Každý si je svojím vlastným predkom a svojím vlastným osudom.
Človek si tvorí vlastnú budúcnosť a dedí vlastnú minulosť.
(A. P. Čechov)
Život sa nie vždy vyvinie ideálne podľa našich predstáv. Nikto nevstupuje do manželstva s tým, že sa raz možno rozvedie. Niekedy to však nejde. Rozvod nie je príjemný pre nikoho a jeho priebeh môže vyzerať rôzne. Vždy záleží od zrelosti oboch partnerov. Nestačí len jeden. Fungovanie novej rodiny si však každý môže nastaviť znovu, zrelší, poučený a s novými hodnotami. Prestaňme na chvíľu riešiť, čo by bolo ideálne. Skúsme sa zaoberať tým, aká je realita, skutočný život okolo nás a čo s ním v takomto príprade ďalej.
Ak to aj nevyjde, len málkto chce zostať sám. Sme tak prirodzene nastavení. Potrebujeme svoj domov, rodinu, niekoho s kým môžeme zdieľať svoj život, budovať, mať zmysel života, partnera a nakoniec i zostarnúť. Mnohí rozvedení muži a ženy sú však aj rodičmi. Majú vlastné deti, ktoré sú súčasťou ich samotných. Pri vzniku novej rodiny sa spájajú ľudia, ktorí sa nepoznali, nevyrastali spolu, nebudovali si vzťah a puto celé roky. Napriek tomu ich život spojí. Je naivné predpokladať, že väčšina z nich si hneď k sebe nájde cestu. Spájanie rodín s deťmi je náročné a trvá niekoľko rokov, kým si nová rodina s novými členmi vybuduje vzájomné vzťahy. Nevlastní rodičia si musia uvedomiť, že ich nové deti, si od narodenia budovali vzťah so svojim vlastným rodičom. Podľa Kevina Lemana je kľúčovým faktorom pre vybudovanie láskyplného vzťahu v nevlastnej rodine je vek detí v dobe vzniku novej rodiny. Čím sú deti menšie, tým sú vyhliadky priaznivejšie. Osobnosť dieťaťa sa ešte len utvára a čas je na strane rodičov. Ak sú však deti už staršie, napríklad od jedného rodiča desať ročné a od druhého trinásť ročné, osobnosti detí a vzťahy v rodine sú už pevne vytvorené. S väčšími deťmi to už teda nebude také jednoduché. Kevin Leman hovorí:
K tomu, aby ste vytvorili nové vzťahy, budete potrebovať čas, trpezlivosť a možno aj trochu šťastia.
Ako sa tvoria vzťahy medzi novými súrodencami?
Vo svojej knihe Súrodenecké konštelácie Kevin Leman rozoberá spájanie rodín aj z pohľadu poradia narodenia detí a postavenia, aké im z toho vyplývalo v pôvodnej rodine, v porovnaní s tým, ako sa im zmení postavenie v novej rodine s novými súrodencami. Ako príklad uvádza rodinu, kde otec privedie dve vlastné deti, 16 a 14-ročných chlapcov, a matka privedie tri deti, 11 a 9-ročné dcéry a 4-ročného chlapca. Vzhľadom na rozdiely veku aj pohlavia, vidí budúcnosť tejto rodiny celkom pozitívne. Prvorodený 16-ročný chlapec prakticky nemá žiadnu konkurenciu. On a jeho druhorodený 14-ročný vlastný brat sa spolu učili nejako vychádzať už 14 rokov. Najmladší 4-ročný syn z matkinej strany je pre nich v podstate bezvýznamný. Ak sa malý chlapec bude vedieť naladiť na ich nôtu, prijmú ho za svojho „maskota“. Čo sa týka dvoch dievčat z matkinej strany, nemali by mať so 16 ročným chlapcom žiadne problémy. Majú úplne iné svety. Kevin Leman hovorí, že pokiaľ by malo vzniknúť nejaké napätie medzi deťmi, najpravdepodobnejšie je to medzi 14 ročným chlapcom z otcovej strany a niektorým z troch detí z matkinej strany. Príde o postavenie, ktoré mu v rodine patrilo celé roky. Tento chlapec bol 14 rokov najmladší v rodine. Zrazu mu toto postavenie ukradli hneď traja ďalší.
Problémy by mohla robiť aj 11 ročná dcéra z matkinej strany. Jedenásť rokov, ako najstaršia, viedla svoje „súrodenecké stádo“. Teraz je zatlačená do role prostrednej. Na 16-ročného nevlastného brata si pravdepodobne netrúfne, ale podľa toho, aká silná osobnosť je, mohla by usúdiť, že 14-ročný nevlastný brat je pre ňu rovnocenný súper.
