"Živšie deti“ dnes vnímame ako problém. Hľadáme dôvody, prečo takými sú, namiesto toho, aby sme hľadali spôsoby, ako sa k nim priblížiť. Často sa cítime pri nich bezmocne a neisto, keď nás zaskočí ich otvorenosť. Inokedy nás zamrzia naše vlastné nevhodné reakcie na túto ich otvorenosť . Ale je mnoho chvíľ, kedy nám umožnia vďaka tejto svojej otvorenosti a jedinečnému pohľadu na veci okolo seba, zostať stáť v nemom úžase.
Aj pri práci učiteľa, keď máme v triede takýchto živších detí viac, ich berieme niekedy ako problém. Sú však problémom ony, alebo je problémom náš systém, ktorý len pomaly (ne)reaguje na napĺňanie ich zvýšenej potreby po pohybe, objavovaní, tvorivosti, spoločenskosti, spontánnosti a bezprostrednosti, ktorá nám niekedy prirába vrásky na čele. Veľmi dôležitou súčasťou vzťahov je rozvíjanie asertivity, ktorá znamená pozitívne videnie druhých spoločne s rozvíjaním svojej sebaúcty a úcty k ostatným. V našej spoločnosti sme ešte stále zameraní na hľadanie vecí, ktoré skôr odsudzujeme a nazeranie na určitú situáciu či jav pozitívnym spôsobom sa ešte len stále učíme. Nazeranie na „živšie deti“ sa tiež pohybuje medzi dvomi pólmi, od odsudzovania po pochopenie. Ja som sa pokúsila v tomto článku hľadať pozitíva, ktoré nám môžu tieto deti priniesť. Ak pochopíme ich prínos do hĺbky, vieme to využiť pre tvorbu lepšej spoločnosti okolo nás.
My žijeme v dobe chaosu. Ak chceme lepšiu spoločnosť, musíme si upratať svoje vnútorné svety, aby sa to prejavilo navonok v lepších vzťahoch. A ako nám k tomu môžu dopomôcť práve tieto „živšie“ deti?
1) Nemajú strach z autorít. V článkoch pred týmto som písala o tom, ako z nás vyžadovanie poslušnosti a podriadenosti urobila osoby nedôverčivé, ktoré majú strach vyjadriť niekedy aj názory a takisto pocity. Stratili sme kontakt so svojou vnútornou osobnosťou a ten sa prejavil v hľadaní istôt vonku v podobe zhŕňania majetku, získavaní titulov a postavenia. Všetko toto však môžeme stratiť. V terajšom svete nie je nič isté. Finančná kríza platí rovnako pre všetkých a nie je pre ňou v bezpečí nikto z nás. My sme odrazu v situácii, kedy nevieme, ako ďalej. Kto však vždy hýbal dobou dopredu? Neboli to deti, ktoré sa považovali za poslušné. Väčšinou to boli ľudia v detstve a mladosti označovaní za rebelov. Rebélia obsahuje chuť byť samým sebou, otvorene vyjadrovanie svojich názorov, vášnivé hľadanie svojich schopností a ich otvorené zdieľanie s ostatnými, kvôli čomu k rebélii patria aj také vlastnosti ako je nezávislosť a tvrdohlavosť. Myslím, že sme v dobe, v ktorej potrebujeme osobnosti nezávislé, ktoré ak nájdu správny cieľ , dokážu ísť za ním tvrdohlavo. Potrebujeme ľudí, ktorí naozaj nebudú mať strach z autorít, ktoré si rešpekt získavajú najmä strachom a ovládaním. Tieto deti majú z takýchto autorít menší strach. Vo svojej práci zisťujem, že tieto deti získavajú rešpekt pred ľuďmi vyrovnanými, pred ľuďmi, ktorí nosia v sebe k ostatným rešpekt, toleranciu, schopnosť prijímať jedinečnosť a porozumenie. Rešpektujú ľudskosť. Ak si s nimi chceme rozumieť, budeme musieť byť viac ľudskými a to môže byť pre dobu, v ktorej žijeme, jedine prínosom.
