Darina Vranová, autorka metodickej príručky pre pedagógov a rodičov pri výchove detí sebapoznávaním a využitím motivačných rozprávok a tvorivých denníčkov Som kráľom svojho sveta, v úvode svojej knihy píše: „V súčasnosti pribúda detí, ktoré nálepkujeme slovami živé, hyperaktívne. Začala som vyhľadávať rôznu literatúru a v jednej z kníh som našla zaujímavý názor od uznávaného odborníka na hyperaktivitu Hartmana, ktorý zmapoval, že porucha ADHD zachránila kedysi ľudstvo. Vlastnosti týchto detí ako hľadanie nového a originálneho, rozptýlená pozornosť, neustále skenovanie okolia, zvedavosť, inteligencia, netrpezlivosť, schopnosť rýchleho prispôsobenia sú hlavné charakterové rysy, ktoré umožňujú prežiť- ide o gén, inštinkt hľadača, vynálezcu, iniciátora. A keďže je tento jav u detí v súčasnosti veľmi rozšírený, podľa vedcov je signálom, že sme na pokraji evolučného zvratu, že naše vedomie prechádza zmenou a deti nám k tomu majú dopomôcť.“
Súčasné deti sa často nesprávajú tak, ako by sme si to my dospelí predstavovali. Niekedy ich nechápeme, inokedy trestáme a v tom najlepšom prípade hľadáme nové výchovné postupy. No nie vždy použijeme také, ktoré by deti pozitívne formovali. Skôr naopak. Kvôli neadekvátnym prístupom sa deti často ešte viac od dospelých vzďaľujú. Darina Vranová vo svojej metodickej príručke ponúka také postupy pri práci s deťmi, pri ktorých rešpektuje ich svet. Počas svojej pedagogickej praxe na prvom stupni základnej školy zistila, že najväčšou silou, ktorá pôsobí pozitívne na deti je láska a rešpekt. Deti očakávajú, že sa bude s nimi jednať ako s dospelými. Pre dospelého to znamená pýtať sa, dávať návrhy a dohovoriť sa na dohodách. Rovnako však očakávajú, že dospelý si vezme rovnako na mušku sám seba a má vôľu sa ďalej vyvíjať. Očakávajú čestnosť, úprimnosť a vyrovnaného človeka, ktorý si svoje chyba aj prizná.
Metodická príručka Som kráľom sveta vznikla ako výsledok dvojročných skúseností, ktoré autorka získala počas práce s denníkom na hodinách slovenského jazyka a literatúry. Počas tohto obdobia napísala aj vlastné rozprávky. Metodická príručka obsahuje tri kapitoly.
V prvej kapitole sú texty, v ktorých sa nachádzajú konkrétne hodiny práce s denníkom a konkrétne použitia motivačných rozprávok pri riešení problémových situácií v edukácii na prvom stupni základnej školy.
V druhej kapitole sú motivačné rozprávky, v ktorých sú hlavnými postavami škriatkovia Odvážlivko, Súcitko, Vďačko a deti z jedného ihriska, ktoré trpia problémami ako sú strach, hnev, hádky, bitky, posmešky, nuda, agresivita, nízke sebavedomie. Škriatkovia pomáhajú deťom s radami, ktoré súvisia s poznávaním vnútorného sveta a ako ho ovládať. V nasledujúcom príbehu ich rady deti používajú v konkrétnej situácii.
V metodických pokynoch, ktoré nasledujú za rozprávkami, je práca s rozprávkami podrobnejšie vypracovaná. Pokyny obsahujú myšlienky, formy práce a pomocné otázky, ktoré sa pri týchto rozprávkach dajú použiť. Takisto je tam metodický postup hodín práce s denníkom, ktorá nadväzuje na rozprávky. Rozprávky učia deti k tomu, že sú tvorcami svojich myšlienok, pocitov a činov. Práca s denníkom podporuje vnútorný psychický, emocionálny a sociálny vývoj dieťaťa, približuje učiteľa alebo rodiča k dieťaťu a naopak, pôsobí liečivo, môže upravovať vzťahy. Dieťa sa učí rozumieť sebe a na základe toho aj iným. Práca s rozprávkami tiež ukazuje deťom, ako môžu na základe myslenia a pomocou toho, že vnímajú, ako sa cítia pri rôznych riešeniach problémových situácií, meniť svoje správanie. Učia sa žiť v súlade s tým, z čoho majú lepší pocit. V závere každej rozprávky sú poučenia, ktoré sa dajú použiť pri výchovných problémoch. Je vhodné rozprávky deťom čítať pred písaním do denníka. Tento spôsob práce nezbližuje len deti navzájom, ale aj učiteľa so žiakmi.
Podľa autorky práca s denníkom predstavuje cestu, ako odbúravať strach z prejavovania emócií, spoznávať seba samého, čo v konečnom dôsledku vedie deti k odvahe. Len z dieťaťa, ktorému dovolíme vyjadrovať svoje ja bez strachu a pocitov viny, vyrastie otvorený a vnútorne silný dospelý človek. Na jednom zo svojich blogov autorka píše: „Jednoznačne ma práca s denníkom a rozprávkami posunula bližšie k deťom a dokázala, že cesta do vlastného vnútra, sebaspoznávanie, následkom toho práca na sebe sú dôležitými a potrebnými predpokladmi na to, aby sme sa menili na lepšieho a šťastnejšieho človeka. A prečo neukázať túto možnosť deťom už v útlom veku? . Určite je veľmi dobré, keď mu ju ukážeme v škole. Pretože škola je spolu s rodinou ďalším dôležitým miestom, kde sa tiež vytvára osobnosť dieťaťa.“
Záleží teda len na nás, či zostaneme zakorenení v starých stereotypoch alebo sa vyberieme hľadať také spôsoby, pri ktorých máme reálnu šancu vymotať sa z problémov, s ktorými vo svojej výchovno-vzdelávacej práci denne zápasíme.
