Rodičovské prístupy, ktoré škodia deťom

Foto: Bigstock
Existuje veľké množstvo výchovných prístupov. Niekedy je ťažké si vybrať tie najsprávnejšie. / Foto: Bigstock

Existuje veľké množstvo výchovných prístupov. Niekedy je ťažké si vybrať tie najsprávnejšie. Najlepší spôsob, ako si udržať dlhý, silný a zdravý vzťah, je vyhnúť sa takým činnostiam a prístupom, ktoré deti oslabujú.

 

Každý rodič chce pre svoje deti to najlepšie. Niekedy však aj nechtiac im svojimi prístupmi ubližuje. Z tohto dôvodu je potrebné vedieť, na čo si pri výchovnom pôsobení dávať pozor. Pozrime sa na prístupy, ktorými rodičia oslabujú svoje deti.

 

1. Očakávate, že dieťa splní vaše sny

Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Rodičia nemajú problémy  s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Tomuto javu hovoríme „syndróm snímkového dieťaťa“. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestanete potláčať realitu, prestanete uznávať svoj odpor a nedovolíte mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujete s prijatím dieťaťa, ktoré máte, keď dávate prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierate sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo ste si predstavovali. Ale práve priajtie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast a rozširovanie obzoru. Nespoliehajte sa na to, že deti budú nasledovať vašu predstavu, s týmto narábajte veľmi opatrne. Dieťa má svoju cestu a ak ju budete príliš korigovať svojím zásahom, spôsobíte mu zbytočný tlak a nedôveru v seba samého. 

 

2. Prehnane ochraňujete svoje dieťa

Niektorí rodičia sa až prehnane snažia chrániť svoje deti pred nepríjemnými situáciami. Niekedy to zachádza až do takých extrémov, že si neprajú, aby dieťa pociťovalo akýkoľvek nepríjemný pocit.V súčasnosti sme bežne svedkami toho, že rodičia deťom nedovolia cestovať do školy autobusom alebo nesmú chodiť samy von s kamarátmi. Keď dostanú horšiu známku, rodičia hneď telefonujú učiteľke, žiadajú vysvetlenie, a to všetko v snahe ochrániť svoje dieťa. Väčšinou to potom skončí tak, že deti nedokážu tolerovať akýkoľvek, niekedy aj minimálny diskomfort. Niektoré deti po určitom čase nedokážu fungovať za okolností, ktoré sa líšia od tých, na ktoré sú zvyknuté. Rozumnejší prístup spočíva v tom, že rodičia  povzbudzujú dieťa, aby zvládlo neobvyklú situáciu, aby sa prispôsobilo nepohodliu, pretože ho to posilní, povzbudí a učí sa tak tiež samostatnosti.

 

3. Porovnávate deti navzájom

Porovnávanie vášho dieťaťa so súrodencami alebo priateľmi vytvára medzi nimi zbytočné napätie. Každé dieťa potrebuje cítiť ocenenie svojej osobnosti. Dôležité je pomôcť každému dieťaťu nájsť jeho silnú stránku, podporovať u každého dieťaťa  jeho názory, myšlienky, riešenia, nápady a rešpektovať jeho pocity a emócie. Veľmi zle na deti pôsobí, keď ich porovnávajú s inými deťmi. Deti, ktoré neoceníme v detstve, potom o ocenenie bojujú celý život. Ich spoločníčkou sa stane závisť. Závisť je  volaním po ocenení. Všimnite si to medzi súrodencami, medzi ktorými je jeden viac preferovaný. Ten druhý niekedy bojuje celý život so závisťou voči súrodencovi a tak isto celý život očakáva ocenenie od rodičov, od ktorých sa mu ho nedostávalo. Závisť riadi kroky u ľudí, ktorí neboli oceňovaní v detstve tým, že sú nedôverčiví a neprajní a nedokážu ostatných úprimne oceniť. Nezažili ocenenie, nestalo sa to ich vnútornou súčasťou v detstve, a preto pôsobia chladne. Stále sa porovnávajú s ostatnými, nedokážu spolupracovať.

 

4. Odstraňujete z cesty prekážky

Odstránenie všetkých prekážok v ceste vášho dieťaťa, mu nepomôže dosiahnuť úspech. Robiť všetko pre svoje dieťa alebo uľahčiť mu všetko, čo sa len dá, ho len brzdí. Nebude musieť napredovať, lebo má za sebou vás. V prípade potreby ponúknite pomoc, ale robiť čokoľvek za neho,  je pre dieťa  prekážkou a nie pomocou.


