Čo potrebuje cítiť sebaisté dieťa?

To, ako sa dieťa správa, závisí od veľkého množstva faktorov. Mnohé z nich nemáme pod kontrolou, lebo na dieťa nevplývajú len rodičia. Ale existujú spôsoby, ktorými sa dajú deti ovplyvniť pozitívnym spôsobom tak, aby sa z nich stali plnohodnotní, veselí a sebaistí dospelí ľudia.

Keď rodičia rozmýšľajú nad tým, čo by svoje deti chceli naučiť, určite túžia aj po tom, aby boli sebaisté, úctivé, vynaliezavé, milé, odolné a zodpovedné. Ale väčšinou si takmer každý rodič želá hlavne to, aby jeho dieťa bolo šťastné. Aby deti mohli byť šťastné, musia vedieť, že sú bytosti hodné lásky a šťastia. Keď majú v sebe toto presvedčenie, tak vtedy sú schopné absorbovať všetko dobré, čo im život prináša.

Deti, ktoré necítia, že si zaslúžia lásku, sú nešťastné

Žijeme  včase obrovských možností potešenia a zábavy. Máme k dispozícii internet, množstvo filmov a hudby, videohier, nákupných centier a možností na cestovanie. Všetko je takmer takmer neobmedzené, veľa vecí je dovolených. No aj napriek tomu mnoho mladých ľudí na celom svete má depresie, úzkosti, cítia absolútnu nenaplnenosť, ktorá niekedy končí až samovraždou. Prečo sa to vlastne deje? Susan Stifflelman vo svojej knihe Osvietený rodič uvádza, že ak jednotlivec nemá vytvorený vnútorný preistor, aby každý deň cítil lásku a radosť, bude kráčať životom tak, ako keby bol „potiahnutý teflónom“, teda neschopný zachytiť či prijať dary, ktoré ho v živote postretnú. Jednou z hlavných úloh rodičov je teda tá, aby svojim deťom pomohli v tom, aby sa cítili hodné lásky a šťastia a aby ich boli schopné prijať vo všetkých formách, keď rastú a dospievajú. Ak deti necítia, že sú milované alebo hodné lásky, znižuje im to schopnosť otvorene lásku dávať a prijímať. Ak im rodičia pomôžu, aby si zvykli, že sú milované a môžu si v pokoji vychutnávať radosti života, venujú im tak najväčší príspevok k ich budúcemu šťastiu. Ak sa deti necítia hodné lásky, vzniká v nich rana, ktorá vytvára základ do budúcnosti, ktorý generuje konflikty v medziľudských vzťahoch vnútri rodiny i mimo nej. Môže sa stať, že dieťa nebude schopné dôverovať, neskôr môže cítiť strach, že ho niekto využije a odmietne, zrodí sa žiarlivosť alebo pomstychtivosť. Niektoré deti si zase vytvárajú obranný múr okolo seba, majú snahu hádať sa, dokazovať si svoju pravdu, sú precitlivené, urážlivé, obviňujú iných. To je len niekoľko spôsobov, ktorými sa prejavuje obava, že človek nie je milovaný alebo hodný lásky.Toto však nie je ľahká úloha. Vytvoriť vo svojom vnútri priestor na prijímanie všetkého dobra v živote si vyžaduje celoživotné úsilie.

Deti potrebujú vedieť, že aj keď im nemôžete vždy vyhovieť, stále sú hodné lásky

Ani jeden rodič nemôže byť každú minútu dňa dokonale naladený na svoje deti. Nemôže vždy presne vedieť, čo jeho deti potrebujú. Aj rodičia bývajú unavení a strácajú energiu. Občas sú zase zmätení, vystresovaní alebo mrzutí. Sme len ľudské bytosti, ktoré bojujú so svojimi vlastnými výzvami a ktoré sú predurčené zlyhávať, keď sa opakovane stretávajú s potrebami svojich detí. V konečnom dôsledku by asi ani nebolo dobré, aby rodičia boli vždy dokonale naladení. V dospelosti by sa  deti  týchto rodičov  mohli prejaviť tak, že vo svojich partnerských alebo priateľských vzťahoch by očakávali, že každú ich túžbu alebo potrebu by im museli naplniť ľudia, ktorí sú okolo nich. Deti sa už od raného detstva snažia pochopiť svet, aby sa v ňom cítili bezpečne. Svojich rodičov si predstavujú ako neomylných a veria, že ich zabezpečia a ochránia Ak však rodič veľmi málo reaguje  láskavo a primerane na telesné a emocionálne potreby dieťaťa, dieťa si o ňom nepomyslí: „Mama je asi vystresovaná, unavená alebo odmeraná, lebo má pravdepodobne problémy v práci.“ Namiesto toho si dieťa urobí záver, že mama nereaguje na jeho potreby buď preto, že toho nie je hodné, alebo že je v ňom niečo zlé. A tak sa v ňom spustí vzorec túžby byť v súlade s rodičom. Uverí svojim domnienkam a spracováva vnútorné sklamanie, že si nezaslúži, aby sa jeho požiadavkám vyhovelo. Do dospelosti vstupuje ostražito, menej dôverčivo, odpojené od svojho srdca, a preto menej schopné prijímať všetko životné dobro, ktoré sa mu ponúka. Takýto človek môže uveriť tomu,že radosti sveta sú určené len pre iných, ale nie pre neho. Možno obviňuje partnera, šéfa, neférové životné okolnosti. Myslí si, že nedostal to, po čom túžil, hoci keby to aj všetko dostal, nedokázal by sa z toho tešiť. A tak deti by mali vedieť, že i keď im nemôžete hneď vyhovieť alebo poskytnúť vytúžené uznanie, stále sú hodné lásky a sú jedinečne skvelé také, aké sú. Toto ich presvedčí, že sú hodné toho, aby boli milované a šťastné. Takto budú pripravené prijímať všetky úžasné veci, ktoré im život pripraví a nebudú ich odháňať preč.

Ako to urobiť?

Ak nie ste schopní byť tu v danej chvíli pre dieťa tak, ako ono chce, škodu môžete minimalizovať jednoduchým uznaním jeho sklamania. Môžete povedať:

„Viem, že si dúfala, že strávim čas s tebou a ja som opäť s tvojou mladšou sestrou.“

„Prepáč, bol som rozrušený, mal som v práci ťažký deň a bol som naozaj unavený. Nebola to tvoja chyba.“

„Viem, že je to ťažké, že musíš ísť spať práve teraz, keď sme sa tak dobre zabávali.“

Takáto komunikácia zabráni možnosti, že sa dieťa pre sklamanie bude vzďaľovať a uverí, že nie je hodné pozornosti, pretože s ním nie je niečo v poriadku. Podstata nespočíva v tom, aby ste svojim deťom povedali, aké sú užasné a ani v tom, aby ste sa stali ideálom rodičovskej cnosti ako vzorový rodič, ktorý nikdy nestratí rozvahu a ani si neželá, aby mohol uniknúť z toho chaosu, ktorý život s deťmi prináša. To, že vaše deti pochopia, aké sú vzácne, je skôr dané celkovou kvalitou vášho vzájomného vzťahu. Týmto spôsobom postupne rozvinú v sebe to, čo odborníci nazývajú aj ako „láskavý alebo bezstarostný pokoj“. A práve z takýchto detí potom vyrastú aj sebaistí dospelí ľudia, ktorí zdravo veria v seba a svoje schopnosti a správajú sa prirodzene.