Zlo predstavuje všetko škodlivé a záporné. Je to všetko, čo protirečí blahu, čo ho narúša alebo ničí. Je to protiklad dobra. Každý človek nosí v sebe dobro aj zlo. Záleží len od neho, ako vie emócie súvisiace s dobrom alebo zlom v sebe spracovať a na ktorú stranu sa prikloní.
Aj keď nám dnes s odstupom času prídu rozprávky ako niečo nereálne a vymyslené, ich potreba je neodškriepiteľná. Boj dobra a zla nás sprevádza na každom kroku. Nemôžeme sa pred ním ukryť ani utiecť. Táto zákonitosť je daná a nemenná a v záujme každého by sa malo zlo odstraňovať a dobro rozmnožovať. Akosi v tom však zlyhávame, pretože každý si dobro a zlo vysvetľuje iným spôsobom. Tomu, že máme zlo eliminovať a dobro vykonávať, rozumieme. No väčšinou tomu rozumieme len dovtedy, kým naše svedomie v záujme prežitia v dravej spoločnosti neotupieva a naša pozornosť začne byť odvádzaná kamkoľvek, len nie na to, že práve konanie dobra je najpodstatnejšia oblasť, ktorej by sme sa mali venovať.
Definícia zla predstavuje všetko to, čo škodí a najmä to, čo škodí druhým. Nemyslí sa tým len napríklad násilie, vraždy či krádeže. Dôležité je hovoriť aj o zdanlivo zanedbateľných a malých ,,zlách“, ako je výbušnosť, závislosť, nervozita, neúcta, klamstvo, chlípnosť, vulgárnosť, ohováranie, neochota, hrubosť, neslušnosť a podobne.
Sokrates povedal: ,,Existuje jednanie, ktoré je správne a ktoré musí byť dodržiavané práve preto, že je správne. Takéto jednanie môžeme nazvať dobrom. Dobro nezávisí na rozhodnutí spoločnosti a ani na okamžitej vôli väčšiny. Správne jednanie, teda dobro, môže byť aj také, ktoré väčšina odmieta. To čo je dobré, je potrebné realizovať! Človek nemôže nekonať dobro, pokiaľ ho pozná. Zlo plynie z neznalosti dobra. Je nutné učiť ľudí dobro poznávať. “
Jim Caviezel, muž ktorý vo filme, ktorého režisérom bol Mell Gibson, stvárnil Ježiša Krista povedal: ,,Každá generácia by mala vedieť, že sloboda nie je v tom, že si robíš, čo chceš, ale v tom, že robíš to, čo je správne.“
Existuje veľké množstvo definícií zla, problém však nespočíva v tom, že by sme si z vysvetlení nevedeli vybrať, ale v tom, že mnohí ľudia sa snažia definície prispôsobiť a zmeniť si ich tak, aby im to vyhovalo a v prípade konania zla ospravedlňovalo. To nekonečné prispôsobovanie podľa vlastného vnímania často potom spôsobuje, že už nie sme schopní rozlíšiť, čo je zlo a dobro. Každý v sebe má aj zlú vôľu a dokáže ju uplatniť.
