Články: Pre študentov
O projekte

 

Ako čo najlepšie odovzdávať deťom hodnoty?

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Pri vštepovaní hodnôt je potrebné dodržiavať jednotu myšlienok, slov a skutkov. Nie je nič dôležitejšie pri výchove k hodnotám ako to, aby dieťa videlo, že rodičia to, na čo myslia, prenášajú do slov a slová, ktoré hovoria, prenášajú do skutkov. / Foto: Bigstock

Rodičia využívajú rozličné výchovné a psychologické postupy, aby dokázali odovzdať hodnoty svojim deťom. Dúfajú, že dosiahnu pozitívne výsledky, ktoré sa prejavia v ich správaní. Veľkou dilemou rodičov je, ako úspešne odovzdať princípy, ktoré oni považujú za dôležité. Na tejto ceste im podáva pomocnú ruku množstvo odborníkov, ktorí s touto problematikou majú veľa skúseností. Existuje veľa spôsobov. V článku sa pozrieme na niektoré z nich.

 

Rodičia majú vždy najsilnejší vplyv na svoje deti v oblasti základných hodnôt, ako sú čestnosť, spoľahlivosť, náboženské presvedčenie, súcit, charakternosť, vzdelanie, optimizmus, rešpekt, sebakontrola či prijateľné riešenie konfliktov. Charakter svojich detí najviac formujú svojím vlastným príkladom. Deti si vyberajú, čo počujú. Majú akýsi filter, ktorý neprepúšťa nepríjemné veci. Vidia však všetko. Nič im neujde. Ich oči sledujú takmer každý detail života svojich rodičov. Všímajú si rozhovory, reakcie na udalosti, hodnotenie ľudí, ako sa správate k ľuďom, vašu pracovitosť, komentovanie správ, váš humor, čokoľvek, čo vás hnevá alebo poteší. Sú to dobrí pozorovatelia, ktorí sledujú životy dospelých ľudí. Deti  sa v určitých obdobiach svojho života od hodnôt, ktoré do nich rodičia vštepujú, možno odchýlia, ale ak je medzi dieťaťom a rodičmi silné puto, tým pevnejšie sú hodnoty v dieťati zakorenené a dieťa sa k nim po určitej dobe vracia, dodržuje ich a nielen o nich hovorí. Hlavne pri vštepovaní hodnôt je potrebné dodržiavať jednotu myšlienok, slov a skutkov. Nie je nič dôležitejšie pri výchove k hodnotám ako to, aby dieťa videlo, že rodičia to, na čo myslia, prenášajú do slov a slová, ktoré hovoria, prenášajú do skutkov. Zároveň je však potrebné si uvedomiť, že občasné zlyhanie nie je katastrofa. Ani jeden rodič nie je stopercentne dokonalý. Každý sa občas pomýli a urobí chybu. Občasné zlyhanie neznamená úplnú katastrofu, a to v prípade, že ak rodičia urobia chybu alebo sa nesprávne zachovajú, chybu si priznajú, ospravedlnia sa, napravia, čo sa dá a život ide ďalej správnym smerom. Takto by to malo fungovať, ak rodičom naozaj záleží na tom, aby boli pre deti dobrým vzorom. Raul PosseJulian Melgosa  vo svojej knihe Umenie výchovy upozorňujú, že výchova k hodnotám je veľmi potrebná  aj preto, lebo:

  • chaos v podobe prevrátených hodnôt, zvlášť v sociálnej, etickej a duchovnej sfére sa prejavuje v mravnej neurčitosti, materializme a skepticizme,
  • kríza v morálnych princípoch ovplyvňuje hlavne mladú generáciu,
  • morálna skazenosť vyvolaná niektorými médiami a vyjadrená určitými prejavmi, ktoré sa nazývajú „umenie“, ustavične napáda spoločnosť,
  • rozčarovanie, ktoré spôsobujú zlé príklady v spoločnosti vyústilo do beznádeje.

 

I keď je situácia možno vážna, nie je úplne beznádejná. Vďaka rôznym niekoľkoročným výskumom psychológovia zistili, že určité princípy naozaj fungujú a rodičom veľmi pomáhajú pri odovzdávaní hodnôt. S ktorými hodnotami je dobré deti zoznamovať a ako im ich priblížiť?

 

1. Úprimnosť a čestnosť

Tak ako pri iných hodnotách, tak aj pri úprimnosti, je najdôležitejšie, aby rodičia boli pre dieťa dobrým vzorom. Ak dieťa vidí rodiča, ktorý jedná s ľuďmi čestne, úprimne a dôstojne, tak dostáva najlepšiu lekciu, akú mu len rodič môže dať. Už maličké deti absorbujú konanie rodičov ako špongia, takže každé klamstvo, faloš a neúprimnosť dieťa vníma ako bežnú realitu. Aj keď hovorenie pravdy môže niekedy viesť k nepríjemným situáciám, ak sa rodičia rozhodnú vychovávať čestné a úprimné deti, musia tieto situácie vysvetľovať, riešiť, aby im takto dávali najavo, že im na týchto hodnotách záleží. Odborníci odporúčajú rodičom, aby deťom zámerne neklamali. Ak nechcú rozprávať o niektorých súkromných veciach, tak nech radšej povedia dôvody, kvôli ktorým o chúlostivej záležitosti nechcú hovoriť. Prečítajte si tiež niekoľko tipov, ako naučiť úprimnosti a čestnosti:

 

Buďte pokojní a očakávajte riešenia

Všímajte si na sebe, ako reagujete, keď vaše malé dieťa niečo vyvedie v škole alebo doma. Ak deti vedia, že v problémovej situácii zvyknete neprimerane kričať alebo iným spôsobom trestať, budú prirodzene viac klamať, aby sa vášmu neznesiteľnému kriku či neprimeranému trestu vyhli. Zamerajte sa na to, aby ste v takýchto situáciách ovládali svoje emócie, boli pokojní a používali primeraný tón hlasu. Namiesto toho, aby ste sa hnevali, diskutujte o možnom riešení problému s dieťaťom a nechajte ho prevziať zodpovednosť. Napríklad pri rozliatom mlieku sa dá vždy dieťaťu podať handra a pri konflikte so spolužiakom sa môže ospravedlniť.

 

Nevytvárajte situácie, ktoré podporujú klamstvo

Ak vidíte na zemi v izbe porozhadzované hračky, je zbytočné pýtať sa, či si už dieťa upratalo izbu. Stáva sa totiž, že ak deťom kladieme otázky, na ktoré už dopredu vieme odpoveď, dávame im tak priestor klamať. Namiesto toho skúste zdôrazniť spôsoby riešenia situácie. Môžete sa dieťaťa opýtať? „O koľkej si chceš upratať svoju izbu?“ Podobná stratégia zabezpečí to, že dieťa bude úprimne reagovať na otázku namiesto vymýšľania klamstva.

 

Porozprávajte sa s dieťaťom o skutočnej pravde

Aj keď prichytíte dieťa pri zakázanom čine alebo pri klamstve, neobviňujte ho. Situáciu to môže len zhoršovať. Vašou snahou by malo byť podporovanie takej atmosféry, aby vám dieťa úprimne hovorilo, aký je problém a povzbudiť ho v rozprávaní pravdy.  Môžete použiť napríklad tieto vety: „Vieš, že predo mnou môžeš byť úprimný. Skús mi to vysvetliť. Pokojne mi povedz, čo ťa najviac trápi.“

 

Oceňujte úprimnosť

Vytvorte si pravidlo, že úprimnosť alebo priznanie si ceníte za každých okolností aj keď je ťažké občas povedať pravdu. Takto učíte dieťa preberať zodpovednosť za svoje správanie a učí sa vyhýbať klamstvu. Zároveň dávajte deťom najavo, že ich bezpodmienečne milujete, a to aj vtedy, keď robia chyby alebo klamú. Mali by cítiť, že aj napriek tomu, že sa nesprávajú vždy ideálne, neprichádzajú o vašu lásku. Vďaka tomu sa budú cítiť bezpečnejšie a otvorenejšie vo vzťahu k vám.

 

