Autorka, Kornélia Ďuríková, je školská psychologička a predsedníčka Inštitútu duševného zdravia a pozitívnej edukácie KONVALINKA.
________________
Mnohé dnešné deti nemajú záujem o učenie. Triedy máme plné demotivovaných a smutných detí. Ako je to možné, ak presne tieto deti kedysi učenie bavilo?
Každé jedno dieťa totiž miluje objavovanie, spoznávanie. Tak ako každé jedno dieťa je zvedavé. Všetci máme prirodzenú túžbu vedieť. Predtým ako dieťa nastúpi do školy, má v sebe všetky vlastnosti, ktoré sú potrebné k učeniu. Dokonca sa do školy aj teší. Avšak postupne sa táto jeho radosť z poznania vytráca. A to až tak, že kým dokončia povinnú školskú dochádzku sú z nich demotivovaní mladí ľudia, ktorí školu neznášajú a majú negatívny vzťah učeniu. Ako je niečo také možné?
Jednu z odpovedí ponúka Teória sebaurčenia (Self-determination theory). Ide o jednu z najrešpektovanejších teórií, ktorá sa špeciálne venuje motivácii. Táto teória hovorí o tom, že ľudia sú motivovaní buď externými faktormi, ako napríklad známky, hodnotenie, rôzne systémy odmien, strachom z nevyhovenia a podobne, alebo vnútornou motiváciou, ktorá vychádza z vnútra človeka. Tá podporuje rozvoj vášne, záujmu, kreativity, oceňuje snahu a výdrž, ktorú človek do činnosti dáva. Ak človek robí to, čo robí pre činnosť samotnú a nie pre nejakú vonkajšiu odmenu, má silnú vnútornú motiváciu. Teória sebaurčenia rozoberá vzťah medzi vonkajšou a vnútornou motiváciou a definuje potreby, ktoré sú nevyhnutné k naplneniu vnútornej motivácie.
Vnútorná a vonkajšia motivácia
Vnútorná motivácia je plná radosti, naplnenia, spokojnosti a vykonávania činnosti pre tú samotnú činnosť. Avšak je veľmi citlivá a ľahko ovplyvniteľná sociálnymi faktormi, či vplyvmi z prostredia. Stovky výskumov, ktoré sa špeciálne venujú téme, vplyv sociálnych faktorov na vnútornú motiváciu dokazujú, že čím viac vstupujete do vnútornej motivácie a ovplyvňujete ju vonkajšími faktormi ako napr. odmeny, tak vnútorná motivácia klesá.
Predstavme si príklad. Hráte futbal, milujete ho. Niekto sa ale rozhodne, že za každý skórovaný gól vám dá 100 euro. Čo môže byť lepšie? Robíte to, čo vás baví a ešte aj za to dostanete peniaze. Čo sa ale postupne stane? Váš záujem a motivácia sa postupne presunie z lásky k futbalu, k láske k peniazom. Predstavte si ale situáciu ďalej. Góly prestanete na nejakú dobu dávať. Nebude sa vám dariť. Čo to sa stane? Prestanete byť odmeňovaný a postupne znenávidíte celý futbal. Vonkajšie faktory postupne zničili to, čo vás bavilo, čo ste mali radi a celú vnútornú motiváciu.
Predstavme si podobnú situáciu v škole. Ste 6-ročné dieťa, ktoré miluje objavovanie. Prichádzate do školy a veľmi sa tešíte. Začnete sa s láskou učiť, spoznávať nové veci, no postupne do toho vstúpi externý faktor. Zistíte, že ak niečo urobíte dobre, dostanete dobrú známku. Ak nie, dostanete zlú známku. Učivo je náročnejšie, váš život komplexnejší a niekedy aj náročný. Školu ale váš život mimo nej nezaujíma, nereflektuje vaše potreby a vy proste dostávate zlé známky. No nie len to. Dostávate nálepky, ste zaškatulkovaní, vyčlenení. V triede prebieha súťaž o najlepšieho žiaka, ocenení a chválení sú len tí, ktorým to ide podľa predstáv učiteľov. Vy nemáte buď žiadnu spätnú väzbu alebo predovšetkým negatívnu. Čo sa stane? Kým dokončíte školu, nenávidíte ju. Nenávidíte systém, inštitúcie, hľadáte oporu u tých, ktorí vás chápu, no vzdelávacie inštitúcie to ale určite nie sú.
Ako motivovať deti k učeniu?