Niekedy ubližujeme iným vedome a niekedy ani nemusíme vedieť, že niekoho zraňujeme. Psychoterapeut Pavel Špatenka hovorí: „Zlé správanie najčastejšie prichádza z vlastného pocitu nedostatku, vlastných bolestí či pocitu menejcennosti. Ovládnuť vlastných démonov dokážu len tí, ktorí majú rozvinutú schopnosť sa pozorovať a kriticky sa nad sebou a nad svojím správaním zamyslieť. Nestačí však len premýšľať. Aby sme mohli spoznať podstatu dobra, dôležitý je hlboký cit. Dobro a zlo sme schopní rozlíšiť len citom, racionálne nie.“
Dôležité je aj pozorovať motívy svojho konania a správania
Človek by sa mal neustále učiť pozorovať veci a situácie, ktoré sa mu dejú. Okrem pozorovania by sa mal snažiť aj pomenovať svoje emócie a poznať motívy vlastného konania. Emócie sú zdrojom energie a dávajú životu iskru. Vďaka emóciám dokážeme podávať neuveriteľné výkony. Pomáhajú nám aj v rozhodovaní, pri výbere partnera, ukazujú nám, či kráčame správnym smerom. Bez emócií by život nebol skutočným životom. Emócie sú tiež informácie o tom, čo sa v nás deje. Za zlom často stojí len nevedomosť. Niekedy nevieme, čo druhým spôsobujeme alebo nevieme, čo ovplyvňuje naše správanie. Mali by sme sa učiť zodpovednosti za to, ako reagujeme na vlastné prežívanie. Je samozrejmé, že prežívanie nemôžeme vždy ovplyvniť. To sa jednoducho len tak objaví. Nemôžeme napríklad za to, že nás niekto rozčúli. Môžeme ale za to, že niekoho urazíme alebo ponížime. V človeku prevláda zlo aj vtedy, keď má strach. Existuje veľa dôvodov, ktoré vyvolávajú pocit strachu. Môže to byť strach z osamotenosti, strach zo zlyhania, strach z menejcennosti, strach z odmietnutia, strach z bolesti, strach zo starnutia, strach z chudoby. Všetky choroby, o ktorých zvykneme vravieť ako o civilizačných, spôsobuje práve tento strach. Sme lační a netrpezliví, aby sme dosiahli naše túžby. No to, čo nás v skutočnosti ženie, nie je posadnutosť chcením, ale obrovská úzkosť.
Emócie sú teda súčasťou života a človek nesie za ne zodpovednosť. Ak s nimi nevie zaobchádzať, môžu mu spôsobovať veľké problémy. Môže ubližovať sebe, ale aj iným. Nezvládnuté emócie sa môžu prejaviť v podobe choroby, môžeme mať problémy vo vzťahoch, prestaneme vidieť zmysel svojho života, v tom najhoršom prípade začneme páchať zlo. Schopnosť zvládať svoje emócie a schopnosť vciťovať sa do iných ľudí je súčasťou emocionálnej inteligencie. Emočne inteligentní ľudia majú dobrý vzťah sami so sebou a tiež dokážu odhadnúť, aké pocity svojím jednaním vyvolávajú u druhých.
Daniel Goleman ve svojej knihe Emocionálna inteligencia na základe výskumov psychológov Howarda Gardenera a Petra Saloveya vymedzil pät základných oblastí emočnej inteligencie:
- sebeuvedomenie,
- seberegulácia,
- sebemotivácia,
- empatia,
- sociálne zručnosti.
Týchto 5 oblastí na seba nadväzuje. To znamená, že človek musí dosiahnuť najprv prvú úroveň a potom ďalšie v poradí. Keď ľudia systematicky pracujú na sebe, postupne sa im darí jednotlivé oblasti zvládnuť a stávajú sa z nich súcitnejší a empatickejší ľudia. Je to len v ich rukách. „Láskavosť a súcit sú vznešené stavy, ktoré musíme vedome formovať," upozorňuje psychiater Pavel Špatenka. Súcit, ako všetky ľudské črty, treba rozvinúť, vyžaduje to však úsilie, prácu a motiváciu. Existuje v každom jednotlivcovi, treba ho ale vydolovať a vyniesť na povrch. Niektorí z nás si to uvedomujú viac než iní. Množstvo z tohto vedomia korení v rodinnej atmosfére, v ktorej nás vychovávali. Človek by si mal vedieť uvedomiť, do akej miery bol k súcitu vychovávaný v rodine, či je u neho rozvinutý dostatočne alebo menej. Keď človek vynaloží určité úsilie, vždy má šancu stať sa ľudskejším. Emočne inteligentní ľudia si dokážu uvedomiť, v akej emócii sa nachádzajú a vidia aj to, aký má alebo môže mať dopad na ich konanie. Nedovolia, aby emócie ovplyvňovali ich správanie. Dokážu ich rozpoznať a pracovať s nimi. Nenechajú sa emočnou vlnou strhnúť. Naopak, dokážu na nej plávať a pracovať s ňou. Nereagujú okamžite, dokážu sa na pár sekúnd zastaviť a oddialiť svoju reakciu. A to je jedna zo schopností emočne inteligentných ľudí. Medzi vznikom emócie a našou reakciou je totiž priestor, ktorý voláme „reakčný čas“. Emočná inteligencia spočíva aj v schopnosti predlžovať tento reakčný čas a nereagovať okamžite. Sekundy tu majú cenu zlata. Pod vplyvom emócie totiž môžeme povedať niečo, čo nás neskôr mrzí, za čo sa hanbíme a vyčítame si to.
