Články: Pre študentov
O projekte


 
 
Reklama

4 stratégie ako nadviazať s dieťaťom kontakt a upokojiť ho

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Ilustračné foto: Bigstock
4 stratégie ako nadviazať s dieťaťom kontakt / Ilustračné foto: Bigstock

V predchádzajúcom článku sme sa zoznámili s tým, prečo je pri výchove k disciplíne potrebné naviazať kontakt s dieťaťom. Dnes sa pozrieme na to, aké kroky by sme mali podniknúť, aby sme kontakt úspešne nadviazali. Čo musíme urobiť, aby deti cítili, že s nimi súcitíme a vedeli tiež, že sme s nimi uprostred toho, čo práve prežívajú? Proces nadväzovania kontaktu sa väčšinou mení podľa individuality dieťaťa a rodičovského osobného výchovného štýlu, ale najčastejšie sa jedná o cyklický proces, ktorý má štyri časti. Nazývame ho cyklus pokojného nadväzovania kontaktu.

 

Prvá stratégia nadväzovania kontaktu: Vyjadrenie útechy

Niekedy deti potrebujú pomoc dospelých na to, aby sa upokojili a správne rozhodovali. Najväčšie problémy s disciplínou nastávajú vtedy, keď deti podľahnú svojim emóciám. Slová útechy sú užitočné, ale pomôžu aj neverbálne prejavy. Najmocnejšia neverbálna odozva je taká, keď sa dieťaťa dotkneme. Napríklad mu položíme ruku na rameno, privinieme ho k sebe, pohladíme, vezmeme za ruku. Všetky tieto prejavy majú veľkú silu v tom, že dokážu upokojiť vypätú situáciu.Ak človek cíti, že sa ho niekto dotýka spôsobom, ktorý vyjadruje starostlivosť a lásku, do mozgu a do tela sa vylučujú hormóny šťastia, napríklad oxytocín a znižuje sa hladina stresového hormónu kortizolu. Inými slovami povedané, keď dieťaťu venujeme láskyplnú fyzickú náklonnosť, priaznivo sa menia chemické procesy v jeho mozgu. Dotyk je len jeden zo spôsobov neverbálnej komunikácie, realita je taká, že mimikou a gestami stále vysielame správy aj keď nepovieme ani slovo. Deti toho veľa vidia v našich tvárach a postojoch. Keď do dieťaťa kričíme a používame nahnevaný tón v hlase, jeho emócie sa ešte viac vystupňujú. I keď po zastaršovaní a kriku dieťa vyzerá na prvý pohľad pokojne, v skutočnosti cíti všetko možné, len nie pokoj.

 

Keď sa cítime v ohrození, nemôžu sa zapnúť mozgové obvody pre sociálnu spoluprácu. Máme potiaže zapnúť hornú časť mozgu, teda tú časť, ktorá robí rozhodnutia, je schopná empatie a regulácie emócií. Ak nastane výchovný problém a my deťom ešte viac vyhrocujeme emócie tým, že im zdeľujeme hrozbu napríklad nahnevaným postojom, výrazom tváre, výškou hlasu, aktivizujeme v nich dolnú časť mozgu a ony potom reagujú ešte emocionálnejšie útokom alebo útekom. Ale ak rodič vysiela signál, že nič nehrozí, útočná a zbrklá dolná časť mozgu sa upokojí a dieťa môže prejsť do režimu spracovania. Táto skutočnosť im umožní viac sa ovládať. Často sa hovorí, že je potrebné dostať sa do výšky očí dieťaťa, ale najrýchlejší spôsob oznámenia, že nič nehrozí a že sa dieťa nemusí ničoho báť, je dostať sa pod úroveň  jeho očí a zaujať veľmi uvoľnenú polohu, ktorá vyjadruje pokoj. Dobré je sadnúť si na stoličku, na postel alebo zem. Môžeme sa tiež oprieť o operadlo, prekrížiť si nohu cez nohu alebo roztvoriť náruč, aby aj telo vyjadrovalo pocit útechy a bezpečia. Slová v kombináciii s telom vyjadrujú empatiu, kontakt a dieťaťu hovoria: „Som tu s tebou. Utešujem ťa a pmôžem ti.“ Takto upokojíme nervovú sústavu a dieťa sa upokojí. Pri tomto postupe sa uvoľnia aj rodičia.