2. Zodpovednosť

Skutočná skúška zodpovednosti prichádza hlavne vtedy, keď dieťa začne chodiť do školy. Vtedy musí prevziať zodpovednosť za svoje činy bez toho, aby ho rodič vždy viedol a mal nad ním dohľad. Najlepšie sa deti učia zodpovednosti priamo v rodine. Požiadajte všetkých členov domácnosti, aby sa správali zodpovedne. Deti veľmi rýchlo zistia, ako systém v rodine funguje, veľmi dobre vidia, čo robia ďalší členovia rodiny a budú ich napodobňovať. Je super, keď majú pred očami také vzory, ktoré ich motivujú pozitívnym spôsobom. Vytvorte zoznam povinností, ktoré vaše dieťa napríklad pred sledovaním rozprávky musí splniť. Po niekoľkých pravidelných opakovaniach už dieťaťu nebudete musieť pripomínať, aké povinnosti má. Bude ich robiť automaticky. Napíšte dieťaťu jeho povinnosti napríklad na výkres a umiestnite ho na viditeľnom mieste. Môže si na ňom splnené úlohy zaznačovať. Bude mať radosť z toho, koľko vecí stihlo urobiť a vy budete mať pod kontrolou, či všetko funguje tak, ako fungovať má. Psychológovia odporúčajú, aby rodičia neskákali okolo detí, keď si to ony zmyslia. Zodpovednosti ich učíte hlavne tým, že nerobíte veci za ne. Vždy nechajte dieťa urobiť to, na čom ste sa dohodli. Dieťa sa takto bude cítiť dospelejšie a keď vydržíte nerobiť veci za neho, postupne si zvykne, čo je jeho úlohou a za čo nesie zodpovednosť. Rodičia sa často boja nechať dieťa nahnevané alebo smutné. A tak radšej urobia jeho povinnosti za neho. Takto sa však nenaučí riešiť svoje problémy a aj v dospelosti hrozí, že nebude vedieť niesť zodpovednosť za seba, za svoje veci a za ľudí. Preto je dobré nechať deti robiť chyby a svoje vlastné rozhodnutia. Keď aj občas niečo nezvládnu alebo urobia chybu, nič sa nedeje. Aspoň sa skôr naučia niesť zodpovednosť aj za takéto skutky. Učenie zodpovednosti si vyžaduje od rodičov veľa času a energie. Ale je to dobrá investícia.

 

3. Zvedavosť, odhodlanie a vytrvalosť

Mnoho rodičov môže potvrdiť, že ich deti vo veku okolo 4 rokov začínajú klásť množstvo otázok. Niektoré deti kladú jednoduché otázky, iné sa môžu pustiť aj do filozofických úvah. Napríklad ich zaujíma, prečo sa ľudia navzájom nenávidia. Niekedy tieto otázky môžete využiť aj na diskusiu v súvislsoti s hodnotami.Tieto diskusie dávajú vzájomnému vzťahu hlbší rozmer a vytvára sa silnejšie puto. Nemusíte mať na všetko odpovede. V tomto prípade je najdôležitejšie nevystupovať z pozície autority a ponúknuť dieťaťu odpovede vychádzajúce z vlastných skúseností a životných zážitkov. Spisovateľ a novinár Paul Tough vo svojej knihe  Ako mať úspešné dieťa píše, že pre život nie je v najvýznamnejšej miere potrebná inteligencia, ale aj také charakterové vlastnosti ako odhodlanie, zvedavosť a vytrvalosť. Je dôležité deti podporovať v tom, aby sústavne pracovali až dovtedy, kým nedosiahnu svoj cieľ. Ak sa to naučia už v ranom veku, vytrvalosť a húževnatosť si prenesú aj do fungovania v budúcnosti - napríklad do pracovnej oblasti. Za žiadnych okolnosí nedovoľte, aby sa dieťa cítilo zahanbene, ak sa o niečo pokúsi, ale neprinesie mu to úspech. Nič tak človeka nepripraví o motiváciu a uvedomenie si vlastnej hodnoty ako kritika na adresu jeho nezdarov.

 

4. Rešpekt

Rešpekt je uznanie, úcta. Je to vzťah medzi ľuďmi, uznanie silných stránok osobnosti. Rešpekt predpokladá, že človek si nedovolí uškodiť inému človeku ani psychicky, ani fyzicky. Rešpekt voči sebe i voči ľuďom navôkol patrí medzi základné predpoklady, aby bol človek schopný budovať dobré vzťahy v súkromí, v škole či v práci. Dieťa ešte pred nástupom do školy by sa malo naučiť rešpektovať iných ľudí. Teda deti aj dospelých. Je dôležité, aby dokázali vnímať aj iný názor, aký majú ony a aby dokázali pochopiť, že nie všetci ľudia sú úplne rovnakí a niektorí vidia svet trochu ináč ako ony. Existuje veľké množstvo kontrastných spôsobov videnia sveta, a to si musí dieťa postupne uvedomovať. Ak dieťa rešpektuje rodičov, väčšinou dokáže rešpektovať aj iných ľudí. Ak dieťa vidí a citi, že je vo vás sebaistá a zrelá sila, toto poznanie ho vedie k tomu, že vás rešpektuje. Rešpekt detí  pochádza z vnútornej sily rodičov. Hlavne vďaka rešpektu deti napodobňujú svojich rodičov, snažia sa prebrať ich postoje, hodnoty a správanie. Týmto spôsobom si dieťa v priebehu rokov postupne a často nevedome osvojuje charakter svojich rodičov. Pri rešpektujúcej komunikácii ide o vzájomné rešpektovanie oboch účastníkov komunikácie. Tak, ako očakávame, že dieťa sa bude k dospelému správať korektne a eticky, rovnako sa to očakáva aj od dospelého smerom k dieťaťu. Dospelý nie je v pozícii autority, ktorá prikazuje, zakazuje a má v rukách všetku moc nad dieťaťom, má možnosť ho trestami alebo odmenami priviesť k správaniu, aké chce. Rešpektujúca výchova nie je o vedení k poslušnosti, ale k rozvoju samostatnosti a zodpovedného správania. Rešpektujúci prístup znamená aj to, že dospelý akceptuje emocionálny stav dieťaťa (hnev, strach), nesnaží sa ho potláčať, ale pomáha dieťaťu nájsť cestu k vyriešeniu situácie. Cieľom je zvnútornenie etického rozmeru správania, teda nekonať na základe odmeny alebo trestu, ale preto, že je to správne a zmysluplné. Vďaka tomuto prístupu sa dieťa postupne učí, čo je to rešpekt.

