, že 80 % z nich sú na témy ako napríklad šikana, kyberšikana, drogy, alkohol, agresivita, násilie atď.  Význam takýchto programov, podujatí na školách je veľký a  majú nezastupiteľné miesto v živote školy. AVŠAK... Čo školám chýba, prípadne to tvorí tých zvyšných 20 % sú aktivity, ktoré podporujú dobré vzťahy v triedach, priateľstvo, rozvoj najrozličnejších dobrých charakterových vlastností. 

 

Zároveň si musíme priznať, že realita a dennodenný život školy, len v mimimálnej miere podporuje pozitívne stránky žiaka, triedy, učiteľa, školy. Triedne knihy majú x-strán záznamov o nevhodnom správaní žiakov, veľmi ľahko dávame poznámky za čokoľvek, čo žiak urobí, školské poriadky majú x-strán zákazov, príkazov a povinností žiakov. Máme mimoriadne citlivé senzory na to, aby sme si všimli čo robí žiak zle, no už otupené senzory na to, aby sme si všimli a uvedomili, čo robí dobre. Ak sa niečo také stane (pozitívny prejav u žiaka napr. aj problematického),  berieme to ako samozrejmé a automatické. Viacmenej to vôbec cielene nepodporujeme. V školách, triedach si netvoríme pozitívne pravidlá, nemáme vytvorené spoločné hodnoty školy, ku ktorým denno-denne vzhliadame. Napríklad aj tak, že na nich neustále upozorňujeme a podľa nich sa aj v školách správame (tak žiaci, ako aj učitelia, vedenie..). Častokrát sme rezignovali na tvorbu dobrej atmosféry a medziľudských vzťahov v školách.

 

Veľkú poklonu, obdiv majú tí učitelia a školy, ktoré fungujú presne naopak. Som presvedčená, že v mnohých prípadoch ide o školy, ktoré dosahujú aj dobré výsledky v prospechu a vedomostiach.

 

1:3 = negatívne emócie : pozitívne emócie

Mnoho pedagógov si v tejto chvíli povie: „Opäť reči o pozitívnom prístupe. My sme tu od toho, aby sme deti niečo naučili. Vychovávať sa má doma.“ Moja odpoveď je, že domov a škola sú tak spojené ako deň a noc. Jedno bez druhého nefunguje.

 

Naša spoločná prax (psychologická a pedagogická) nám ukazuje, že mnoho detí, ktoré majú problémy v škole, to majú častokrát ešte ťažšie doma. Zažívajú odmietnutie, nezáujem a viera v nich samých je niečo abstraktné. Ak tieto deti zažívajú tie isté pocity aj v škole, je absurdné od nich očakávať, aby sa zlepšili v prospechu alebo správaní. No dnes už nejde len o deti s problémami. Aj tie „bezproblémové“zažívajú častokrát nával negatívnych emócií ako hnev, frustrácia, znechutenie, úzkosť, zahanbenie a veľké množstvo strachu. Taký je dnešný svet. Cieľom modernej psychológie ale nie je a ani nikdy nebude aby sme tieto emócie vymazali. Majú neskutočne významnú a dobrú funkciu v našom živote. No našou úlohou (pedagógov, psychológov, rodičov, spoločnosti) je naučiť deti, aby ich vedeli správne využívať, spracovávať a  používať „v správnom čase, na správnom mieste a pri správnom človeku.“

 

K tomu aby sa to naučili potrebujú zažívať pozitívne emócie ako  radosť, úspech, nádej, hrdosť, úžas, inšprácia, láska, vnútorná vyrovnanosť, priateľstvo, pokora, záujem, zvedavosť, nádej, spolupráca a iné. Barbara Frederikson, významná psychologička tvrdí, že pomer negatívnych a pozitívnych emócií by mal byť 1:3. Ak teda zažijete niečo negatívne, mali by ste to vyrovnať troma pozitívnymi emóciami aby ste si udržali vnútornú rovnováhu.

 

Nezabúdajme prosím na to, škola je úžasné miesto, ktoré vie poskytnúť deťom množstvo z týchto emócií a vie im pomôcť vyrásť v schopných, dobrých a zdravých ľudí.

 

Ako dosiahnuť, aby deti spolupracovali?

Okľukou, ale predsa, sa dostávame k úvodnému problému - spolupráca detí a vzájomná pomoc. Ako už naznačujem, celý problém sa nedá vyriešiť príkazom triedneho učiteľa, ani zvýšeným karhaním detí a ani nejakou úpravou v školskom poriadku. Riešením ale určite nie je ani to, aby učitelia trávili hodiny času nad posielaním presného zoznamu toho, čo na hodinách robili alebo robili nadštandartný servis. Ak nám ide o rýchle a krátkodobé riešenie, tak je to o dohode, vzájomnej komunikácii a nastavení si pravidla medzi učiteľom, rodičmi a  deťmi.  Vytvorenie vnútorného mechanizmu. Neexistuje jednotný návod. Treba skúšať a uvidíte. Avšak treba si uvedomiť, že z dlhodobého hľadiska to nie je riešenie.

