Vo vzťahoch je veľa nedorozumení. Z čoho vzniká väčšina z nich? Vo veľkom množstve situácií ide o nesprávne alebo unáhlené interpretovanie toho, čo sa udialo. Na túto skutočnosť sa pokúšam upriamiť aj pozornosť detí pri rôznych nedorozumeniach, ktoré v priebehu školského roku riešime. Učím na neplnoorganizovanej škole a preto sú v článku spomínané deti mladšie a staršie.
Tu sú jednoduché príbehy z našej školy, ktorými sme sa učili vnímať myšlienky a zisťovali sme ich dosah na náš rast a konanie:
PRÍKLAD ROZHOVORU NA HODINE MATEMATIKY, KDE SME SPOLU S DEŤMI PRIŠLI NA TO, ŽE NIE KAŽDÁ MYŠLIENKA JE PRAVDIVÁ:
Sedeli sme na koberci, skladali sme na koberci čísla z desiatok a jednotiek. Deti na číslo s desiatkou pokladali na miesto nuly jednotky. Napríklad pri utvorení predstavy čísla 46 pokladali na nulu v čísle 40 číslo 6. Jedno dieťa pri rýchlejšom presunutí pomocou skoku na svoje miesto zakoplo o spolužiaka. Spolužiak zareagoval útočne. Vtedy som ho stopla, pretože som situáciu videla. Náš rozhovor vyzeral takto: „Čo ti napadlo, keď si zaútočil na spolužiaka?“ „Urobil to naschvál.“ „Spýtal si sa priamo jeho, či to bolo takto?“ Dieťa sa otočilo k spolužiakovi a položilo mu túto otázku. Reakcia dieťaťa bola: „Neurobil som to naschvál, nevedel som, že o teba zakopnem , prepáč.“ Rozhovor som ďalej viedla smerom. Spýtala som sa dieťaťa, ktoré zaútočilo: „Ako by ti bolo bez tej myšlienky, že to urobil naschvál?“ Dieťa premýšľalo a prišlo na to, že by sa tak nehnevalo. Čo si vlastne cítil v skutočnosti, keď skoro o teba zakopol?“ Jeho jednoduchá odpoveď bola: „Naľakal som sa.“ Spoločne sme s tým dieťaťom prišli na to, že mohlo spolužiaka iba upozorniť, aby si dával pozor, pretože ho to vyľakalo a čakalo úder. Ďalej ostatné deti spoločným premýšľaním poradili tomu druhému spolužiakovi iný spôsob, ktorým mohol k svojmu miestu prejsť tak, aby neohrozil spolužiaka. Deťom som na konci povedala, že keď priamo niekto na nich zaútočí, hnev a obrana sú oprávnené. Ale keď si nie sme istí, či to- čo si myslíme, je skutočnosť, pýtajme sa, vyjadrujme, čo sme pocítili. Poučenia, ktoré sme si vyvodili v podstate z jednoduchej situácie boli: Nie všetko, čo ti napadne, môže byť skutočnosťou. Rozhovor je vždy dôležitý. Aj keď rád poskakujem, snažím sa to robiť tak, aby som neublížil.
ROZHOVOR SO ŽIAKOM, KTORÝ CÍTIL NEISTOTU OHĽADOM ČÍTANIA:
„Keď vyzeráš neisto, aké myšlienky vnímaš?“
„Nezvládnem to.“
Je to len myšlienka a nemá nič spoločné so skutočnosťou, pretože plynulé čítanie raz aj tak zvládneš. Veľa ľudí sa bojí chýb. Ale chyby sú dôležité. Ísť do niečoho znamená urobiť chyby, uvedomovať si ich, postupne napravovať a tým sa zdokonaľuješ a vlastne učíš. Odvaha je v tom- začať s vierou vec, pri ktorej sa aj chýb bojíš. Ak sa chceš naučiť istote, tak treba skočiť do toho aj s vedomím, že urobíš chybu. Vďaka postupnému uvedomovaniu si chýb zdokonaľuješ postupne sám seba a učíš sa radosti z toho, čo robíš. To je získavanie istoty.“
NEDOROZUMENIE OHĽADOM PORIADKU NA LAVICI:
Na začiatku jednej hodiny starší žiak zlostne hodil na zem zošit z lavice. Spýtala som sa na dôvod konania a dozvedela som sa, že zošit nie je jeho, ale mladšieho spolužiaka, ktorý si nevedel zorganizovať poriadok na lavici. Stačilo, aby som pozrela do neistých očí druháka, aby som pochopila, že je zmätený tým útokom na svoju vec. Staršieho žiaka som sa spýtala, čo mu napadlo (aká myšlienka) keď tak impulzívne reagoval. Vychrlil plno obviňujúcich slov o tom, ako je jeho mladší sused neporiadny a ako sa mu veci povaľujú hocikde a dokonca na jeho lavici. Mladší spolužiak iba vyľakane mrkal očami. Zasa som opakovala jednoduchú vec: „Tebe napadla myšlienka, že je spolužiak neporiadny a jednal si na jej základe, nedal si možnosť spolužiakovi, aby sa k tomu vyjadril, čo robí a prečo robí. Takto si jednal tak, že sa ťa naľakal a kamarátstvo týmto neupevníš. Mali by sme dať možnosť aj tomu druhákovi ,aby sa vyjadril.“
Druhák odpovedal, že sa aj snaží usporiadať si veci na lavici, ale nevie ako. Pokračovala som v rozhovore so starším chlapcom, ktorý mu zhodil vec a povedala som mu, že vždy je lepší rozhovor ako obvinenie, rozhovorom máme možnosť zistiť pravdu a tým ponúknuť porozumenie, pomoc, blízkosť, upevniť vzťah , naopak obviňovaním sa vzdialime druhým a pripravíme sa o možnosť porozumieť si navzájom. Poprosila som ostatné deti aj staršieho spolužiaka, či by nemohli spolužiakovi navrhnúť nejaký systém. Deti premýšľali, hlásili sa s rôznymi nápadmi a nakoniec sme vybrali celkom vtipný návrh. Poradili sme druhákovi, aby jednu časť lavice považoval za jednu miestnosť ako v byte napr. kuchyňu a tam dal peračník, ďalšiu časť aby považoval napr. obývačku a tam dal zošity, ďalšiu ako detskú izbu a tam uložil knihy. Druháčikovi sa nápad zapáčil, usmial sa. Deti zasa jednoduchým rozhovorom zistili, že nie každá myšlienka, s ktorou sa stotožnia, môže byť pravdivá a že obviňujúce myšlienky a konanie vyplývajúce z nich smerujú k odstupu. Naopak rozhovor, ktorým ponúkneme vnímanie, porozumenie a pomoc, napomáha k blízkosti.
Otázky, ktoré používam pri nedorozumeniach, sú vo väčšine prípadov, podobné:
- Čo ti napadlo, keď si sa nahneval, keď si sa vyľakal?
- Keby ti toto nenapadlo (táto myšlienka), cítil by si sa rovnako? Cítil by si taký istý hnev, strach?
- Zachoval by si sa rovnako?
- Napadlo ti aj, aby si udrel. Myslíš, že si sa zachoval správne, vhodne? Skúsme sa vcítiť do pocitov toho druhého, ako sa asi cítil pri tvojom konaní?
- Pretočme situáciu dozadu ako na videu a spoločne popremýšľame, ako by sa dalo nabudúce zachovať tak, aby kamarát neplakal, nehneval sa, rozprával sa s tebou a aby ho to nebolelo?
Myslím, že je treba ukazovať už deťom spojitosť nedorozumení z dôvodov stotožnenia sa s každou myšlienkou, následkom čoho si vytvárame vlastné vysvetlenie v mysli, ktoré so skutočnosťou nemá nič spoločné. Nečakáme, kým nám iní vysvetlia dôvody správania, unáhlene si vytvoríme svoje a väčšinou je negatívne ladené. Zabudneme na to, že je to náš príbeh, naše vysvetlenie, konáme impulzívne. Preto cítim dôležitosť vloženia sebapoznania do výchovy. Treba deťom vysvetliť, čo sa v nich deje. Vyjadrením toho, čo sa deje v dieťati , pomáhame aj jemu aj sebe, pretože dieťa tým, že mu rozumieme a neobviňujeme, získava k nám dôveru a spolupracuje. Keď ho neobviňujeme, nemá potrebu zaujať sebaochranný postoj spojený s odvrávaním a zaťatosťou. Zvedavo počúva, lebo je to v podstate jeho ďalšie učenie pre život, z ktorého si môže odniesť potrebné informácie.
