Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je ako pôda, v ktorej rastie strom. Ak je plná živín a vlahy, vyrastie nádherný košatý, pevný a silný strom. Podobne je to aj s rodinným zázemím, ktoré rodičia dieťaťu vytvárajú. Rodina a vzťahy v nej, sú prvým vzorom a modelom toho, ako fungujú medziľudské vzťahy, aká je mužská a ženská rola.
Zážitky, ktoré si dieťa z rodiny odnáša, ovplyvňujú celý jeho život. Tento vzorec, model alebo akési „naprogramovanie“ potom prenáša do svojho ďalšieho života. Od rodičov sa učí, ako sa správať k svojmu okoliu, k priateľom, rodičom, širšej rodine, cudzím ľuďom, ženám, mužom, ale aj k sebe samému. Neskôr si podľa vzťahu svojich rodičov vytvára predstavu, aký by mal byť jeho vzťah k svojmu partnerovi či partnerke, ale aj vlastným deťom.
Rodina vždy neposkytuje zázemie, aké dieťa potrebuje
Psychologička PhDr. Eva Živčicová PhD. upozorňuje, že niekedy môže byť pre vývin dieťa dôležitejšia aj iná osoba ako matka alebo otec. Nie vždy sú totiž rodičia tí, ktorí dokážu dieťaťu poskytovať skutočnú oporu. Hovorí o tzv. “dostupnej osobe.“ Môže ňou byť ktokoľvek- starý rodič, teta alebo strýko, s ktorým trávi dieťa najviac času. Človek, u ktorého môže nachádzať útočisko. V jeho vývine potom zohráva rolu vzťah, aký vzniká medzi dieťaťom a touto dostupnou osobou. Je to osoba, ktorá mu je vždy k dispozícii, keď dieťa potrebuje naplniť svoje potreby. Osoba, na ktorú sa môže obrátiť, keď sa cíti ohrozené a hľadá bezpečie a istotu. Problém nastáva, ak dieťa takúto osobu nemá, resp. vzťahová väzba nie je dostatočná a dieťa býva odmietané, celý život je ustráchané.
Narušené vzťahy medzi rodičmi
Nefunkčné alebo narušené vzťahy medzi rodičmi otriasajú u detí pocitom istoty a bezpečia a ovplyvňujú ich budúci život. V takýchto prípadoch môže dochádzať k rôznym nevhodným prejavom dieťaťa, pretože sa nevie v stresovej situácii zorientovať. Nevie, na ktorú stranu sa má v takýchto situáciách postaviť, pretože už neexistuje jedna strana a jedno lano, za ktoré ťahá rodina spoločne. Sú strany dve a dieťa stojí uprostred. Má jednoducho strach a čím väčší strach, tým silnejšie a neprimeranješie môžu byť jeho prejavy.
Boli ste už niekedy svedkom toho, ako malé 7-ročné dieťa viedlo ponižujúcu komunikáciu voči niektorému z rodičov? Vyčítalo mu veci, ktoré vás ako nezainteresovanú dospelú osobu úplne zarazili? „Čo si robila celý deň, keď si nestihla navariť?“ „Si neschopný!“ „Ty tomu nemôžeš rozumieť, lebo nič nevieš!“ a pod. Ak ste boli niekedy svedkami takejto komunikácie malého dieťaťa voči matke či otcovi, vedzte, že s veľkou pravdepodobnosťou tieto výroky nepochádzajú z jeho hlavy. Rešpekt dieťaťa voči každému z rodičov sa formuje aj na základe toho, s akým rešpektom vystupujú v domácnosti voči sebe rodičia navzájom.
Deti majú oči a uši úplne všade. Vnímajú viac, ako si myslíte. Aj keď ešte nedokážu dostatočne pochopiť situáciu, alebo vzájomnú komunikáciu rodičov, dokážu mimoriadne citlivo vnímať atmosféru, ktorá situáciu sprevádza. Či ide o láskavý pohľad, dotyk, slovo, vaša reč tela im mnohé napovie. Aj v prípade, že sa snažíte pred nimi zakryť hnev na svojho partnera a všemožne sa snažíte udržať úsmev na tvári, vnímajú, ako sa v skutočnosti cítite. Napriek tomu, že to nedokážu popísať. Vnímajú medzi vami dobré i zlé a berú si z neho príklad.
Pri narušených vzťahoch medzi rodičmi môže nastať aj situácia, kedy sa dieťa úplne uzavrie. Dieťa trpí potichu. V takom prípade sa môžu objaviť vonkajšie prejavy ako napríklad rôzne tiky, nespavosť, nesústredenosť, úzkostné stavy alebo zhoršenie prospechu v škole.