Dôležité je tiež prijať seba samého
Nesmieme však zabúdať aj na správnu citlivosť voči sebe samým. Musíme byť najprv v styku so svojím vlastným vnútorným svetom – so svojou bolesťou, úzkosťami, hnevom, zranením, konfliktom, zmätkom, pochybnosťami, strachom. Ak nedokážeme poznať chuť týchto citov v sebe samých, nikdy nebudeme vedieť byť citliví a súcitní s inými. Musíme byť schopní smiať a radovať sa, plakať a hnevať sa na seba, byť schopní cítiť svoju vlastnú neistotu, slabosť a zahanbenie. Keď vieme byť v kontakte so sebou, dokážeme byť v emocionálnom kontakte aj s inými. Dôležité v živote je to, aby sme sa dokázali prijať takí, akí sme. Všetko je našou súčasťou a my sme súčasťou všetkého. Prirodzený je strach, ale aj odvaha, láska, tiež aj naša nenávisť, lebo všetko je súčasťou všetkého a nič nemôže existovať oddelene. Čím viac v sebe potláčame svoju „temnú stránku“, tým silnejšie sa môže prejaviť v nestrážených chvíľach. Z tohto dôvodu je také dôležité vlastné sebapoznávanie. Nespracované emócie totiž zostávajú v podvedomí. A to, čo nie je spracované, prejavuje sa napríklad zvýšenou nervozitou, podráždenosťou, nepríjemnými, často neidentifikovateľnými pocitmi v žalúdku, na hrudi, nespavosťou, zmenami nálad, únavou, nedostatkom energie, myšlienkami, ktoré sa neustále vracajú, neschopnosťou sústredenia sa a podobne. Postupne to môže prerásť aj do fyzických a psychických ochorení alebo aj k tomu, že začneme byť zlí na iných. Keď sa dokážeme ponoriť do svojho sveta, skôr či neskôr sa objaví túžba hľadať cestu k druhému človeku. Empatickí a súcitní ľudia nemajú túžbu zneužívať iných, ale snažia sa hľadať v každom niečo dobré.
Ľudské dobro sa prejavuje mierou schopnosti potláčať v sebe zlo. Skutočnou slobodou je sloboda nečiniť zlo. Práve na tomto princípe existujú morálne zásady bytia, podľa ktorých darom slobodnej vôle môže jedine ľudská bytosť vedome voliť medzi dvoma zdanlivými protipólmi - láskou a nenávisťou, dobrom a zlom. A je len na nás, pre ktorú z vlastností sa rozhodneme. To, že prijmeme napríklad svoju nenávisť, neznamená, že nenávistne budeme konať. Práve naopak. Keď prijmeme nenávisť, objaví sa láska. Prijatie totiž znamená pochopenie. Pochopenie vedie k porozumeniu. A porozumenie vedie k láske. A kto cíti lásku, nemá záujem konať zlo.