Teória sebaurčenia hovorí, že ak chceme zlepšiť vzťah detí k učeniu, opäť podporiť ich radosť z objavovania, spoznávania musíme oveľa viac podporovať vnútornú motiváciu. K tomu ale musia byť naplnené tri základné potreby:
- potreba autonómie
- potreba vzťahovosti
- potreba kompetencie
Prvou je potreba autonómie. Pod touto potrebou rozumieme potrebu rozhodovať samostatne, mať istú mieru autonómie pri procese učenia. Znamená to napríklad, mať možnosť voľby pri úlohe, ktorú idem robiť, možnosť voľby pri odpovedi alebo pri výbere písomky.
Zásadnú úlohu pri potrebe autonómie hrá sloboda. Sloboda rozhodovať o sebe samom. Bohužiaľ naplniť túto potrebu v školách je jedna z najväčších výziev. Veľkú úlohu tu hrajú spoločenské normy, kultúrne a sociálne nastavenia. V našej spoločnosti, sme neboli vychovávaní k tomu, aby sme spolurozhodovali. Kde by zaznievalo, že náš hlas má zmysel, silu a je rešpektovaný. Boli sme vychovávaní k poslušnosti a to pretrváva aj v školách. Názor detí nie je pre učiteľov podstatný. Ešte stále vystupujú učitelia smerom k žiakom z pozície sily a moci. Máme v sebe zakorenené, že my dospelí vieme všetko správne. My sme tí, ktorí určujú pravidlá, obsahy, formy. Iba my. My vieme, čo je dobré a čo zlé. Mnohé dáta z terénu však ukazujú, že presne kvôli tomu deti v našich školách absolútne rezignovali na participáciu v školách. Neprejavujú záujem o učenie, aktivity, nie sú vo všeobecnosti aktívne, prejavujú nízku participáciu na dianí v škole. Dáta z meraní duševnej pohody (wellbeingu) nazvaného Pohodomer, Koalície škôl za duševné zdravie Ligy za duševné zdravie, naznačujú, že deti by aj chceli vstupovať do rôznych pravidiel, hodnotení, chodu školy, no nie sú k tomu pripustené. Nemôžu o ničom spolurozhodovať, maximálne o nepodstatných veciach. Nie sú vypočuté, nie sú vedené, nikoho ich názor v konečnom dôsledku nezaujíma. V škole musia plniť iba príkazy. Bez ich hlasu. Položím ale otázku: Ako potom chceme vychovať aktívnych, odvážnych a zodpovedných ľudí, ak im ani v školách, kde sa odohráva ich život, nedávame priestor?
V tejto súvislosti treba povedať, že potreba autonómie neznamená bezbrehú slobodu. Bez rešpektu, pravidiel, úcty. Pri autonómii sú dôležité hranice. Podstatné ale je, ako sú tieto hranice stanovené. Ak sú stanovené tak, že majú iba kontrolovať, obmedzovať, tak v konečnom dôsledku zhoršujú celú motiváciu. Ak sú ale stanovené tak, že dieťa na nich participuje, rozumie im a má aj v rámci nich možnosť slobody, tak sú zmysluplné.
Výskumy ukazujú, že tí učitelia, ktorí dávajú žiakom možnosť voľby, mimochodom táto potreba vekom rastie, zvyšujú u žiakov vnútornú motiváciu a podporujú ich sebavedomie.
Druhou je potreba kompetencie. Pod potrebou kompetencie rozumieme to, že človek musí byť schopný určitú úlohu zvládnuť. Čiže musí byť kompetentný. Musí mať zručnosti a schopnosti k tomu, aby istú aktivitu vedel urobiť. Každý jeden človek prirodzene túži niečo vedieť. Chce mať vedomosti, aj ich zvládnuť. Potrebu kompetencie však podporuje pozitívna spätná väzba, nie negatívna. Dieťa nepodporuje, ak ho učiteľ karhá, hovorí mu, že to mal už dávno vedieť alebo mu dáva pocítiť, že neustále zlyháva, či dostáva samé zlé známky. Táto cesta ničí vnútornú motiváciu a v konečnom dôsledku učenie. Učiteľ by mal neustále hľadať pozitívnu spätnú väzbu, hľadať rovnováhu alebo skôr prevahu pozitívnej podpory oproti negatívnej. Pomer by mal byť, minimálne štyri pozitívne vyjadrenia na dieťa k jednému negatívnemu vyjadreniu. Zároveň by mal voliť konštruktívnu a formatívnu spätnú väzbu. Formatívna spätná väzba vyzerá tak, že dieťaťu poviete, čo urobilo dobre, všimnete si posun, zlepšenia, potom poviete, čo urobilo zle a následne mu ukážete cestu, akou sa môže v tej chybe zlepšiť.