2) Tieto deti sú impulzívne a emocionálne, a preto potrebujú rozvíjať sebaovládanie. Ako môžeme pomôcť niekomu, kto je impulzívny a emocionálny? Jedine vlastným vnútorným pokojom, ktorý získavame, keď poznáme svoju osobnosť aj so svojimi silnými a slabými stránkami. Aby sme sa dopracovali k vyrovnanosti, musíme pochopiť svoje myslenie, konanie, reagovanie a ak máme dosť odvahy a sily toto všetko nielen pochopiť, ale aj meniť, čo vyžaduje trpezlivosť a pevnú vôľu pri rozvíjaní sebaovládania, získavame pochopenie pre ostatných ľudí. Tieto deti potrebujú toho pochopenia naozaj veľa. Pozeráme najmä na ich vonkajšie správanie a zabúdame na to, že rozvíjať sebaovládanie je úlohou náročnou aj pre dospelého. Pri impulzívnych a emocionálnych ľuďoch je však treba vnímať pocity, ktoré ovplyvňujú ich konanie, aby sme ich pochopili. Sú zraniteľnejší a potrebujú pochopenia a trpezlivosti oveľa viac. Zároveň potrebujú aj vyrovnaný vzor.
A v čom vidím plus pre našu dobu v ich impulzivite a emocionálnosti? Budeme musieť viac vnímať druhého človeka srdcom, nie mysľou. Vnímanie srdcom je vlastne zisťovanie, aké pocity prežíva ten druhý. Aby sme vedeli odhadnúť pocity, musíme byť vnímavejšími k sebe a zároveň k druhým. Táto schopnosť vnímania pocitov je základom rozvíjania empatie. Keď potvrdzujeme (odhadujeme a pomenúvame) pocity druhým, učíme sa empatickým reakciám. Nie je to úloha na krátku dobu, je to na dlhší čas. Zároveň budeme rozvíjať aj trpezlivosť, ktorá je vo vzťahoch veľmi dôležitá, pretože dôvera sa nezískava za jeden deň. Dôveru si musíme zaslúžiť svojím dlhodobým rešpektujúcim konaním. My sami sme však na trpezlivosť akosi pozabudli. Chceme vidieť výsledky čo najskôr, prípadne okamžite. Preto dnes ešte stále používame tresty a odmeny, ak chceme vidieť výsledky zmeny správania. Takáto zmena ale nič nerieši. Na chvíľku ovplyvní vonkajšie správanie, ale neodštartuje vnútornú zmenu, ktorá je dôležitejšia, aj keď bohužiaľ pomalšia. Aby sme deti ovplyvňovali pozitívnym spôsobom, musíme si ich dôveru zaslúžiť nielen ako jedinci, ale aj ako celá spoločnosť. Už v minulosti bolo vnímanie pocitov detí skôr raritou ako bežnou realitou. A to sa nám vypomstilo na horších vzťahoch v rodinách i v školách.
3) Vďaka ich impulzivite a emocionálnosti sa vrátime k vnímaniu svojich pocitov aj ich. Rozvinieme empatiu a empatické reakcie. Vrátime dôležitosť venovaniu sa svojmu vnútornému svetu, aby sme sa cez jeho pochopenie napojili na vnútorné svety iných a tak rozvinuli väčšiu blízkosť.
Keď som sa začala pozerať na tieto deti týmto spôsobom, viac a viac si želám, aby pribúdalo dospelých, ktorí budú pre ne hľadať spôsoby a prístupy, pri ktorých deti zostanú samy sebou –otvorené, bezprostredné, tvorivé a vďaka ktorým si budeme vzájomne bližší. Viac techniky svet nezachráni, no rozvíjanie empatie a blízkosti, určite áno.
