Začiatky vysvedčení vo forme úradnej listiny sa datujú do obdobia druhej polovice 18. storočia. Panovníčka Mária Terézia vydala 22. augusta 1777 osobitnú študijnú osnovu s názvom Ratio educationis, ktorým sa na území Uhorska zaviedla povinná školská dochádzka pre deti vo veku od 6 do 12 rokov. No a práve v tomto období deti začali dostávať aj prvé vysvedčenia.
Odovzdávanie vysvedčení je vždy napínavou záležitosťou nielen pre žiakov, ale samozrejme aj rodičov. Vysvedčenie je radostnou udalosťou hlavne pre výborných žiakov. Šťastní sú oni aj ich rodičia. V niektorých rodinách sa vysvedčeniu pripisuje veľká vážnosť a veľa vecí v rodine sa odvíja práve od vysvedčenia. Nepopieram, že vysvedčenie má svoje opodstatnenie a svoju váhu. Učím však už 25 rokov, a tak môžem povedať, že vysvedčenie netreba až tak preceňovať. Tu je niekoľko dôvodov, prečo si myslím, že vysvedčenie naozaj nie je všetko.
1. Každý učiteľ hodnotí ináč
Nie je žiadnou výnimkou, keď jednotkár na jednej škole vie toho v skutočnosti oveľa menej ako trojkár na inej škole. Tento nesúlad sa prejaví hlavne vtedy, keď dieťa prestúpi z jednej školy na inú.
2. Známka má len kvantitatívny charakter
Stupnica od 1 po 5 predstavuje len zbežnú a rýchlu informáciu o tom, čo dieťa vlastne vie. V niektorých krajinách majú stupnicu od 1-10 a napríklad v Belgicku od 1-20. Slovné hodnotenie má síce kvalitatívny charkter, ale nebezpečenstvo hrozí vtedy, keď učitelia používajú univerzálne vety, ktoré nehovoria nič konkrétne. Pôsobia síce napríklad povzbudzujúco, ale nič konkrétne sa rodič nedozvie. Myslím si, že ideálne by bolo hodnotenie známkou i slovne a všetko by bolo podložené presne stanovenými stupnicami s rovnakým percentuálnym rozložením v rámci celej republiky.
3. Známka má u každého žiaka inú hodnotu
Každý žiak či študent je iný a každý má iný študijný potenciál. Niekto je od prírody študijným typom, učí sa veľmi rýchlo, iný je nadaný na niečo iné. Usilovnosťou a systematickou prácou sa dá veľa dosiahnuť. Treba si však uvedomiť, že pri jednom žiakovi môže trojka znamenať preflákaný polrok a pri druhom úžasný výsledok a dôkaz veľkej snahy.
4. Známka nemusí rozhodovať o tom, či je dieťa v škole šťastné
Študijné výsledky nemusia vždy súvisieť so známkami, ktoré dieťa v škole dostáva. Existujú deti, ktoré školu nemajú rady aj keď majú dobré známky a na druhej strane existujú deti, ktoré dostávajú aj horšie známky a v škole sú šťastné. Aj niektorí rodičia vnímajú už školu na základe toho, ako sa v nej ich dieťa cíti. Ale nie je to pravidlo. Niektorí rodičia nútia deti chodiť do nejakej školy len preto, že počuli o nej, že je v niečom dobrá alebo preto, lebo do nej chodili takmer všetci z rodiny.
5. Dnes už známka väčšinou nemá vplyv na ďalší výber školy
Existujú školy, o ktoré je veľký záujem a žiakov si starostltivo vyberajú, ale vzhľadom na to, že často je miest na stredných školách viac ako záujemcov, tak zoberú všetkých. Podobná situácia je aj v prípade niektorých vysokých škôl. Skúsenosti sú také, že väčšina deviatakov sa na stredné školy dostane bez ohľadu na ich známky. Toto je aj jeden z dôvodov, prečo sa starším žiakom v základných školách nechce učiť.
6. Dieťa si môže známku vždy opraviť
Aj vtedy, keď má dieťa na vysvedčení päťku, vždy si ju môže opraviť. Buď si ju opraví na konci školského roka, ak dostalo päťku na polroku, alebo po letných prádzninách.
7. Vzdelávanie by nemalo byť len o známkach
Vzdelávanie by malo mať vyššie ciele, ako sú jendotky, diplomy či tituly. Malo by prispievať k rozvoju osobnosti, malo by povzbudzovať k správnemu výberu mravných a etických hodnôt, malo by pomáhať vedieť sa orientovať v čoraz chaotickejšom svete, premýšľať v súvislostiac a učiť rešpektu k ľuďom. Také vzdelávanie je dobré, ktoré pomáha študentom stať sa naozajstnými odborníkmi v odbore, ktorý študujú.
8. Nezabúdajte, že niektoré deti majú strach z vysvedčenia
Niektoré deti sa v deň odovzdávania vysvedčení boja prísť domov. O tomto by mohli dlhé hodiny rozprávať psychológovia a pracovníci Linky dôvery. Žiadne známky na svete za toto nestoja. Rodičia by sa mali priebežne zaujímať o známky svojich detí, a tak by vysvedčenie nebolo pre nich prekvapením. Krik a tresty nikdy nepomohli zlepšiť školský prospech.
9. Známky nikomu šťastie nezaručia
Ešte veľa ľudí žije v predstave, že len dobré známky a štúdium na vysokej škole zaručia šťastný život. Poznám žiaka, ktorý síce mal samé jednotky a išiel na učňovku, pretože sa chcel venovať práci s drevom. Dnes je výborný stolár, má svoju vlastnú dielňu a vyrába drevené výrobky do luxusných hotelov. Je šťastný, lebo robí to, po čom vždy túžil. Poznám však aj vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí išli na vysokú školu len z donútenia alebo z dôvodu, že chceli mať aspoň nejakú vysokú školu a teraz buď nerobia nič, alebo sa zamestnali v odboroch, na ktoré by im stačila stredná škola. Existuje tiež veľmi veľa ľudí, ktorí robia úplne niečo iné, ako pôvodne vyštudovali. Ideálne je, keď dieťa dokáže čo najskôr zistiť, čo by ho naozaj v živote bavilo. A keď toto zistí, bude sa mať chuť aj učiť. Koho by bavilo učenie, keď nevie, prečo by sa mal vlastne učiť? Jedným z najdôležitejších cieľov školy by malo byť rozvíjanie sebapoznávania už v základnej škole. Čím skôr žiak začne chápať sám seba, svoje sny a túžby, svoju podstatu, tým má väčšiu šancu nielen si vybrať vhodnú strednú a neskôr vysokú školu, ale bude mať aj o dôvod viac začať sa reálne učiť.
Veď povedzme si pravdu! Koľko žiakov sa vôbec neučí a známky získavajú podvodom, odpisovaním, rôznymi klamstvami. A koľkí tak robia ešte aj na vysokých školách. Takéto vzdelávanie potom naozaj nemá zmysel.
Šťastní študenti nemusia mať iba dobré známky. Šťastní študenti sú tí, ktorí študujú to, čo ich naozaj baví a snažia sa každý deň zdokonaľovať v odbore, o ktorom vedia, že ich raz bude živiť. Sú to tiež tí študenti, ktorí chcú byť raz vo svojej profesii skutoční odborníci a tomuto svetu budú chcieť niečo pozitívne odovzdať. Sú to tí, ktorí nechodia do školy len preto, aby mali nejaký titul.