Známky ako spätná väzba
Už nejakú dobu sa vedú diskusie o tom, či známkovať alebo, ako deti hodnotiť. Je naivné myslieť si, že známky sa zo dňa na deň zrušia. Známky tu boli a ešte veľmi dlho budú. Otázka ale nestojí tak, či zrušiť známky. Skôr by sme sa mali začať zamýšľať nad tým, ako používať známky inak. Meniť k známkam postoj. Viac ich začať používať ako informáciu a nie ako skutočné hodnotenie. Dokonca, niekedy aj ako hodnotenie osobnosti dieťaťa. Bohužiaľ sa totiž niekedy stáva, že učiteľ nazerá na dieťa, akým človekom je, cez známku. Jednotkár je poslušné, dobré dieťa. Trojkár je flákač, ktorý ma na viac, ale neučí sa a štvorkár, či päťkár je nevychované, problematické dieťa, z ktorého nikdy nič nebude. Takéto vnímanie a škatuľkovanie detí je veľmi, veľmi nešťastné a v žiadnom prípade nereflektuje skutočný charakter dieťaťa a už vôbec nie jeho potenciál. Učiteľ by sa mal snažiť preverovať vedomosti veľkou škálou stratégií (kvízy, hra, dotazníky, kreatívna tvorba) a keď príde k nevyhnutnosti písomky, či ústnej odpovede, mal by nastaviť atmosféru v triede tak, že je to súčasť procesu učenia, súčasť spätnej väzby a že známka má iba informačnú hodnotu. Mal by dávať jasne najavo, že učiteľ známkou nehodnotí skutočný potenciál dieťaťa a nehovorí to nič o tom, akým je človekom. Je to proste len informácia v istom čase, o istej oblasti vedomostí a hovorí to o tom, či ako dieťa učivo zvláda. Ak je informácia v podobe známky uspokojivá, znamená to, že môže ísť v pokoji ďalej, ak nie, tak to ukazuje, že treba voliť nejakú inú stratégiu a učivu venovať zvýšenú pozornosť.
Treťou potrebou je potreba vzťahovosti. Tá vyjadruje prirodzenú potrebu človeka niekam patriť, byť rešpektovaný, mať pocit, že sa niekto o neho zaujíma a je súčasťou celku. Všetci potrebujeme cítiť spojenie s iným človekom. Byť súčasťou vzťahu je naša základná potreba. Ľudia sú sociálne tvory. Prežili sme len vďaka tomu, že sme sa spájali. Vytvárali klany, rodiny, spoločenstvá. Človek funguje v skupinách. Žiaden človek neprežije sám. Je to náš kód prežitia. Je obrovským nešťastím, že dnešná doba svojimi krokmi podporuje presný opak. Individualizmus, súťaženie, porovnávanie a nie spoluprácu, ľudskosť, hľadanie toho čo nás spája a nie toho čo nás rozdeľuje.
Potreba vzťahovosti je v škole častokrát nenaplnená, ba dokonca narúšaná. Školy sú postavené na porovnávaní, nevhodnom hodnotení, podpore súťaživosti, orientácii na výkon. Aktivity ako vyhlásenie súťaže o žiaka s najlepším prospechom v triede. Verejné oceňovanie detí s čistými jednotkami sú presne kroky, ktoré zhoršujú vzťahy v triede, nepomáhajú slabším a zvyšujú tlak na výkon.
Okrem iného naozaj platí, že deti sa učia od tých učiteľov, ktorých majú radi. Ak si učiteľ všíma len tých, ktorí plnia jeho predstavy o dobrom žiakovi, ktorí mu poslušne sedia na hodine a počúvajú, tak len prehlbuje mizériu tých detí, ktoré potrebujú učiteľa najviac. Myslím si, že každý jeden učiteľ by si mal zodpovedať otázku, či chce deti naučiť milovať poznanie, proces učenia, alebo mu ide o to, aby dieťa vedelo len fakty a naučilo ich strachom zo zlyhania, možného trestu, či učiteľa samotného.
Tri základné psychologické potreby v súvislosti s motiváciou teda sú potreba kompetencie, potreba vzťahovosti a potreba autonómie.
Výskumy ukazujú, že vnútorná motivácia v kontexte vzdelávania je silno:
- podporovaná možnosťou voľby
- pozitívnou spätnou väzbou
- pozitívnym vzťahom s učiteľom a atmosférou spolupráce v triede
Čo môže robiť učiteľ preto, aby vytváral vo svoje triede motivujúce prostredie?
