Byť empatickým znamená, že máte vrodenú schopnosť intuitívne sa vcítiť do druhých a vnímať ostatných ľudí. Byť empatickým je oveľa viac, než byť len veľmi citlivým. Empatia je schopnosť porozumieť citom druhého človeka. Čo je tiež veľmi dôležité, empatia sa dá trénovať.
Empatia je schopnosť porozumieť citom druhého človeka. Pramení zo sebauvedomenia. Čím otvorenejší ste k vlastným emóciám, tým dokážete lepšie rozoznávať a rozumieť citom iných ľudí. Zásadným predpokladom empatie je teda citlivosť voči vlastným citom. Vedieť ich identifikovať, pomenovať, vyjadriť. Inak totiž nemáme šancu vcítiť sa do niekoho iného. Nemenej dôležitým predpokladom je schopnosť a vôľa počúvať. Ak chcete pochopiť toho druhého, musíte si ho najprv vypočuť pozorne, bez predsudkov a hodnotení. Niekedy pomôže už len to, že sa človek môže vyrozprávať niekomu, kto ho počúva bez poúčania a prerušovania. Profesor John Malouff z University of New England analyzoval 18 rôznych štúdií, ktoré sa zaoberali tréningom empatie. Aký bol výsledok? Zistil, že precvičovanie má veľmi pozitívny dopad na jej rozvoj. Existuje množstvo spôsobov, ako môžete empatiu precvičovať. Jedným z nich je aj čítanie románov. „Literárna fikcia jednoznačne posilňuje schopnosť simulovať naučené skúsenosti druhých,“ zistili psychológovia David Kidd a Emanuele Castano, ktorí v roku 2013 uskutočnili 5 experimentov, v ktorých skúmali väzbu medzi empatiou a literatúrou.
Predstavy pri čítaní zvyšujú empatiu
Podobné skúsenosti má aj Keith Oatley, autor štúdie a emeritný profesor Torontskej univerzity, ktorý navrhuje, aby sme pri čítaní podrobne skúmali postavy a vytvorili si predstavy o ich emóciách, motívoch konania či presvedčeniach. Práve táto predstavivosť zabezpečuje formovanie empatie. V rámci štúdie sa uskutočnilo aj zobrazovanie mozgu v zariadení FMRI. Vďaka tomuto zobrazeniu boli odhalené nové informácie v súvislosti s empatiou. V rámci výskumu boli ľudia požiadaní, aby si predstavili napríklad vetné spojenia oranžová bodkovaná mačka alebo zelený dom. „Tieto frázy stačili na to, aby vyvolali silnú aktiváciu hippocampu, oblasti mozgu spojenej s učením a pamäťou. To poukazuje na silu vlastnej mysle čitateľa,“ hovorí Oatley. Ďalej tiež povedal: „Spisovatelia nepotrebujú vyčerpávajúco opisovať scenáre, aby rozvíjali predstavivosť čitateľa. Stačí im navrhnúť scénu."
V ďalšom výskume vedci použili tzv. „test mysle oka“. Účastníkom bolo ukázaných 36 obrázkov očí ľudí. Potom museli spomedzi nich vybrať jeden zo štyroch termínov, ktoré im boli ponúknuté na dešifrovanie toho, čo si myslia a cítia.
Tí, ktorí nedávno čítali nejaký epický príbeh alebo beletriu zameranú na vyrozprávanie zaujímavého príbehu, boli výrazne empatickejší, dosahovali oveľa vyššie skóre a toto prepojenie zostalo silné aj vtedy, keď vedci pri ďalších meraniach zobrali do úvahy ich vlastnosti, individuálne špecifiká a často aj negatíva, ktorými sa ich osobnosť vyznačuje. Podobné zistenia sa vyskytli aj u tých účastníkov výskumu, ktorí sledovali sfilmované príbehy, ba dokonca aj u tých, ktorí hrali videohry s naratívnym pozadím. „Najdôležitejšou vlastnosťou ľudských bytostí je to, že ich život je sociálny. Fikcia prezentovaná v príbehoch môže rozšíriť a pomôcť porozumieť našim sociálnym skúsenostiam," hovorí Oatley.
Podľa výskumu môžu príbehy tiež vytvárať empatiu medzi rasami a kultúrami
Účastníci výskumu boli tiež požiadaní, aby si prečítali fiktívny príbeh Šafranové sny od Shaily Abdullah. Kniha opisuje život moslimky v New Yorku. Výsledky výskumu ukázali nižšiu predpojatosť pri vnímaní arabských a kaukazských tvárí v porovnaní s kontrolnou vzorkou, ktorá nečítala príbehy o týchto ľuďoch. „Takmer všetky ľudské kultúry vytvárajú príbehy, ktoré sa doteraz vnímali len ako zábava. Myslím si však, že príbehy majú v živote človeka oveľa dôležitejšie poslanie,“ upozorňuje Oatley. Čo sa teda vlastne deje? Čo sa stane s mozgom, keď vníma pohľad na inú osobu cez príbehy o nej? Ako to súvisí s empatiou? Profesor Oatley o tom hovorí: „Či je to fikcia, román, poviedka, divadelná hra, film alebo televízny seriál, vždy ide o kúsok vedomia, ktoré sa prenáša z mysle do mysle. Keď čítate alebo sledujete drámu, preberáte z nej kúsok vedomia z postáv, vciťujete sa do nich, vytvárate si predstavy a tie potom pomáhajú budovať empatiu, ktorú môžete využívať v reálnom živote v kontakte s reálnymi osobami.“
