Túžba byť hodnotený, a to objektívne a spravodlivo, vychádza zo základnej ľudskej potreby, potreby uplatnenia sa, ktorá je jednou z najprogresívnejších duševných potrieb človeka. S hodnotením sa stretávajú aj žiaci v škole. Ako môže učiteľ hodnotenie v škole urobiť atraktívnejším a bezbolestnejším?
Skúšanie a hodnotenie žiakov je aktuálnou, závažnou, ale tiež citlivou a zložitou súčasťou výchovno-vzdelávacej práce v škole. Dotýka sa bezprostredne žiakov a učiteľov, nepriamo rodičov a ich prostredníctvom sa o túto problematiku zaujíma i širšia verejnosť. Spôsob skúšania žiakov, klasifikácia a ich hodnotenie sú tiež súčasťou posudzovania efektívnosti práce škôl i jednotlivých učiteľov. Hodnotenie žiakov je motivačným a výchovným prostriedkom a tiež prostriedkom pozitívneho podporovania zdravého sebavedomia žiaka. Hodnotenie má dva hlavné ciele. Prvým je poskytnutie spätnej väzby, ktorá prispieva k rozvoju a samotnému učeniu žiaka, pričom základnými princípmi jej poskytnutia sú:
- mala by byť poskytnutá včas, aby bol žiak schopný hodnotenie spojiť so svojím správaním a výkonom,
- mala by byť vyvážená, obsahovať postrehy k tomu, čo bolo dobré a tiež k tomu, čo je možné zlepšiť,
- mala by povzbudiť a motivovať,
- mala by zrozumiteľne vystihnúť očakávania učiteľa,
- mala by obsahovať návrhy na zlepšenia,
- mala by vytvoriť priestor na otázky žiaka,
- mala by jednoznačne komunikovať ochotu učiteľa pomôcť žiakovi.
Druhým cieľom je posúdenie a potvrdenie vedomostí žiaka.
V súčasnosti sa na Slovensku i v mnohých krajinách uplatňuje tzv. tradičné hodnotenie (klasifikácia známkami) a hodnotenie slovné. V ostatných rokoch sa však stále naliehavejšie zdôrazňuje požiadavka humanizácie vyučovacieho procesu a všetkých jeho komponentov, vrátane skúšania a hodnotenia. Profesorka B. Kosová považuje za základné východisko humanisticky orientovaného hodnotenia orientáciu na pokrok v rozvoji dieťaťa v jeho postojoch, schopnostiach alebo vedomostiach oproti predchádzajúcemu stavu. Humanisticky orientované hodnotenie sa podľa nej riadi týmito zásadami:
- individuálny prístup v hodnotení spočíva v hodnotení žiaka podľa jeho vlastných možností a schopností, v porovnávaní so sebou samým;
- otvorenosť hodnotenia znamená možnosť zmeny hodnotenia po zmene podmienok procesu učenia.
Učiteľ by pri klasifikácii známkami nemal žiaka natrvalo zatriediť do niektorej kategórie (napr. veľmi slabý), ale brať do úvahy, že žiak sa môže meniť. Napríklad z priemerného žiaka sa môže stať výborný a naopak. Pozitívna orientácia hodnotenia vychádza z presvedčenia, že každý žiak môže byť v niečom úspešný. Učiteľ má hodnotiť to, čo žiak vie, najprv pochváliť úspech a až potom poukázať na nedostatky, ale s povzbudivým postojom a prejavením dôvery v možnosti a schopnosti žiaka. Očakávanie úspechu alebo aspoň nádej na pozitívne hodnotenie je jednou z podmienok vzniku záujmu a motivácie k učeniu. Učiteľ tiež môže používať rôzne formy tvorivého hodnotenia žiakov.
Robert Čapek, učiteľ a autor mnohých kníh pre učiteľov, odporúča pri hodnotení myslieť na tieto prístupy:
1. Učiteľ pri hodnotení vníma každého žiaka ako neopakovateľnú a jedinečnú osobnosť a hodnotí na základe individuálneho prístupu.