 

5. Nedovolíte dieťaťu, aby nieslo zodpovednosť za svoje chyby

Mnoho rodičov, vedených empatiou k svojmu dieťaťu, ho zbavuje zodpovednosti za chyby, ktoré urobilo. Bežne sa stáva, že dieťa napríklad požiada svojich rodičov o nový mobilný telefón. Keď mu povedia, že telefón nepotrebuje, pretože ten, ktorý má, funguje dobre, dieťaťu nerobí problém mobil pokaziť, len aby získalo nový. Bežným javom je aj to, že žiaci sa neučia a zo svojho neúspechu neustále obviňujú učiteľa. Pozrime sa na typický  a veľmi bežný dialóg, ktorý sa v takejto situácii môže uskutočniť medzi rodičom a dieťaťom.

Otec: Juraj, počul som, že máš problémy v matematike. Čo sa deje?

Juraj: Učiteľ je hlupák a nenávidí ma.

Juraj: Neznáša všetkých chlapcov a má radšej dievčatá.

Otec: Mali by ste sa s ním porozprávať o svojich problémoch v matematike.

Juraj: Je to hlupák. Nepustí ma k slovu.

Otec: Dobre. Tak ja sa porozprávam s riaditeľom a požiadam ho, aby ťa preradil do inej triedy.

 

Po rozhovore s riaditeľom otec zistil, že Juraj počas školského roka si neurobil domáce úlohy a z tohto dôvodu zlyhával. Ak sa otec po tomto zistení rozhodne syna preradiť do inej triedy, aby ho učil niekto iný, rozhodne sa ho chrániť namiesto toho, aby ho priviedol k zodpovednosti za, aby si robil domáce úlohy. Tento model obviňovania druhých, namiesto preberania zodpovednosti, je znakom hraničných a narcistických porúch osobnosti. Zdravší prístup by spočíval v tom, že otec naučí syna niesť zodpovednosť za svoje činy a správanie. Správny dialóg by mal znieť približne takto:

 

Juraj: Takže, oci, budem chodiť do inej triedy kvôli matematike?

Otec: Juraj, prečo si mi nepovedal, že si nerobíš úlohy? Prečo som sa to musel dozvedieť až od riaditeľa?

Juraj: Och, teraz mi to vyčítaš?

Otec: Len sa snažím pochopiť, prečo si sa rozhodol nerobiť si domáce úlohy.

Juraj: Povedal som ti, že ma učiteľ nenávidí.

Otec: Myslím si, že to nie je dôvod, prečo by si si nemal robiť domáce úlohy.

Juraj: Zmenil si mi tú triedu?

Otec: Nie. Ty aj ja sa stretneme s učiteľom matematiky i riaditeľom a vymyslíme spoločne niečo, aby sa tvoj prístup k matematike zmenil.

 

Juraj, samozrejme, nebude nadšený z takéhoto riešenia situácie, ale naučí sa, ako prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a svoje správanie a nájsť konštruktívny prostriedok k náprave. Bude mať príležitosť urobiť to v podpornom prostredí (v škole) so svojím otcom. Takto sa veľa naučí do života.

 