 

Druhá stratégia: Potvrdenie pocitov dieťaťa

Okrem vyjadrenia útechy je potrebné, aby sme deťom dali najavo, že ich počujeme a chápeme. Či sa nám správanie, ktoré je dôsledkom ich pocitov páči, alebo nie, chceme, aby sa dieťa cítilo uznávané a vnímalo, že sme nablízku, keď prežíva všetko svoje intenzívne emócie. Ináč povedané, chceme sa naladiť na vnútorné subjektívne prežívanie dieťaťa, sústrediť sa na to, ako prežíva veci a situácie zo svojho uhla pohľadu. Malo by cítiť a vedieť, že mu chceme povedať toto: „ Rozumiem ti. Chápem ťa, čo cítiš a uznávam to. Keby som bol(a) v tvojej koži v tvorom veku, cítil(a) by som sa podobne.“ Keď dostanú deti od rodičov tento odkaz, „cítia sa byť cítené“. Cítia sa byť pochopené, milované a v takomto rozpoložení sú aj lepšie pripravené  pochopiť a prijať ponuačenia, ktoré im chceme povedať. Keď potvrdíme pocity dieťaťa, nepopierame ho ani neponižujeme. Deti nerady počujú vety: „ Viem, že ti brat zničil vežu z kociek, ale to nie je dôvod na plač. Viem, že plačeš preto, že dnes nejdeme na ihrisko, ale bol si včera. Pusť to z hlavy. Pre takúto hlúposť plačeš?“ Namiesto toho by rodičia mali radšej povedať: „ Teba naozaj nahnevalo, že ti brat zničil vežu z kociek. Aj mňa hnevá, keď ľudia ničia moje veci. Nevyčítam ti, že si sa rozčúlil. Viem, že ti to je ľúto, a preto plačeš. Máš to ťažké.“ Stačí potvrdiť pocit, ktorý dieťa prežíva a ono sa upokojí. Dieťa sa pri týchto vetách nielen upokojí, ale učí sa od rodičov slovnú zásobu, ktorú môže v budúcnosti využiť napríklad pri konfliktoch v škole a podobne. Takýto spôsob empatie odzbrojuje. Upokojuje chaos v nás.

 

Tretia stratégia: Prestaňte rozprávať a počúvajte

Rodičia väčšinou veľa rozprávajú. Niektorí si myslia, že pri výchovnom probléme treba dieťaťu hlavne veľa povedať o tom, ako sa má správať, čo má robiť a nerobiť.Myslíme si, že čím viac slov, tým väčší výchovný vplyv. Hlavne staršie deti toto úplne neznášajú. A ak je dieťa vynervované a emocionálne vypäté dlhé rodičovské prednášky vôbec neprijíma a ani nevníma. Dieťa vo svojom rozpoložení nie je schopné nič počuť a vnímať. Rozprávanie i probléme ešte viac zaplavuje zmysly dieťaťa, a tak sa cíti ešte horšie. V takomto prípade je vhodné potvrdiť pocity dieťaťa a potom dieťa len aktívne počúvať. Naozaj počúvať, čo hovorí. Potom je dobré zorientovať sa v situácii a zistiť, čo sa naozaj deje v duši dieťaťa. Buďte mu úplne k dispozícii. Ešte nenastala chvíľa na ponaučovanie. Teraz nastala chvíľa na počúvanie a prežívanie prítomnosti s dieťaťom.

 

Štvrtá stratégia: Reagujte na to, čo počujete

Podstatou štvrtého kroku je dieťaťu zrkadliť, čo povedalo a dať mu tým najavo, že sme ho počuli. Zrkadlenie toho, čo sme počuli, je podobné druhému kroku, ale od potvrdenia platnosti sa líši tým, že teraz sa sústredíme konkrétne na to, čo nám dieťa povedalo. Ak dieťaťu dáme najavo, že naozaj chápeme, čo nám povedalo, napríklad mu povieme: „ Počujem, čo hovoríš, naozaj ťa nehnevalo, keď ti brat zbúral vežu z kociek. Nečudujem sa, že sa hneváš, aj mňa by to nahnevalo. Nevyčítam ti to, tiež nemám rada, keď ma niekto takto nahnevá. Viem, že máš brata rád, veď ste sa pred chvíľou ešte pekne hrali, ale teraz máš naňho zlosť, však?“ Takto dávame najavo dieťaťu, že rozumieme tomu, čo prežíva, ukľudňujeme jeho vnútorný chaos, ale zároveň sa snažíme udržať zhoršený vzťah k bratovi len ako prechodný jav a nie ako niečo trvalé. Prechodná zlosť by nemala narušiť celkový vzťah k bratovi. Preto je dôležité pripomenúť, že sa pred chvíľkou pekne hrali.

 

Takže, keď dieťaťu venujeme pozornosť a sústredíme sa na to, čo robí a čo cíti, napĺňame tým dôležitú emočnú a vzťahovú potrebu a dieťa má hlboký pocit kontaktu a útechy. Keď využívame spomínaný cyklus štayroch stratégií, dieťaťu dávame najvo, že ho máme radi a sme s ním bez ohľadu na to, ako sa správa.

 


ZDROJ: Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová: Klidná výchova k disciplíně

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi, Disciplína
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.