 

5. Empatia

Empatia je schopnosť vcítiť sa do vnútorného citového a zážitkového sveta iných ľudí. Je to schopnosť pochopiť druhého ako seba samého, vcítiť sa do jeho kože, vidieť jeho očami, počúvať bez predsudkov, vedieť sa vcítiť do postavenia druhého, vedieť odhadnúť jeho potreby, nerobiť súdy,  ale ostať samým sebou. Schopnosť dieťaťa pochopiť a spojiť sa s pocitmi druhého človeka pomáha budovať základy pevných vzťahov v jeho živote, a preto je empatia často kľúčovou hodnotou. Pochopenie a prejavenie empatie je výsledkom mnohých sociálno-emočných zručností, ktoré sa rozvíjajú v prvých rokoch života dieťaťa. Medzi najdôležitejšie faktory patrí vytvorenie bezpečného, silného, milujúceho vzťahu s rodičmi. Ak dieťa zažíva pocit, že je prijímané a pochopené, naučí ho to prijímať a chápať ostatných. Dieťa so silnou schopnosťou vcítenia sa má sklon byť menej agresívne a viac sa venuje sociálnym aktivitám, ako je pomáhanie, počúvanie. V dôsledku toho je aj obľúbenejšie či úspešnejšie. Inými slovami, čím je jedinec empatickejší, tým je prosociálnejší. S empatiou sa zoznamujeme už ako bábätká, keď sa s láskou o nás rodičia starajú. V tomto období cítime emócie druhých, ale ešte nepoznáme súcit, emócie nevieme rozoznať, iba na ne reagujeme. S pribúdajúcim vekom ich začíname u druhých rozoznávať a snažíme sa ich v ľuďoch aj vyvolať. Okolo druhého roku začíname prejavovať empatiu , a to napríklad tak, že nechceme, aby naši blízki boli smutní. Medzi tretím a štvrtým rokom začíname vnímať city druhých a okolo piateho roku sme schopní prejavovať súcit. Dobrou správou je i to, že empatia sa dá aj precvičovať. Existuje veľa spôsobov, ako si empatiu zvyšovať. Podľa rozsiahlej štúdie profesora Feldmana pri rozvoji empatie je dôležitá predovšetkým synchronizácia medzi rodičom a dieťaťom. Synchronizácia predstavuje dočasnú zhodu správania medzi partnermi vo vzťahu. V tejto rozsiahlej štúdii zhody a rozvoja morálky zistili, že zhoda medzi matkou a dieťaťom meraná v prvom roku života dieťaťa vo veku 3 a 9 mesiacoch priamo súvisela so stupňom empatie v detstve a v období dospievania ( 6 a 13 rokov ). Ukázalo sa, že čím viac matky a ich bábätká boli v zhode a ovplyvňovali svoje správanie hrou tvárou v tvár v detstve, tým viac empatie preukazovali deti pri konverzácii počas svojho dospievania. Taktiež spôsob, akým rodičia hovoria o emóciách, sa podľa vedcov javí ako faktor, ktorý u detí ovplyvňuje rozvoj empatie. Čím viac rodičia napomáhajú deťom pomenúvať pocity, tým viac sa deti emocionálne znepokojujú kvôli druhým a snažia sa viac chápať ich pocity.Vo všeobecnosti sa preukázalo, že materinská láskavosť a vrúcnosť bola dôležitým faktorom pri rozvoji empatie detí. Deti, ktoré mali rodičov, ktorí preukazovali viac láskavosti v rôznych situáciách či už doma alebo v laboratórnych podmienkach, mali tendenciu byť empatickejšie.

 


Zdroje:
Kim Oates: Dvadsať rád rodičom
Raul Posse a Julian Melgosa: Umenie výchovy
Julian Melgosa: Žiť naplno
James B.Stenson: Ako viesť deti správnym smerom

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi, Morálny vývin
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.