V každej rodine nastanú situácie, kedy majú rodičia opačný názor. Riešia komplikované životné záležitosti, ktoré ich vyčerpávajú a berú im radosti všedného dňa. Občas sú tak vyčerpaní každodennými problémami, že väčšinu svojej energie venujú vlastnej vyčerpanosti, hnevu, frustrácii. Problém nastáva, ak sa tento jav stane pravidlom. Dieťa je odsunuté na vedľajšiu koľaj a prijíma len podráždené reakcie rodičov. Rodičov, ktorí sa neustále hádajú a sami nezvládajú momentálny rodinný stav, svoje vlastné fungovanie, život. Dieťa žije v atmosfére, ktorá by určite nebola príjemná nikomu z nás. Neschopnosť rodičov navzájom konštruktívne a v pokoji komunikovať, si dieťa odnáša ako vzor fungovania vzťahu a riešenia problémov.
Okrem toho dieťa zažíva pocity ako strach, nezáujem, nedôležitosť vlastnej osoby, toho čo prežíva, nemá s kým zdieľať svoje vlastné pocity a zážitky. A to je pre dieťa veľmi škodlivé. Nezažíva pocit spolupatričnosti. V dospelosti sa často môže stretávať s pocitmi ako „Nie som dosť dôležitý/á“ „ Nie som dosť dobrý/á pre tú prácu, pre toho človeka, pre ten kolektív“ „Musím trpieť to, v čom žijem, lebo na viac aj tak nemám“. Aký je to život?
Rozpad manželstva je v živote dieťaťa stigmou
Mnohokrát si to v bežnom živote neuvedomujeme, ako náš vzájomný vzťah rodičov môže v budúcnosti správanie dieťaťa voči jeho budúcemu partnerovi či partnerke ovplyvniť. Vzájomná komunikácia rodičov ako partnerov, spôsob riešenia prípadných konfliktných situácií, spôsob, akým prejavuje otec rešpekt a úctu matke ako žene. Rovnako ako matka prejavuje rešpekt a úctu otcovi ako mužovi, fungujú ako predloha pre budúce správanie sa dieťaťa vo vzťahoch.
Možno ste už počuli, že deti z rozvedených rodín sa s vyššou pravdepodobnosťou rozvedú tiež. Štatistiky hovoria, že dcéry z rozvedených manželstiev majú až o 60% vyššiu rozvodovosť a synovia o 35% vyššiu rozvodovosť ako deti z nerozvedených rodín. Aj takéto vzory správania a skúsenosti nechtiac ovplyvňujú osudy našich detí.
Rozdiel medzi zdravou a ohrozenou rodinou
V zdravej rodine je sebaúcta a sebahodnotenie členov rodiny vysoké. V ohrozenej rodine nízke.
V zdravej rodine je komunikácia priama a otvorená. V ohrozenej je komunikácia nejasná, nepriama a o niektorých témach sa vôbec nehovorí.
V zdravej rodine sú pravidlá primerané, pružné a meniteľné na základe rešpektu k členom rodiny. V ohrozenej rodine sú pravidlá prísne a bez diskusie.
V zdravej rodine sú sociálne väzby otvorené, s dôverou a možnosťou voľby. V ohrozenej rodine sú z pozície poníženého, so strachom alebo obviňujúce.
Problémy však prichádzajú. Často alebo menej často. Ako si s nimi poradiť?
- Je potrebné uznať, že máme občas problémy
- Nepripomínať si chyby z minulosti, odpustiť a pripustiť, že zmena je možná
- Dokázať vidieť, že veci sa dajú robiť aj inak ako doteraz
- Najdôležitejšie, začať pre to aj niečo robiť
Najviac sa toho dieťa naučí vo funkčnej rodine. Nič túto skutočnosť nahradiť nedokáže a nič lepšie mu do života nemôžete poskytnúť. Tu spozná, čo je to empatia, pochopenie, tolerancia, opora, citová stabilita, rešpekt, pevný charakter, dôvera vo svojich blízkych, ale aj v seba samého. To všetko formuje charakter dieťaťa a rozvíja jeho základné hodnoty. Formujú sa jeho postoje aj názory napríklad na ľudí iných kultúr a národností, iného pohlavia, ľudí s inými záľubami či iným myslením, ako má ono samo. Rovnako sa formuje postoj dieťaťa k sebe samému. Podľa toho, čo zažíva. Tak ako to popísal Alfred Adler, zakladateľ individuálnej psychológie a prvej psychologickej poradne pre deti, „pocit istoty, bezpečia a spolupatričnosti, patrí medzi základné potreby dieťaťa.“
Dotyky sú pri vytváraní väzieb veľmi dôležité. Patria jednoducho k základu ľudskej existencie. Už prvá vzťahová väzba vzniká dotykmi. V Nemecku používajú dotyky napríklad aj ako cielenú rehabilitáciu pacientov v kóme. Dotyky potrebuje každý z nás pre zdravé psychické fungovanie. Je preto veľmi dôležité, ako je s dieťaťom zaobchádzané už od narodenia.
Autorka Zuzana Zborayová je lektorka kurzov pre rodičov. Osobne ju môžete stretnúť aj na seminári v Trenčíne:
