Dialóg sa dá chápať nielen ako prostriedok aktivizácie žiakov na vyučovaní, ale aj ako cesta k hlbšiemu poznaniu, ako nachádzanie súladu v názoroch a postojoch, ako riešenie rozporov a hlavne ako spoločné hľadanie pravdy. Dialóg pomáha rozvíjať osobnosť žiakov, vedie ich k aktivite, je to metóda, ktorá im pomáha otvoriť sa, vzájomne sa obohacovať, objavovať spoločne nové riešenia a spoločne v triede zdieľať skúsenosti, vedomosti, poznatky, názory, zážitky a emócie. Dialóg sa na vyučovaní dá využiť v rámci diskusie, besedy, rozhovoru, vzájomnej konfrontácie určitého učiva, v skupinovej práci, v práci vo dvojici, pri prezentácii projektov. Dávať správne otázky je schopnosť, ktorú by mal ovládať nielen učiteľ, ale mal by to naučiť aj svojich žiakov.
Dialóg môžeme realizovať v rôzne početných skupinách. Učiteľ sa ho môže zúčastňovať ako diskutujúci alebo facilitátor (podporca). Učenie sa dialogickou metódou má výhodu v tom, že získané znalosti sú aplikovateľné na nové problémy, keďže žiaci sa učia nielen niečo vedieť, ale aj veciam rozumieť. Kladenie otázok vedie žiakov k aktívnemu zapojeniu, nie k pasívnemu počúvaniu, otázky nútia žiakov uvažovať. Prostredníctvom vhodných otázok môže dôjsť u žiakov na základe ich vlastného uvažovania, napr. aj k oprave mylných predstáv, predsudkov alebo stereotypov. Nevýhoda dialógu spočíva najmä v časovej náročnosti, v probléme zapojiť všetkých žiakov a v obťažnosti tvorby otázok pre učiteľa.
Výhody dialógu
• vedie žiakov k porozumeniu, nie iba k zapamätaniu,
• utvára aplikovateľné vedomosti,
• poskytuje spätnú väzbu,
• prispôsobuje tempo výučby možnostiam a schopnostiam žiakov,
• zapája žiakov aktívne do výučby,
• precvičuje nadobudnuté poznatky a slovnú zásobu,
• umožňuje odnaučenie nesprávnych predstáv a domnienok,
• rozvíja vyššie rozumové schopnosti atď.
Zásady pre používanie dialógu
1. Pýtať sa tak, aby boli otázky jednoznačné a rovnako odpovede na ne.
2. Nechať žiakom dostatok času na premyslenie odpovede.
3. Vyzývať žiakov k odpovedi aj rečou tela – očný kontakt, úsmev a podobne.
4. Chváliť každú správnu odpoveď.
5. Nikdy nezosmiešňovať žiadnu odpoveď.
6. Pokiaľ sa nedočkáte odpovede, opýtať sa jednoduchšie.
7. Pýtať sa jasne a krátko s využitím známych slov.
8. Neobmedzovať otázky iba na fakty.
9. Rozdeliť otázky medzi čo najväčší počet žiakov.
10. Mať pripravené dostatočné množstvo otázok.
Učiteľ nemusí komentovať každú situáciu v triede a nemusí mať vždy posledné slovo. Vytvára tak bezpečné prostredie, v ktorom si žiaci bez obáv môžu povedať svoj názor. Výskumy ukazujú, že učitelia využívajú najčastejšie otázky ako prostriedok k zisťovaniu množstva osvojeného učiva, málokedy ako prostriedok k formulovaniu problému alebo ako spôsob k zahájeniu dialógu.
Ak hovoríme o vyučovaní ako o dialógu, je potrebné, aby žiaci i učiteľ vedeli si dávať navzájom také otázky, ktoré dialóg podporujú. Učiteľ by mal žiakom dávať také otázky, ktoré ich podporujú v premýšľaní a v tvorivosti. V priebehu vyučovania sa však často stretávame s neproduktívnymi otázkami, ktoré nevedú k posunu v myslení. Buď sú to otázky veľmi zložité, rozsiahle alebo abstraktné. Produktívne otázky sú s otvoreným koncom. Čo si myslíš? Ako to vidíš? Aký máš na to dôvod? Kde ešte nájdeme podobný príklad? Čo si myslíš, že sa stane?
