6 znakov, ktoré prezradia, že ako dieťa ste boli emocionálne zanedbávaní

K emocionálnemu zanedbávaniu detí dochádza vtedy, keď rodičia nepochopia ich emocionálne potreby počas výchovy, a preto ich ani nedokážu naplniť. K tomuto javu môže dochádzať aj v takých rodinách, v ktorých sú jej členovia k sebe láskaví a navzájom majú dobré vzťahy. Dôsledky emocionálneho zanedbávania sa prejavujú hlavne v dospelosti.

Emocionálne zanedbávanie detí je často neviditeľné a človek, ktorého sa dotýka, si ho väčšinou ani neuvedomuje. Môže sa totiž odohrávať v akejkoľvek milujúcej, starostlivej rodine, ktorá netrpí žiadnym nedostatkom materiálnych vecí, alkoholizmom ani akoukoľvek výraznou formou týrania. Keď dieťa vyrastie a stane sa z neho dospelý človek, nemusí si vôbec pamätať, že by dochádzalo k emocionálnemu zanedbávaniu, pretože sa neudialo niečo zlé. Skrátka sa mu len nedostalo to, čo veľmi  potreboval. V detstve nevieme posúdiť, že sa stali veci, ktoré boli niekoho zlyhaním, a preto si ich náš mozog ani nezapamätá. Emocionálne zanedbávanie sa v dospelosti väčšinou prejavuje tým, že človek cíti akúsi prázdnotu, necíti sa dobre a nevie prečo. Nakoniec si povie, že je to všetko jeho vina. Napriek týmto pocitom to nie je vaša chyba. A keď pochopíte problém, môžete veľa vecí v živote zmeniť. Pozrime sa na niekoľko prejavov, na základe ktorých zistíte, že ste boli v detstve pravdepodobne emocionálne zanedbávaní.

1 | Pocity prázdnoty

Pocity prázdnoty sú veľmi subjektívne a každý ich opisuje inak. Pre niektorých je to prázdny pocit v hrudníku alebo hrdle, ktorý prichádza a odchádza. Pre iných je to otupenosť. Niektorí ľudia to v takýchto situáciách vzdávajú a izolujú sa. Môže sa to stať aj preto, že nedôverujú ľuďom okolo seba po zlých skúsenostiach alebo tiež preto, že stratili nádej, že by mohli zažiť niečo zmysluplné. Cesta zbavovania sa vnútornej prázdnoty a osamotenosti väčšinou nebýva jednoduchá. Jeden týždeň si môžete  povedať, že to idete zmeniť, ale na  druhý týždeň  už tieto pocity môžu zmiznúť. Je potrebné si zachovať vytrvalosť a trpezlivosť. Veriť tomu, že to takto nemusí byť navždy a existuje cesta z trápenia von. Je veľmi dôležité nevzdať tento boj. Ak aj v okolí neexistuje človek, ktorý by vás vypočul a vnímal, môžete ísť napríklad aj za odborníkom, ktorému aspoň trochu dôverujete. Pomáha tiež to, keď začnete skúšať veci, ktoré by vás bavilo robiť. Hľadajte nové záľuby a popri nich určite stretnete aj zaujímavých ľudí. Skúste sa viac stretávať s ľuďmi, nebojte sa budovať priateľstvá. Často vám ľudia chcú dobre, len v určitej etape života  to takto nevnímate. Dôležité je si  uvedomiť, že každý človek je hodnotný a dôležitý a každý má ľudské právo, aby bol videný, počutý a aby mu rozumeli.Ak je vo vás obrovská nedôvera, skúste si začať budovať priateľstvá cez sociálne siete. Niektoré z nich môžu prerásť aj do reálnych priateľstiev.

