Začiatok nového kalendárneho roka dáva príležitosť na to, aby sme aj žiakom v školách umožnili trochu sa zastaviť, popremýšľať, či vytvoriť im priestor na stanovenie si nových cieľov. Myslím si, že ak žiak má pred sebou reálne ciele, ľahšie sa mu prekonávajú školské problémy, s väčšou chuťou sa púšťa do úloh a s väčšou radosťou je ochotný urobiť aj niečo navyše v rámci projektov, olympiád a súťaží.
Keď sa rozprávam s mojimi žiakmi na druhom stupni základnej školy, hovoria mi, že ich často prenasleduje lenivosť, apatia a nechuť ku čomukoľvek. Myslím si, že to pramení z istého druhu informačnej presýtenosti, ktorú spôsobuje každodenné nasávanie informácií z internetu a iných médií, ale na druhej strane, ako oni sami hovoria, je to aj akýsi druh rozmaznanosti, keď rodičia im všetko hneď splnia a oni už nemusia o nič bojovať. Sami po rokoch prichádzajú na to, že im chýba dobrý pocit z prekonávania prekážok. A možno sú na príčine aj nízko stanovené ciele. Práve preto je potrebné sa o nich často aj so staršími žiakmi rozprávať.
Ako sme sa my na hodinách pokúsili nahliadnuť do seba a ako sme sa zamýšľali nad cieľmi?
Nakresli sme na tabuľu postavu. Túto postavu si žiaci nakreslili do zošita. Tá postava predstavovala ich samých. K ľavej ruke si napísali rok 2015 a k pravej ruke rok 2014. Do časti v zošite pod pravou rukou písali o tom, ako sa videli v roku 2014. Pozreli si na seba ako na ŽIAKA, SYNA(DCÉRU), KAMARÁTA (KAMARÁTKU), ŠPORTOVCA, UMELCA (podľa toho, čomu sa vo voľnom čase venujú a aké majú záujmy). Voľne písali o tom, ako sa vidia, podľa toho, čo cítia, aké pocity a názory ich v súvislosti s pomocnými otázkami napadli. Do časti v zošite pod ľavou rukou písali, resp. vizualizovali o tom, ako sa vidia presne o rok. Zamerali sa na rozdiely, osobnostný rast, na sny, ciele, ktoré chcú, aby sa im splnili. Písali o sebe tak, ako by to už bolo realitou. Do tejto aktivity som sa zapojila aj ja. Prišla som totiž na to, že keď píše so žiakmi aj učiteľ, žiaci majú väčšiu chuť pracovať. Je dobré, keď svoje zápisy učiteľ aj číta.
Žiakom nerobilo problém o sebe písať. Čo ma najviac potešilo, bolo to, že sa na svoj život dokázali pozrieť aj kritickými očami. Nerobilo im tiež problém stanoviť si ciele a reálne zhodnotiť svoje možnosti. Ak aj takýmto spôsobom pracujeme so žiakmi, má to pre nich do života naozaj veľký význam. Existuje viac druhov motivácii, ale tá vnútorná, vychádzajúca priamo zo srdca, opierajúca sa o vlastné túžby, je tá najdôležitejšia. Keď učiteľ vidí, že v niektorej oblasti sa žiak chce zdokonaliť, mal by mu vedieť poradiť, podať pomocnú ruku a správne ho nasmerovať. Práve vďaka tejto aktivite učiteľ vidí, kam smerujú jeho žiaci a podľa toho im môže vymyslieť aktivity šité na mieru, zapájať ich do súťaží, ktoré korešpondujú s ich túžbami. Keď žiak cíti, že učiteľ sa konkrétne zaoberá jeho osobou, je to pre neho významný impulz, ktorý ho tiež dokáže poháňať vpred. Naši žiaci musia cítiť, že sa o nich naozaj zaujímame, že sme empatickí, že im chceme pomáhať a že ich vnímame ako osobnosti, z ktorých každá je nejakým spôsobom výnimočná. Nemôže mať v škole každý samé jednotky, ale pokúsme sa aspoň o to, aby naši žiaci cítili, že to s nimi myslíme naozaj vážne a možno sa postupnými krokmi začne meniť aj ich vzťah ku škole.
Keď má žiak možnosť robiť veci, ktoré ho aspoň trošku zaujímajú a keď cíti, že sa o jeho prácu zaujímajú aj ostatní, získava naspäť aj svoju stratenú energiu, ktorá mu dáva silu postupovať vo svojom učení. Je mi smutno, keď mi žiaci hovoria, že by aj chceli niečo so sebou urobiť, ale často cítia nedostatok energie. Oni veľmi dobre vedia, že to spôsobuje hlavne lenivosť v podobe pripútania sa k rôznym videám, hrám či zbytočnej virtuálnej komunikácii na internete. Nechcem tým povedať, že internet je úplne zlá vec. To nie. Ale v určitej fáze, keď ho človek nepoužíva na rozvíjanie svojej tvorivosti, akoby mu uberal zo síl. Neustále prehliadanie videí, obrázkov, statusov, neustále hranie hier aj osem hodín denne človeka privádza do stavu, že sa mu už nechce nič iné. Akoby bol nejakou zvláštnou silou pripútaný len stále prehliadať nové a nové stránky. Niektoré deti dokážu presedieť pri internete 8-10 hodín denne. Nemám na mysli len počítač v ich izbe. Mám na mysli aj mobily, tablety. Majú ich stále pri sebe a stále sú k nim pripútaní. Všimnite si to napríklad v dopravných prostriedkoch. Utiekajú sa k nim aj ráno pred vyučovaním, cez prestávky a čo je najhoršie, majú ich v rukách aj v noci v posteli. Nie je výnimkou, že aj do druhej v noci chatujú alebo sa hrajú hry na sieti. Napríklad aj spolužiaci z jednej triedy. Takto sa dostávajú až do chronickej vyčerpanosti. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo sú v škole vyhorení, apatickí a bez energie. Určite by ste chceli položiť otázku, čo na to rodičia. Tí o tom často ani nevedia. Deti veľakrát čakajú, kým rodičia zaspia a ony potom utekajú naspäť k počítaču alebo k televízii.
Po určitej dobe deti cítia, že to nie je správne, ale nevedia ako ďalej. Niektorých to trápi. My dospelí im musíme ukázať cesty, ako z tohto kolotoča vystúpiť a naštartovať sa k vlastnej sebarealizácii. Vysvetliť im, že pri prehliadaní už vytvorených vecí sú len pasívnymi vnímateľmi sveta. Musíme ich motivovať k vlastnej vedomej existencii, tvorivosti a realizácii vlastných snov. A k tomu musia ísť vlastnou cestičkou sebapoznávania. A aj práve preto spomínanú aktivitu robím s mojimi žiakmi na začiatku kalendárneho alebo školského roka.
Uvedomujem si však, že hovoriť o tomto len v škole, nestačí. Celá spoločnosť by mala v tomto smere spolupracovať so školou i rodinami. Keď žiaci pocítia prísun rovnakých informácií z viacerých strán, skôr ich začnú brať naozaj vážne. A o to by nám všetkým malo naozaj ísť. Veď určite chceme vychovať z našich detí tvorivých, zodpovedných a predovšetkým spokojných ľudí.
Foto: Shutterstock
