Šťastie v školách: Ako komunikovať s dieťaťom pri nevhodnom správaní

  

Prednedávnom som napísala článok o tom, ako sa stať oporou sebe a zároveň deťom Staňte sa v živote deťom oporou. Stane sa to len vtedy, ak prijmeme všetky svoje súčasti, či už ich považujeme za pozitívne alebo negatívne. Často jednáme na základe strachu, od ktorého je len malý krok k hnevu ako sebaobrannej reakcii. Ak ich vnímame a sme schopní ich prijať s porozumením, je tam krok k rešpektujúcemu prístupu. Stačí, keď si uvedomíme, že strach z nedôvery a takto vytvorený hnev nás blokuje v rozvíjaní hodnotných vzťahov a v pôsobení na deti či už doma alebo v škole.

 

Ak sa v praxi stretneme so správaním, ktoré zaraďujeme k nevhodnému, je  dobré všímať si myšlienky, ktoré nám v tom momente prichádzajú na um: „ Takto by sa nemal/a správať. Mal/a by sa inak vyjadrovať“ Od týchto myšlienok je naozaj malý krok k hnevu, ak sa s nimi stotožníme. Keď sa však pozrieme hlbšie až za tieto myšlienky, objavíme iné, ktoré sa týkajú našej neistoty: „Mám strach, že stratím autoritu. Keď mu/jej  teraz prejde toto správanie, nabudúce si dovolí viac. Ostatní žiaci si povedia, že ho/ju nezvládam atď.“ Ak svoju neistotu zakryjeme hnevom, aby sme ochránili týmto spôsobom svoju autoritu,  strácame kontakt s dieťaťom.  Keď upriamime svoju pozornosť na žiaka, začneme vnímať,  že cez nevhodné správanie dal najavo len nejakú potrebu. Väčšinou volá po pochopení. Problematické správanie deti používajú vtedy, ak nie sú pochopené v tom, čo prežívajú. Prirodzená autorita sa prejavuje záujmom o prežívanie dieťaťa.

šťastie v školách-inšpirácie pre dobrých učiteľovZáujem o pocity dieťaťa je ďalším krokom k vytváraniu bezpečného prostredia pre deti a k rozvíjaniu prirodzenej autority. Preto je dobré upriamiť pozornosť na dieťa a pokúsiť sa prísť na to, čo cíti a z toho som vychádzať. Ak nechceme rozvíjať odstup, naučme sa premýšľať inak. Pozerajme na tieto chvíle ako na možnosti, kedy  môžeme získať  žiaka. Sama som zažila v praxi situácie, keď som pocítila neistotu a strach, ako budem pôsobiť na ostatné deti. Vždy som však stopla tieto myšlienky, prestala si nahovárať, že ma deti kriticky pozorujú. Skôr som pochopila, že ak sú aj zvedavé na riešenie týchto situácii, ocenia rozvahu a pokoj učiteľa, pretože v týchto vlastnostiach deti cítia bezpečie.

 

Uvediem príklad z mojich pedagogických začiatkov. Na hodine matematiky deti opisovali z tabule príklady a samostatne ich rátali na známku. Odrazu ma začali deti upozorňovať na to, že jeden žiak ma pod lavicou ukrytú kalkulačku, s ktorou si pomáha. Prišla som k nemu a vyzvala som ho, aby mi kalkulačku odovzdal. Žiak stál, hlavu mal spustenú a kalkulačku mi nevydal. Vnútri sa ma chytala panika a najmä dotieravé myšlienky: „Keď mi tú kalkulačku nevydá, ako budem pôsobiť? Deti nebudú cítiť autoritu.“ Od nich bol naozaj krok k zvyšovaniu hlasu a hnevu. Ostatné deti situáciu zvedavo pozorovali. Vtedy som si povedala: „Stop, moja autorita predsa nezávisí od správania tohto žiaka, ale od toho, či ho pochopím.“ Upokojila som sa, upriamila som pozornosť na neho  a vtedy som vnímala, čo asi cíti. Vnímala som, že sa cíti dotknuto a ponížene kvôli tomu, že ho deti obvinili a jeho dôstojnosť mu nedovolila, aby mi vyšiel v ústrety. Rozhodla som sa mu vyjsť v ústrety ja. Potvrdila som mu pravdepodobné pocity a navrhla riešenie : „Cítim, že sa ťa dotklo, že ťa deti upodozrievajú a neveria, že rátaš sám. Budem rada, keď ostatným dokážeš, že vieš rátať. Keď chceš, môžeš ísť  k tabuli a vyrátaj príklady rovno tam.“ Cítila som, že sa mu uľavilo, keď som pochopila a potvrdila jeho pocity. Prešiel k tabuli, príklady vyrátal skoro všetky správne. Ocenila som jeho snahu spolupracovať, pochválila za vyrátané príklady. Kalkulačku som si vypýtala slovami, v ktorých som ho podporila tým, že ju nepotrebuje a že mu ju vydám na konci vyučovania. Keďže som mu poskytla porozumenie, začal spolupracovať. Kalkulačku mi vydal a deti nemali potrebu rozoberať situáciu. Porozumením pocitom žiaka sa situácia vyriešila sama.

 

Odvtedy pracujem s týmito krokmi pri správaní označovanom vo všeobecnosti za nevhodné, aby som poskytla vnútornú oporu sebe a vonkajšiu oporu deťom:


Opora-učiteľ -eduworld.sk

Týmito krokmi môžem poskytnúť sebe vnútornú oporu pri rozvíjaní svojej prirodzenej autority porozumením pocitom detí a na tomto základe poskytujem deťom vonkajšiu oporu.....

Zdieľať na facebooku