5. Rozmaznávate svoje dieťa

Rozmaznávanie je nevhodné hlavne z toho dôvodu, že deťom kradne iniciatívu a oberá ich o sebadôveruAko sa vyhnúť rozmaznávaniu? Jednoduchá rada znie – nerobte nič za deti, čo dokážu urobiť samy. Keď dospelí riešia úlohy za deti, tie potom dospelých vnímajú ako ľudí, ktorí majú za ne riešiť ťažkosti. Takéto myslenie potom ovplyvňuje aj ich správanie. Keď rozmaznávanie pokračuje ďalej, deti si začnú myslieť, že nedokážu zvládnuť život samy a napokon si začnú dokonca myslieť, že žijú vo svete, ktorý ich ohrozuje. Jednoducho, dieťa sa prestane spoliehať samo na seba. Neskôr ako mladý človek si nielenže neželá niesť zodpovednosť, ale ani nespolupracuje tam, kde si to život vyžaduje. Pre toto dieťa neplatí, že v živote sa nielen dostáva, ale aj dáva. Jeho prístup k životu je taký, že by malo mať  v ňom zvláštne miesto a ostatní sú na zemi preto, aby robili veci pre neho. Neskôr, v čase puberty si rozmaznané deti presadzujú, aby všetci slúžili len im. Ich cieľom je získať výnimočnú pozornosť či službu. Niektorí rodičia v tomto období často spozornejú a začínajú byť prísnejší. Dieťa v puberte, ktoré začína pociťovať prísnosť rodičov, sa pokúša pokoriť úsilie svojich rodičov kontrolovať ich a môže sa dokonca pokúšať trestať ich za to, že rodičia za nich viac neriešia problémy. Rodič, ktorý rozmaznáva, je často priveľmi tolerantný. Je to preto, lebo dieťa túži ochrániť pred sklamaním a taktiež je tolerantný zo strachu, že príde o uznanie svojho dieťaťa. A tak nechce povedať NIE alebo nechať dieťa pocítiť dôsledky jeho nezodpovedného správania. Kým v minulosti v rodine robili všetci všetko spolu a deti sa zapájali do rodinných povinností odmalička, dnes rodičia zarábajú a deti ich peniaze míňajú bez toho, aby priložili ruku k dielu. Deti, samozrejme, nemôžu pracovať ako dospelí v zamestnaní, ale v domácnosti áno. A od tínedžera je celkom legitímne chcieť, aby si svoje výdavky na zábavu alebo svoje materiálne túžby (nie potreby) financoval  zo svojich vlastných finančných zdrojov.

 

7. Neustále očakávate úspech dieťaťa

Tlak na úspech je v dnešnej dobe príliš vysoký. Rodičia, ktorí chcú pre svoje deti to najlepšie, ich často motivujú k tomu, aby boli vo viacerých oblastiach čo najlepšie.V živote to však často chodí tak, že vždy sa nájde niekto, kto je lepší aj keď sa snažia najviac, ako len dokážu. Je to prirodzený proces. Dieťa môže však  byť z toho frustrované. Medzi povzbudením a tlakom je veľký rozdiel. Je dobré poznať tento rozdiel, aby ste mohli adekvátne povzbudzovať vaše dieťa. Psychológovia upozorňujú rodičov, že ak veľmi tlačia na výkon, je menej pravdepodobné, že si deti vyvinú svoju vlastnú vnútornú motiváciu. Povzbudzujte, netlačte, pretože tlak na vaše dieťa, aby uspelo, môže nakoniec úplne prekaziť jeho úspech.

 

8. Používate niektoré formy týrania

Je zrejmé, že fyzické týranie poškodzuje dieťa. Emočné týranie je rovnako škodlivé a niektorí rodičia si ani neuvedomujú, že to robia. Nebezpečné sú hlavne slová. Nedajú sa vymazať. Keď svoje dieťa označíte za hlúpe, zlé, škaredé, tieto slová sa hlboko dostávajú do jeho srdca. Neexistujú slová, ktoré by dieťaťu mohli ublížiť viac ako slová rodiča. Medzi rodičmi a deťmi často prebieha komunikácia v rovine príkazov a zákazov: hýb sa, uhni, nezavadzaj, ponáhľaj sa, hovor, nezašpiň sa, buď ticho, ospravedlň sa, poď sem, nevyrušuj, si neschopný, choď spať, prídeš neskoro, neotravuj, mám robotu... Keď sú deti neustále zavalené príkazmi, zákazmi, hrozbami, ponaučeniami a nervozitou, nielenže necítia lásku, ale stávajú sa odolnými na tieto slová. Viac príkazy a zákazy neplnia, ako plnia. Rodinné prostredie ovláda nevraživosť, napätie a nervozita. Na to,aby  deti cítili viac lásky, rodičovské prijatie, aby si plnili svoje povinnosti a aby v rodine zavládla pozitívna atmosféra, potrebujú počuť láskavé slová, ktoré ich povzbudia.

 


ZDROJE:
Susan Stiffelman: Osvietený rodič
James B.Stenson: Ako viesť deti správnym smerom
Rob Parsons: Desať tipov pre rodinu
Amy Morin: 13 vecí, ktoré psychicky silní rodičia nerobia
Frank Walton: Ako porozumieť deťom a adolescentom
Common parenting errors threaten childs mental health

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi
Zdieľať na facebooku