Deti sa rodia s vedomím, že sú súčasťou matky. Až neskôr začínajú chápať, že to tak nie je a s tým prichádza i tzv. separačná úzkosť.
Je to normálna emocionálna fáza vývoja, ktorá začína vtedy, keď deti začínajú chápať, že ľudia a veci existujú aj keď ich nevidia. Je to úzkostná porucha vznikajúca najčastejšie u dojčiat medzi 6. – 12. mesiacom života, no môže sa objaviť skôr, ale aj neskôr v batolivom období, napríklad okolo 18. mesiaca. Dochádza pri nej k nadmernému a neprimeranému prežívaniu strachu a úzkosti. Dieťa odmieta iné osoby ako mamu, prípadne oboch rodičov či inú blízku osobu, ktorá sa o neho stará. Má strach túto blízku osobu opustiť, bojí sa, že ju nikdy neuvidí, že sa už nevráti, keď odíde preč. Dieťa nie je rozmaznané aj keď vám to mnohí budú možno hovoriť, vo výchove nerobíte žiadne chybu. Ide o normálny vývinový proces, počas ktorého si dieťa vytvára citové väzby a putá k najbližším a dochádza k formovaniu jeho osobnosti. Ak by k tomu nedošlo, možno to chápať aj ako problém, pretože dieťa si nevytvorí silné citové putá a vzťah k matke, rodičom či iným blízkym ľuďom. Toto obdobie v živote dieťaťa trvá rôzne dlho. Separačná úzkosť sa môže vyskytnúť aj u detí v predškolskom a školskom veku.
Mnoho ľudí sa ešte stále pozastavuje nad tým, keď dieťa veľmi túži byť s maminkou, protestuje, keď ide preč, odmieta inú osobu a niekedy aj v noci kontroluje, či je maminka nablízku. Mnohí dokážu takýto vzťah medzi matkou a dieťaťom aj netaktne kritizovať a mnoho rodičov má potom pocit, že asi robia niečo zle a že by mali naozaj dieťa učiť väčšej samostatnosti. Našťastie dnes už existuje dostatok dôkazov o tom, že separačná úzkosť a strach z cudzích ľudí sú u detí zdravou vývojovou fázou. Silné puto k matke a závislosť na nej v priebehu detstva je pre budúci vývoj a vzájomný vzťah dobré znamenie. Preto separačnú úzkosť netreba odsudzovať, ale je potrebné jej porozumieť.
V našej kultúre sa od rodičov očakáva, že budú vo svojich deťoch od útleho detstva rozvíjať samostatnosť a mnohí rodičia sa tým aj pýšia. Kvôli emočnému zdraviu je však potrebná aj určitá dávka závislosti v určitých obdobiach života dieťaťa. Málokto však povie, že maminka má nádherný vzťah s dieťaťom. Väčšinou sa každý pozastavuje nad tým, že dieťa je „rozmaznané“ a nesamostatné.
Separačná úzkosť sa objavuje vtedy, keď dieťa začne liezť po štyroch
Návrat o niekoľko rokov dozadu k našim dávnym predkom, keď sme boli ohrozovaní mnohými predátormi, nám pomôže pochopiť separačnú úzkosť lepšie. V tomto období bolo pre ľudské mláďatá veľmi nebezpečné vzdialiť sa a silné puto k matke doprevádzané určitou dávkou strachu z oddelenia malo význam pre prežitie.
Dnes už naše deti nemá veľkú šancu napadnúť nejaký dravec alebo šelma, ale detský mozog je stále naprogramovaný na životný štýl lovcov a zberačov plodov. A práve preto aj krátke oddelenie od matky môže byť pre dieťa signálom nebezpečenstva a vyvolať takú istú stresovú reakciu ako u pravekého bábätka.
Matky rozumejú deťom aj bez slov
Deti sa cítia dobre pri mame aj preto, lebo tá im rozumie aj bez slov. Predstavte si, že neviete rozprávať, vydávate rôzne zvuky a rôzne druhy plaču, ale máte rôzne potreby. Tomuto všetkému rozumie len mama. Ona najlepšie rozpozná aj tie najjemnejšie signály. Presne vie, kedy je dieťatko hladné, unavené, rozrušené, mokré. A teraz si predstavte, že zrazu ho začne strážiť osoba, ktorá nerozumie jeho potrebám a robí úplne niečo iné, ako dieťa predpokladalo. To ho vie nahnevať.
A čo keď sa maminka nevráti?