Príchod spoločného súrodenca
Ak pribudne do novej rodiny spoločné dieťa rodičov, veľmi záleží na tom, ako sa samotným rodičom podarí začleniť ho medzi nevlastných súrodencov. Už podanie prvej informácie o tom, že prichádza ďalší člen tímu, je nutné urobiť citlivo a rovnocenne voči všetkým ostatným deťom. Možno nie všetky deti budú ihneď s vami zdieľať vaše nadšenie. Je nutné to prežiť bez výčitiek, akéhokoľvek obviňovania či nútenia do lásky a radosti. Čas a vyjadrený rešpekt s pochopením, dokážu všeličo vyliečiť. Nakoniec sa z malého benjamínka môže stať najobľúbenejší a najobletovanejší súrodenec. Opäť veľmi záleží na veku ostatných detí aj na tom, po akej dobe spoločného života novej rodiny príde spoločné dieťa. Na druhej strane tento malý zázrak môže byť akýmsi urýchlením stmelenia všetkých členov. Odrazu je tu niečo spoločné a hmatateľné. Každá strana v ňom môže nájsť kúsok zo seba.
Láska, tolerancia a rešpekt musia byť prítomné všade
Tým najdôležitejším faktorom je však vzťah medzi rodičmi. V každej rodine, pôvodnej či spojenej, má vzťah rodičov rozhodujúci vplyv na fungovanie, budúcnosť a vzťahy v nej. Výchova detí si vyžaduje veľa lásky, tolerancie, pochopenia a rešpektu. V novej rodine je toho všetkého potreba ešte viac. Rodičia sa rozhodli aj za deti. O to citlivejší preto musia v nasledujúcom období byť.
Nechcem dávať odporúčania, čo všetko treba zvážiť pri takomto kroku, že treba prihliadať na deti, ich názor, komunikovať s nimi o tom, pretože sa ich to týka rovnako ako rodiča. Je to rovnako vážny životný krok pre deti ako aj pre rodičov. Je však potrebné mať reálne očakávania. Rátať aj s ťažkými časmi. Byť pripravený niesť zodpovednosť aj za malú dušičku, ktorú nepoznám a možno mi ešte celkom nedôveruje. Poznať svoje hranice a hranice iných aj v prípade, že veľmi chcem, aby nová rodina fungovala. Nájsť v sebe ohromnú dávku trpezlivosti pre vlastné deti, partnerove deti aj samotného partnera. Reálne si uvedomiť, čo to znamená rešpekt a úcta. A vedieť ju prejaviť pred dieťaťom aj voči jeho vlastnej matke či otcovi. Nech si už o bývalom partnerovi svojej aktuálnej polovičky myslíte čokoľvek. Tu nejde o vás, ale o dieťa, ktoré sa ocitlo v situácii nie vlastnou vinou. Nikdy by z vašich úst nemalo vyjsť niečo hanlivé alebo uštipačné na adresu jeho rodiča. Aj keď sa niekedy dejú škaredé veci. Nepochopiteľné veci. Ale nie je vaším právom zraňovať, lebo dieťa to vždy zraní. Vždy to má presne opačný efekt, ako by ste očakávali. Posudzovanie nechajte na dieťati, je to jeho vzťah a s vami nesúvisí.
Je nutné, aby všetky deti boli brané rovnocenne, a aj keď je to, najmä zo začiatku ťažké, aby žiaden rodič neuprednostňoval vlastné dieťa. Treba vytvárať tím od začiatku, aby sa každý cítil rovnocenne prijatý.
V prípade, že sa na druhý pokus stretnú zrelí dospelí, môžu vytvoriť nádherný farebný domov, plný tolerancie, lásky a pochopenia, kde sa budú všetci navzájom obohacovať. Kde reálne vládne rešpekt ku každému členovi, jeho potrebám a zvyklostiam, a kde sa vytvára nové spoločné „iba naše“. Deti budú poznať viac možností, ako môže fungovať rodina a môžu si vybrať svoj model do budúcna. Nemusia plniť štatistiky ďalších rozvedených, lebo budú poznať aj fungujúci model rodiny.
Ak chceme začať niečo nové, mali by sme prestať riešiť to staré. Keď nás minulosť ťahá za nohu a my sa stále otáčame na niekoho, od koho cítime ublíženie, ťažko môžeme budovať a vytvárať niečo nové a krásne.
Čím viac sa snažíme držať minulosti, tým zničenejší sa stáva náš život.
(Dalajláma)