2 | Veľká túžba po samote

Možno veľmi radi trávite čas osamote, lebo máte pocit, že väčšina ľudí vám nerozumie. Vo svojom vnútri však túžite po skutočných priateľoch. Zdá sa však, že predstava spájania sa s druhými si vo vašej mysli zatiaľ ešte nenašla svoje miesto. Nestačí však len čakať, že sa niečo zmení. Začať musíte od seba. Spomeňte si na starých priateľov alebo sa pokúste nájsť nových. Dnes je to vďaka sociálnym sieťam oveľa jednoduchšie ako v minulosti. A keď niekoho stretnete, snažte sa priateľstvo rozvíjať. Nemusíte byť spolu sedem dní v týždni, ale aspoň občas si nájdite na priateľov čas, choďte ich navštíviť alebo im zavolajte. Každého to poteší a dá energiu do ďalších dní. Nečakajte, že vám sa vždy niekto ozve prvý. Buďte vy tými, ktorí sú aktívni vo vzťahoch. Ak je to vo vašich silách, pomáhajte im. Niekedy možno potrebujú len povzbudenie, inokedy dobrú radu alebo pomoc pri niektorých činnostiach v domácnosti. Zostávajte pri nich hlavne v zlých časoch. Dajte im nádej, že sa môžu na vás spoľahnúť. Ponúknite sa, že im pomôžete.Vaše priateľstvo ešte viac rozkvitne a bude sa stavať na stále pevnejších základoch. Je dokázané, že ak začnete pomáhať iným, pomôžete hlavne sami sebe. Váš život zrazu začne mať väčší zmysel.

3 | Prevládajúci pocit nešťastia aj vtedy, keď na to nemáte dôvod

Chvíle, keď sa cítite byť nešťastní, prichádzajú úplne neohlásene, len tak z čistého neba. A ich dôvodom nebýva nejaká smutná či zlá udalosť. Neviete si ich nijako vysvetliť, čo vás často privádza do zúfalstva. Aj toto je veľmi výrazný prejav, ktorý nznačuje citové zanedbávanie v detstve.

4 | Máte problém presne pomenovať to, čo cítite

Viete, že niečo cítite a viete aj to, že by ste to nemali pociťovať. Nedokážete však pomenovať, čo to je. A tento pocit vás premáha aj vo chvíľach, keď ste šťastní. Často sa cítite zmätení, prečo ľudia, vrátane vás, cítia alebo konajú takým spôsobom, ako konajú. Rodičia, ktorí si nevšimli  alebo nedostatočne reagovali na emócie svojho dieťaťa, neúmyselne odovzdali dieťaťu silnú podprahovú správu, že na jeho pocitoch nezáleží. Z tohto dôvodu dospelý človek žije bez dostatočného prístupu k svojim emóciám. Dá sa to však riešiť. Akonáhle pochopíte príčinu vášho problému, môžete sa začať učiť vnímať svoje emócie. Schopnosť zvládať svoje emócie a schopnosť vciťovať sa do iných ľudí je súčasťou emocionálnej inteligencie. Daniel Goleman vo svojej knihe Emocionálna inteligencia na základe výskumov psychológov Howarda Gardenera a Petra Saloveya vymedzil pät základných oblastí emocionálnej inteligencie:

• sebeuvedomenie,
• seberegulácia,
• sebemotivácia,
• empatia,
• sociálne zručnosti.

Týchto 5 oblastí na seba nadväzuje. To znamená, že človek musí dosiahnuť najprv prvú úroveň a potom ďalšie v poradí. Existuje na to niekoľko techník, ale najdôležitejšie je, aby ste si dokázali v prvej faze uvedomovať a pomenovať. Emócie, ktoré zaregistrujete, hneď pomenujte. Keď dokážete pomenovať to, čo prežívate, oslabuje sa vaša emočná záťaž, získavate pre seba trochu času a uvedomíte si, čo máte robiť ďalej. Aby ste boli schopní svoje emócie lepšie registrovať a pomenovať, je potrebné ich trénovať. Pomôže vám napríklad aj to, keď si nastavíte pripomienky do mobilu približne päťkrát denne. Keď dostanete signál, zastavte sa a sami seba sa v duchu spýtajte:

• Akú emóciu teraz cítim?
• Kde v tele tú emóciu prežívam?
• Kto je v mojej prítomnosti?
• Aké myšlienky mám v hlave?
• Akú činnosť práve robím?
• Čo vlastne teraz potrebujem?