Pred pár rokmi sa zrealizoval veľmi zaujímavý výskum. Zapojilo sa do neho 23 krajín z celého sveta. Slovensko nebolo súčasťou výskumu, V každej z týchto krajín písali žiaci na druhom stupni základnej školy esej o svojom najlepšom a najhoršom učiteľovi. Výskumníci vyhodnocovali všetky eseje a hľadali súvislosti s motiváciou. Snažili sa identifikovať charakteristiky najlepšieho učiteľa v kontexte motivácie a charakteristiky najhoršieho učiteľa. Tu sú dva citáty zo spomínaných prác:
Najlepší učiteľ:
„Na hodinách môjho najlepšieho učiteľa sme veľa diskutovali a učiteľ robil hodiny zaujímavými. Dával žiakom na výber pri úlohách. Vítal nové myšlienky a nápady. Podporoval, aby som nesúhlasil s jeho myšlienkami, aby som ho spochybňoval. Pretože chcel, aby som vyjadril svoj názor. Bolo to veľa o objavovaní a nových obzoroch.“
Najhorší učiteľ:
„Tento učiteľ vôbec nepociťoval potrebu rozumieť nám a byť s nami v kontakte. Nemal záujem pomáhať nám. Nechával nás sám v našich problémoch, keď sme niečomu nerozumeli. Neustále vyzdvihoval a chválil tých, ktorí učivu rozumeli a urážal, slovne ponižoval a dehonestoval tých, ktorým učivo nešlo. Opakoval, že si ho nezaslúžime a nemáme tu, čo robiť. Častokrát aj kvôli jednej horšej známke.“
Naprieč krajinami sa ukázalo, že najlepší učitelia sú tí, ktorí podporujú základné psychologické potreby v kontexte motivácie, a to je POTREBA AUTONÓMIE, POTREBA KOMPETENCIE A POTREBA VZŤAHOVOSTI.
V rámci tohto výskumu sa autori štúdie dokonca rozhodli zmapovať aj vzťah známok motivácie. Zistili, že tí učitelia, ktorí kladú veľký dôraz na známky, patria k tým najhorším učiteľom.
Najdôležitejšie body, ak chcete správne motivovať žiakov
- Pozerajte sa na svet a učenie OČAMI svojich žiakov. Nie svojimi! A špeciálne to platí v prípade problematického žiaka.
- Diskutujte so žiakmi o témach, ktoré učíte. Pýtajte sa ich na ich názor, čo si o tom myslia, ako to oni cítia. Ako sa im to spája s ich životom. Používajte rôzne stratégie, skúšajte viac-menej čokoľvek a hľadajte tie, ktoré pomôžu naplniť potreby vašich žiakov. Aby sa aspoň trochu dotýkali záujmov žiakov. Hovorte o ich svete.
- Stanovte si hranice a limity. No vytvorte si ich so žiakmi. Hranice a pravidlá však musia byť zmysluplné. Musia im rozumieť a byť fér. Hovorte s nimi otvorene, autenticky, férovo, empaticky. Povedať jasne, prečo robia to čo robia a čo od nich žiadate. K čomu im to bude.
- Snažte sa minimalizovať kontrolujúci jazyk a jazyk plný rozkazov a príkazov. Musíš, nesmieš, využívanie moci. Verbálna a neverbálna komunikácia musia byť v zhode.
- Dôverujte a verte svojim žiakom. Verte v ich potenciál. Verte v ich rast. Nehovorte im, že nič nezvládnu, nič z nich nebude. Úloha učiteľa je BYŤ predovšetkým pozitívny a naladený na podporu a vieru v rozvoj dieťaťa. Aj vtedy ak to vyzerá „čierno.“ Učiteľ musí byť nádejou pre všetky deti. Všetky.
- Primeraná záťaž a výzvy. Úlohy by mali byť len o trochu náročnejšie, ako ich dieťa zvládne. Nie príliš, ani nie pod. Mali by byť tak náročné, aby dieťa urobilo krok vpred a dokázalo úlohu zvládnuť.
- Dávajte efektívnu, presnú a formatívnu spätnú väzbu.
- Neškatuľkujte žiakov, nekomentujte nevhodne, dávajte si pozor na drobné hlášky, posudzovania, porovnávania. Vždy hľadajte pekné slová. Pomer pozitívneho a negatívneho by mal byť 4:1.
Pred pár rokmi sa na Slovensku robil veľký výskum ohľadom naplnenia týchto troch psychologických potrieb u žiakov základných a stredných škôl. Všetky tri psychologické potreby sú podľa tohto výskumu u veľkej väčšiny žiakov základných a stredných škôl neuspokojené.