2. Podľa Roberta Čapka by sa nemali dávať motivačné jednotky ani jednotky za snahu. Učiteľ by mal dávať jednotky za precízne urobenú prácu, ktorú má každý žiak urobiť v triede podľa svojich najlepších možností a schopností.
3. To, čo je dobrá práca, musí byť učiteľom jasne a jednoznačne definované. Učiteľ si uvedomuje, že kvalita riešenia môže byť rozdielna. Tiež si veľmi dobre uvedomuje rozdiely v schopnostiach pracovať a učiť sa u jednotlivých žiakov.
4. Učiteľ by mal používať pestré a rôznorodé vyučovacie metódy, v rámci ktorých žiaci dostávajú presne stanovené úlohy. Tie môžu byť aj individuálne diferencované. Žiaci tieto úlohy plnia a za ich splnenie sú hodnotení. Dobrá práca je taká, pri ktorej žiaci splnia všetky kritériá stanovené učiteľom. Ideálne je, keď učiteľ stanoví kritériá na individuálnej úrovni žiakov.
5. Učiteľ hodnotí proces učenia aj v priebehu hodiny. Napríklad, keď sa mu páči, ako žiaci pracovali pri tvorbe myšlienkových máp, nemusí čakať a hneď môže dať jednotky všetkým, ktorí úlohu zvládli perfektne. Z jeho pohľadu aj takto môže vyzerať dobre odvedená práca.
6. Učiteľ si môže pripraviť aj také aktivity, ktoré majú len dva stupne hodnotenia. Keď je úloha splnená, žiak dostane jednotku. Keď úloha nebola splnená, žiak jednotku nedostane. Iné známky učiteľ nedáva, ale sústreďuje sa na veľmi podrobnú spätnú väzbu.
7. Učiteľ sa snaží povzbudzovať aj tých žiakov, ktorí úlohu nesplnili. Vždy sa dá nájsť niečo, čo učiteľ môže pochváliť. Konkrétnou spätnou väzbou posilňuje pozitívnu atmosféru v triede.
8. Ak žiak nie je porovnávaný s nikým a plní svoju presne stanovenú úlohu, jednotku môže dostať kedykoľvek. Je to v jeho rukách. Nemusí byť bezchybný alebo najlepší z triedy. Musí len splniť zadané úlohy tak, ako najlepšie vie.
9. Učiteľ sa snaží nekritizovať. Je zbytočné kritizovať za chyby, ktoré sú súčasťou učenia. Namiesto kritiky by mal učiteľ ponúknuť žiakovi cestu, na základe ktorej by sa mohol zlepšiť a podporovať ho v tomto úsilí.
10. Niekedy je vhodné namiesto štvoriek a pätiek, nehodnotiť. Existujú totiž žiaci, na ktorých majú tieto známky veľmi negatívny vplyv. Keď tieto známky žiakovi učiteľ nedá, urobí si podrobné poznámky do svojho zošita o žiakovi, kde si zaznamená, čo žiak nevedel, nestihol, nezvládol a podobne.
11. Učiteľ by mal využívať pestré formy hodnotenia žiakov. Okrem známok to môže byť slovné hodnotenie, rozdávanie diplomov, osvedčení, body, pečiatky a podobne.
12. Učiteľ by nemal zabúdať ani na vzájomné hodnotenie žiakov a sebahodnotenie. Toto je rovnako dôležité ako hodnotenie učiteľom.
13. Učiteľ môže vyzvať žiakov, aby hodnotili aj jeho prácu.
Zdroje:
VELIKANIČ, J. Skúšanie, hodnotenie a klasifikácia žiakov
ČAPEK.R.: Líný učitel
KOMORA, J. Skúšanie a hodnotenie žiakov vo vyučovacom procese
KOSOVÁ, B. Hodnotenie ako prostriedok humanizácie školy