Snažte sa pomenovať každú emóciu, a to aj vtedy, keď je slabá. Časom si na to tak zvyknete, že už žiadne pripomienky v mobile potrebovať  nebudete. Postupne zistíte, že sa cítite pokojnejšie a vyrovnanejšie. A hlavne, budete sa vedieť zastaviť v emočne vypätých situáciách.

5 | Sebaobviňovanie, hanba a hnev na vlastné ja

Niektorí ľudia majú tendenciu upadnúť do pocitov viny a hanby vždy, keď sa v ich živote stane niečo negatívne. Cítite sa zahanbene kvôli veciam, pre ktoré by sa väčšina ľudí nikdy nehanbila? Cítite často pocit viny? Aj tieto pocity súvisia s tým, že ste boli v detstve pravdepodobne emocionálne zanedbávaní. Pocitom viny trestá človek sám seba. Tento pocit nám niekedy pomáha aj vyhnúť sa zodpovednosti za vlastné chyby. Pocit viny je veľmi ničivá emócia, ktorá signalizuje, že je nutné niečo na sebe zmeniť. V takomto prípade je potrebné si hlavne uvedomiť, kde sa táto emócia vzala, či má reálny základ alebo je to len nejaká domnienka. Ak sme reálne urobili niečo nevhodné, tak je potrebné si odpustiť a sľúbiť si, že už sa nič podobné opakovať nebude. Vhodné je tiež ospravedlniť sa, ak je to potrebné. Ak sa pocit viny objaví bez akýchkoľvek príčin, tak jeho korene súvisia práve s detstvom. Zdravý pocit hanby vám dáva na vedomie, že máte nejaké limity. Oznamuje vám, že byť človekom znamená mať hranice. Toxická hanba predstavuje mučivý vnútorný prežitok neočakavaného odhalenia, oddeľuje nás od seba samých a ostatných. Spôsobuje pocit menejcennosti, pocit neúspechu a stroskotania. Na hanbe založená osobnosť je prenasledovaná pocitmi nedostatočnosti a prázdnoty. V súvislosti s hanbou je potrebné si uvedomiť, aký druh hanby prenasleduje vás.

6 | Žiadny súcit so sebou, veľký s druhými

Možno ste oveľa prísnejší na seba ako na iných. Keď sa iní chcú s vami rozprávať o svojich problémoch, radi ich vypočujete a aj im pomôžete, ale pre vás je ťažké hovoriť o svojich vlastných problémoch alebo o svojom živote. Možno tiež nedokážete rozprávať o svojich úspechoch a možno sa ani poriadne nepoznáte. To zistíte podľa toho, že neviete odpovedať na tieto otázky: „Aké sú moje silné a slabé stránky? Čo mám rád? Čo chcem? Na čom mi záleží?“ Toto sú ďalšie zo znakov emocionálneho zanedbávania.

Keď si začnete uvedomovať, prečo sa cítite tak, ako sa cítite, môžete sa k vašej traume zo zanedbaných emócií v detstve začať stavať konštruktívnejšie. Podstatné je naučiť sa vnímať a adekvátne reagovať na to, čo pociťujete. Vaše emócie sú skutočné a môžete si byť istí, že na nich záleží. Keď si začnete uvedomovať, že na vás záleží a keď prevezmete zodpovednosť za svoje emócie do vlastných rúk, váš život bude krajší a šťastnejší. Tiež je mimoriadne dôležité si uvedomiť, že väčšinou rodičia citovo nezanedbávajú deti úmyslene. Robia to väčšinou len preto, lebo nevedeli svoje deti vychovávať iným spôsobom. Nemali možno dostatok informácií a skúseností. Z tohto dôvodu je potrebné svojim rodičom odpustiť a pr jať ich vo svojom srdci takých, akí sú. Aj vďaka tomuto prijatiu sa váš život určite zlepší.