Ako môže podporiť učiteľ vzájomnú komunikáciu medzi spolužiakmi?
• po žiakovej výpovedi učiteľ počká so svojím komentárom a hodnotením a požiada ostatných žiakov, aby sa vyjadrili,
• spolu so žiakmi hľadá ďalšie alternatívne odpovede a motivuje ich k novým možnostiam riešenia problému,
• motivuje žiakov k tomu, aby sa navzájom pýtali jeden druhého,
• čo najčastejšie využíva metódu MYSLI – PREDISKUTUJ SO SPOLUŽIAKOM – POVEDZ PRED CELOU TRIEDOU,
• učiteľ necháva žiakom dostatok času na premyslenie odpovedí na otázky alebo tvorbu vlastných otázok. Trpezlivo čaká, nehovorí odpovede za žiakov.
Ideálne je, keď na vyučovaní žiakov zoznamujeme so všetkými typmi otázok, ktoré vychádzajú z Bloomovej taxonómie. Ich podstata spočíva v tom, že sú hierarchicky usporiadané podľa úrovne náročnosti odo šiestich kategórií podľa náročnosti. Od najjednoduchších (pamäťové osvojenie) až po náročnejšie (tvorivosť).
Faktické otázky
Opierajú sa prevažne o pamäťové procesy, vyžadujú, aby si žiaci mechanicky spomenuli na jednotlivé fakty, pojmy, pravidlá, reprodukciu textových celkov. Napríklad: Ktorý zo vzorcov použiješ? Ako sa to nazýva? Kde sa narodil? Čo to je? Aký je to zákon?
Interpretačné otázky
Zisťujú porozumenie a zameriavajú sa na vysvetľovanie určitých vzťahov a nachádzanie súvislostí. Začínajú najčastejšie týmito slovami: Prečo...? Z akého dôvodu...? Ako to vysvetlíš...? Čo je príčinou...?
Aplikačné otázky
Sú založené na vzťahu teórie a praxe, dávajú príležitosť žiakom riešiť konkrétne situácie. Napríklad: Kde v prírode môžeme vidieť...? Aké sú ďalšie príklady...?Čo by ste robili v podobnej situácii...? Kde sa v praxi uplatňuje...?
Analytické otázky
Zameriavajú sa na objasňovanie vzťahov medzi jednotlivými prvkami nejakého celku. V odpovediach žiak odlišuje fakty od hypotéz, argumenty od záverov, podstatné údaje od nepodstatných a podobne. Napríklad: Aké sú hlavné a vedľajšie znaky...? Podľa akého kritéria bolo urobené rozdelenie...? Podľa čoho boli usporiadané...?
Hodnotiace otázky
Sú také otázky, ktoré dávajú žiakom možnosť vyjadriť svoj názor či predstavu. Zameriavajú sa na stanovenie kritérií pre hodnotenie určitých javov a skutočností. Napríklad: Čo by ste ocenili na správaní hlavnej postavy? Čím sa líši knižná podoba románu od filmovej? Čo by ste vyzdvihli...?
Tvorivé otázky
Sú zamerané na vyslovovanie domnienok alebo predpokladov, ktoré vyplývajú z vlastného pozorovania, vyžadujú tvorivý prístup a tvorivé riešenie, v odpovediach je vyjadrená určitá žiakova predstava alebo konkrétny žiakov produkt, ktorý je jedinečný a originálny. Napríklad: Čo sa stalo, keď...?Ako by mohol príbeh pokračovať? Čo by sa vo svete zmenilo, keby...? Čo by sme mohli urobiť, aby...?
ZDROJ: Z.Kolář, R.Šikulová: Vyučovaní jako dialóg Petty, G.: Moderní vyučování