 

Toto riešenie je náročnejšie, vyžaduje si trpezlivosť, systematičnosť, vytrvalosť, autenticitu a lásku k deťom, no je koncepčné a prínosné pre všetky zúčastnené strany. Ide o prácu na témy sociálna a emocionálna inteligencia, spolupráca, tímovosť, priateľstvo, láskavosť a podpora pozitívnych čŕt človeka.

 

Škole by nepochybne pomohlo, ak by si vytvorila skupinu hodnôt, podľa ktorých by žila. Tie by  bolo vidieť všade – na stenách, triedach, chodbách. Neustále by sa o nich v pozitívnom smere hovorilo, diskutovalo. Učitelia by na ne upozorňovali, robili by sa aktivity – triedne ale aj školské, ktoré by vybrané hodnoty podporovali. Aby som bola konkrétna. Škola si vyberie napríklad hodnoty: EMPATIA – VYTRVALOSŤ – ODVAHA – SEBAOVLÁDANIE – SPOLUPRÁCA. (vybrať sa môžu rôzne, pozrite si zoznam hodnôt......, ktorý môže byť inšpiráciou)

 

Nie je to ale len o to, že to bude niekde pekne napísané. Základom je, aby sa hodnoty dostali do kultúry a klímy školy. Aby učitelia počas hodín vnímali tieto stránky žiakov a cielene ich podporovali. Môžu sa vytvoriť rôzne súťaže, školské aktivity, ktoré by tieto stránky podporovali. Kreativite sa medze nekladú. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že vybrané hodnoty musia dodržiavať nielen žiaci ale aj učitelia a vedenie. A to vo všetkým smeroch – k žiakm, medzi sebou a k rodičom. To isté platí naopak.

 

Morálne postoje detí a dospelých v rodine a škole – výskum

V roku 2015 - 2017 realizovala Pedagogická fakulta UK v Bratislave výskum na tému „Morálne postoje detí a dospelých v rodine a škole“. Autorkou výskumu je Mgr. Štefánia Ferková Phd. Jedným z výstupov tohto výskumu je metodická príručka, ktorá obsahuje množstvo aktivít na témy sebareflexia, zodpovednosť, sebaovládanaie, spolupráca a pomoc iným, čestnosť, svedomitosť, spravodlivosť, pokora, súcit, priateľstvo, empatia a rešpekt. Výsledky výskumu ukázali, že deti vo veku 10 - 13 rokov sa zväčša spoliehajú na názor autority alebo sa snažia uniknúť od problému. Spolupráca a pomoc druhým sa vyskytuje len v malej miere. Zároveň sa ukázalo, že učitelia nechtiac podporujú žiakov v pasivite tým, že preferujú riešenia, pri ktorých deti majú nasledovať autority (učiteľa, rodiča). Deti proste nevedia riešiť problémy a neveria si, že by ich vedeli konštruktívne riešiť. Zaujímavým záverom je aj to, že pojmy ako čestnosť a priateľskosť deti často relativizujú. Schopnosť konštruktívne riešiť problémy závisí v mnohom od toho, kto je s kým kamarát a kto nie. Autorka tiež uvádza, že predstava detí, že ak ide o človeka, ktorý nepatrí do kruhu priateľov, sa možno správať nečestne (netreba mu pomôcť v núdzi, možno ho oklamať a pod.) je pomerne rozšírená. (Ferková ed.,  2017)

 

Verím, že nie som jediná, ktorá súhlasí so slovami docentky Bakošovej uvedenými v príručke „Morálne kompetencie  žiakov“ (Bakošová, 2011 In: Ferková, 2017), že napriek mnohým prístupom k výchove, ktoré su dnes typické bohatým názorovým spektrom, zatiaľ nevidno, „že by pedagogika systematicky podporovala ukotvenie morálnych princípov v žiakoch natoľko, aby to spoločnosti pomohlo dostať sa konaním dobra na vyšší stupeň.“

 

Na záver prikladám aktivitu zo spomínanej príručky na tému spolupráca, priateľstvo:

Aktivita: Nie nepomôžem! Pomôž si sám!

Pracovné listy: Pracovný list 1, Praconý list 2

 


Použitá literatúra:
Ferková, Š. (ed.), (2017), Morálne kompetencie žiakov, Bratislava
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Pozitívna edukácia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.