Približne do 18. mesiaca deti nechápu, že sa ich rodičia vrátia. Keď maminka zmizne zo zorného poľa dieťaťa, jednoducho prestáva existovať. A to je pre dieťa stresujúce. Potrvá ešte niekoľko mesiacov, kým dieťa pochopí, že existencia mamy je permanentná a nezávisí od toho, či ju vidí, alebo nie.
Ako deťom pomôcť?
1. Minimalizujte separáciu na čo najnižšiu možnú mieru a ak si to môžete dovoliť, vždy, keď cítite, že má dieťa obavy, zoberte ho so sebou. Týmto spôsobom prekonáte obdobie strachu z odlúčenia najpohodlnejšie.
2. Ak nemáte možnosť byť s dieťatkom čo najviac, nechávajte ho čo najčastejšie s ľuďmi, ktorých pozná, teda s otcom, starými rodičmi alebo blízkymi kamarátkami. Dieťa asi bude protestovať, no obklopené blízkymi tvárami sa situácii ľahšie prispôsobí.
3. Keď nemáte možnosť nechávať dieťa s blízkymi ľuďmi a musíte sa spoľahnúť na opatrovateľku, zoznámte ich. Dajte si tú námahu a dajte mu šancu spoznať sa s novou osobou v jeho živote za vašej prítomnosti. Nechajte ich spolu, no stále sa pohybujte v blízkosti, aby vás dieťa videlo.
4. Niekedy stačí štvrťhodinka intenzívneho hrania sa a maznania s dieťaťom a niekoľko minút vydrží v postieľke aj bez vašej prítomnosti.
5. Vytvorte si rituál, počas ktorého sa s dieťatkom milo, láskyplne, ale dôrazne rozlúčite. Ostaňte pokojní a ukazujte mu svoju istotu. Uistite ho, že sa vrátite. Môžete mu aj povedať, ako dlho to bude trvať.
Ako pripraviť dieťa na dlhšie odlúčenie?
Ak musíte dať dieťa do jaslí alebo opatrovateľke na celý deň, skúste využiť nasledujúce odporúčania:
1. Dieťa sa s vašou neprítomnosťou ľahšie vyrovná, keď mu umožníte čo najviac samostatne spoznávať svet. Nechajte ho odplaziť sa do inej miestnosti, zatiaľ čo vy budete čakať v tej, odkiaľ sa na prieskum vybralo. Samozrejme, musíte si byť istá tým, že v druhej miestnosti je v bezpečí aj bez krátkeho dozoru. Počkajte pár minút, než sa za ním vyberiete.
2. Vždy sa rozlúčte. Pobozkajte a objímte dieťa, povedzte, kde idete a kedy sa vrátite. Neriešte to, že ešte vám nerozumie. Lúčenie však nepredlžujte. Ak to urobíte bez veľkých emócií, ukážete mu, že odchod nie je žiadny veľký problém a zase sa skoro vrátite. Odolajte nutkaniu odísť preč bez rozlúčky. Dieťatku viac ublížite, lebo sa bude cítiť podvedené.
3. Odchod od dieťatka je pre vás rovnako ťažký, no nikdy mu neukazujte, že ste smutná. Pred odchodom buďte optimistická, veselo sa rozprávajte s tým, s kým zostáva. Ak sa dieťatko rozplače, nezačnite ho ľutovať. Obvykle krátko po odchode mamy na smútok zabudne. Nevracajte sa, aby ste skontrolovali, či ešte plače alebo sa upokojilo. Tým ho iba rozrušíte. Ak sa to dá, aspoň pár prvých dní sa vracajte z práce čo najskôr.
4. Ak sa to dá, neumiestňujte dieťa do starostlivosti jaslí alebo opatrovateľky medzi 8. – 12. mesiacom, kedy sa zvykne separačná úzkosť objavovať. Tiež sa pokúste dieťa neopúšťať v čase, keď je hladné alebo unavené.
5. Na prípadný plač je dobré reagovať objatím a slovami, že sa máte radi, určite sa vrátite. Rodičia by mali dodržiavať dohody s dieťaťom - vyzdvihovať ho v daný čas, prísť tak, ako sľúbili.
7. Existujú deti, u ktorých je separačná úzkosť veľmi silná. V takomto prípade nie je dobré, aby navštevovali jasle alebo mali opatrovateľku.
Môžete využiť aj hru
Obľúbenou hrou je hra KUK, pri ktorej maminka zmizne a potom sa vráti. Opakované odchody a návraty v tejto hre môžu dieťaťu pomôcť dostať svoju úzkosť pod kontrolu. Maminka sa však musí vracať v pravidelnom intervale.
Zdroje: Vymětal,J.: Úzkost a strach u dětí Matějček, Z.: Prvních 6 let ve vývoji a výchově dítěte
