Ako naučiť deti prekonávať strach?

Každý z nás zažíva rôzne strachy a obavy. U detí sú tieto pocity tiež potrebné. To, že sa vysporadúvajú s obavami, strachom, ba dokonca s úzkosťou, ich pripravuje na náročné životné situácie, s ktorými sa môžu kedykoľvek počas života stretnúť. Dôležité  však je to, ako im s prekonávaním strachu pomôžu aj rodičia.

Strach slúži k aktivácii obranných reakcií proti potenciálnej hrozbe. Zrejme prvý zjavný strach, ktorý sme si všetci odžili ako batoľatá, je strach z odlúčenia. Ďalšie strachy sa u detí objavujú v predškolskom veku s takzvanou „magickou fázou“, kedy deti majú veľkú fantáziu a všetko prežívajú veľmi reálne. S prichádzajúcou pubertou potom nastupujú obavy z toho, čo bude a  ako ma prijíma okolie. Zo psychologického hľadiska rozlišujeme u detí dva typy strachu:

• vývinovo podmienené (strach zo straty fyzického kontaktu, strach z cudzích ľudí, strach z odlúčenia, strach zo smrti),
• výchovou podmienené, resp. sociálne strachy.

A aký je rozdiel medzi úzkosťou a strachom? Úzkosť je definovaná ako obava bez zjavnej príčiny, nepríjemný duševný stav (negatívna emócia), ktorá je sprevádzaná predtuchou hrozby. Strach je negatívna emócia viazaná na konkrétny objekt. Úzkosť spôsobuje to, že človek sa z danej situácie snaží vymaniť, a to veľmi rýchlo. Je sprevádzaná aj prejavmi tela – zvýšenou činnosťou srdca, potením, „motýľami“ v žalúdku. Pre deti je istá miera strachu z konkrétnej veci prínosná, pretože ich učí správať sa bezpečne. Napríklad ak má dieťa strach z ohňa, nebude sa hrať so zápalkami. Povaha strachov a úzkostí sa mení v súvislosti s tým, ako dieťa rastie a vyvíja sa. Bábätká  najčastejšie zažívajú strach z cudzích ľudí. Deti medzi 8 – 18 mesiacom zápasia so separačnou úzkosťou. Vo veku 4 – 6 rokov zažívajú obavy z vecí a postáv, ktoré nie sú reálne (príšery, duchovia). 7 – 12 ročné deti majú často strach z vecí, ktoré sa im môžu stať, ako sú zranenia, prírodné katastrofy a podobne. Ako deti rastú, ich strachy miznú alebo ich nahradia iné.

Zdroje strachu

Za najčastejšie spúšťače budúcich strachových reakcií sa považujú konflikty v rodinnom prostredí všeobecne, nepriaznivé vzťahy najbližšieho inerpersonálneho prostredia dieťaťa, vytvorenie chybných vzorcov správania v záťažových situáciách, psychotraumatické zážitky či nevhodné výchovné prostredie. Po narušenej rodinnej klíme o prvenstvo v rebríčku súperia médiá.

Médiá vyvolávajú strach cez:

• hlasné zvuky, hudbu, hlasy,
• správy o katastrofách,
• nedobrovoľné stretnutia s vlastnými každodennými skúsenosťami, ktoré u detí vyvolávajú neistotu (napríklad hádka, rozvod, trest),
• imaginárne symboly a rozprávkové stvorenia,
• súcit s postavou, s ktorou sa dieťa identifikuje,
• nerozlíšiteľná zmes fantázie a reality,
• zobrazenie smrti, bolesť, zranenia,
• nedostatočný pocit bezpečia pri sledovaní filmu,
• skúšky odvahy, ktoré presahujú citové možnosti dieťaťa, t.j. obrazy a príbehy, ktoré deti preťažujú.
   

Strach dieťaťa v predškolskom veku

Pre deti v tomto období je zložité odlíšiť rozdiel medzi skutočnosťou a fikciou a nerozumejú pojmom príčina a dôsledok. V tomto veku dieťa nedokážete presvedčiť, aby sa nebálo, ale prostredníctvom pozitívnych emócií mu môžete pomôcť, aby nad strachom zvíťazilo. Ak je napríklad vaše trojčročné dieťa presvedčené, že máte v skrini staršidlo,vezmite si baterku a prečítajte mu v nej rozprávku. A tak si začne skriňu spájať s pozitívnymi emóciami a nie s pocitom strachu. Alebo ak sa bojí injekcie, urobte z návštevy lekára príjemný zážitok. Vezmite ho predtým na ihrisko a po návšteve lekára mu môžete kúpiť malú pozornosť. Učte dieťa, aby vedelo povedať, kedy sa bojí. Skúste mu pomáhať aj napríklad takýmto vetami: „Chápem, že sa bojíš, keď zhasnem svetlo a ty zostaneš v izbe sám.“ Už len poznaním, že jeho strachu rozumiete, z neho časť obáv opadne. Veci, ktoré u dieťaťa vyvolávajú pocit strachu (napríklad obludy), neodstraňujte z jeho života, ale ich podstatu sa snažte dieťaťu vysvetliť. Neveďte dieťa k tomu, aby sa vyhýbalo bežným životným záťažiam a stresom. Najlepšia však aj v tomto smere je prevencia strachu, a tou je hlavne pokojná, dôsledná, láskavá a neúzkostlivá výchova, ktorá vedie dieťa k samostatnosti a zdravej odvahe. Dieťa nestrašte napríklad čertom, čarodejnicami, tmou, búrkou, odchodom matky, kominármi, ktorí zbierajú deti do vreca. Svoju liečivú silu má aj hra. Hru môžete využiť tak, že všedné situácie, ktoré u dieťaťa vyvolávajú strach, budete hrať a „nacvičovať“. Svoj význam má aj terapia rozprávkou. Rozprávka nie je len literárne dielo, ponúka aj návod na to, ako žiť. Každá rozprávka nesie v sebe skrytý význam, ktorý človek môže odhaliť. Odráža nielen rôzne životné situácie, ale ponúka aj riešenie. Je to nástroj na rozvoj fantázie a kreativity a môže liečiť dušu. Deťom pomáha na troch úrovniach:

• psychoterapeutickej,
• relaxačnej,
• výchovno-psychologickej.

Je vhodná pre deti v rôznom veku, s rôznymi problémami a starosťami. Zmyslom terapie je pomáhať s odstraňovaním úzkosti, strachu, obáv a podobne.

Ako je to so strachom u školákov?

Aj školopovinné deti potrebujú vedieť, že mať z niečoho strach, je normálne. Keď vám dieťa povie, že sa bojí vystupovať na vianočnom programe, neberte to na ľahkú váhu a nehovorte mu len, aby sa nebálo. Namiesto toho mu povedzte: „ Viem, že vystupovať pred ľuďmi je občas stresujúce, ale som si istá, že ty to zvládneš.“ Motivujte dieťa krok po krôčku a postupne sa bude zbavovať strachu. Ak sa hanbí rozprávať s cudzími ľuďmi, naučte ho, aby najprv nadviazalo očný kontakt a pozdravilo. Prípadne trvajte na tom, aby si samo objednalo v reštaurácii niečo na pitie. Ukážte mu, že veríte, že to zvládne. Čítajte si príbehy o statočných hrdinoch a rozprávajte sa potom o odvahe. Rozprávajte dieťaťu aj príbehy o statočných ľuďoch aj z vášho okolia. Podeľte sa aj o vlastné skúsenosti. Buďte dieťaťu vzorom. Strach vzniká aj napodobňovaním a opakovaním. Porozprávajte dieťaťu o tom, čo ste vy urobili v živote pre to, aby ste sa zbavili strachu. Povedzte mu napríklad: „Dnes som mala urobiť prezentáciu pred všetkými kolegami v práci. Veľmi som sa bála, silno mi búchalo srdce a triasli sa mi ruky. Ale v duchu som si povedala, že to zvládnem. A nakoniec sa mi to podarilo.“ Ak má vaše dieťa nejakú obľúbenú postavičku z filmu alebo z knihy, spýtajte sa ho: „ Čo by podľa teba urobil tvoj hrdina, keby mal strach?“ To vášmu dieťaťu dodá viac odvahy vo chvíli, keď ju bude najviac potrebovať. Dodajte dieťaťu odvahu namiesto kritiky. Aj objatie zmierňuje strach už len tým, že detské telo sa dostáva do stavu uvoľnenia. Výsmech alebo vyhrážanie sa trestom strach stupňujú. Nepreťažujte dieťa a  nežiadajte od neho príliš veľa, nevystavujte ho „skúškam odvahy“, ak vidíte, že dieťa nie je na ne ešte pripravené. Nevystríhajte dieťa príliš často. Nehvorte mu každú chvíľu: „Ublížiš si.“ „Pokazíš to.“ To môže spôsobiť prehnanú bojazlivosť. Zasahujte takýmito varovaniami, len ak hrozí skutočné nebezpečenstvo. Naučte dieťa relaxačné techniky. Využite napríklad  vizualizáciu (letíš na lietajúcom koberci, ležíš na pláži), meditáciu a hlboké dýchanie. Môže si pri tom predstavovať, že pľúca sú balón a pomôžu mu ľahko sa vzniesť a odletieť. Ak je dieťa prehnane bojazlivé, jeho strach dlhodobo pretrváva a hraničí s panikou, tak vtedy navštívte s ním psychológa. Urobte tak aj v opačnom prípade, ak sa dieťa absolútne ničoho nebojí.