Duševné zdravie a wellbeing sú oblasti, ktoré sa v poslednom období dostávajú viac do pozornosti spoločnosti. O tejto téme sme sa rozprávali s Kornéliou Ďuríkovou, školskou psychologičkou a predsedníčkou Inštitútu duševného zdravia a pozitívnej edukácie - KONVALINKA.
V rozhovore sa dozviete napríklad aj to:
- prečo je dôležité venovať pozornosť problematike duševného zdravia a wellbeingu;
- kedy vznikajú duševné poruchy;
- či sa Slovensko pripravuje na pandémiu duševných ochorení;
- akú úlohu pri téme duševného zdravia zohrávajú školy;
- prečo potrebujeme získavať pravidelne pozitívne emócie.
Ako školská psychologička, poznáte mnoho pre a proti, prečo venovať pozornosť duševnému zdraviu a wellbeingu človeka. Napriek tomu, že už veľa o tejto téme vieme aj z výskumov, stále ju mnoho ľudí ignoruje a podceňuje. Prečo?
Spoločnosť je celkovo viac orientovaná na veci, ktoré sú hmatateľné, viditeľné, ako na to, čo cítime. Duša je pre nás čosi veľmi abstraktné. Ak si zlomíme nohu, nielenže to bolí, ale aj očami vidíme, že náš stav je zlý a ihneď vyhľadáme pomoc lekára. Pri duši dokážeme ignorovať celé roky, že je niečo veľmi bolestivé a predstierame, že sme v pohode. Problém je, že to sa nezahojí len tak samo. Zvyčajne to zostane kdesi mimo našej pozornosti a ohlási sa to v najťažšej chvíli, keď to nečakáme.
V období pandémie sa začalo omnoho viac hovoriť o duševnom zdraví, ako sme boli zvyknutí. Čo sa stalo, že sme si zrazu uvedomili, že nestačí dbať len o svoje telo?
Pandémia takmer zo dňa na deň priniesla novú realitu. Bol to šok, iná skutočnosť, na ktorú sme sa museli okamžite adaptovať. Zrazu sme sa ocitli mimo štandardného režimu a fungovania. Okamžite sme sa museli prispôsobiť novému a hlavne nepoznanému. Niekto to zvládal lepšie, iný horšie. No zrazu sme mohli vidieť, ako mnoho ľudí v jednom čase začalo mať rôzne problémy s duševným zdravím a vyhľadávalo odbornú pomoc. V tom istom čase sa začalo vyplavovať veľa neriešených dlhodobých problémov. Ukázalo sa, že mnohí ľudia, ktorí potrebovali pomoc, si niesli so sebou neriešené problémy a tie sa počas pandémie ešte znásobili. Krízové situácie totiž vždy odhalia veci, ktoré sú skryté pod povrchom a máva to rýchly spád. Táto záťaž bola pre nich potom neúnosná. Pandémia predstavovala a stále predstavuje obrovskú psychickú záťaž vo všetkých sférach života človeka. V osobnom živote, mnohí sú konfrontovaní s náročnými životnými okolnosťami, pracovnom živote, ale aj v rámci medziľudských vzťahov. Zrazu sme si uvedomili, že aj na duši záleží.
Hovoríte, že nezvládali záťaž. Ako sa prejavuje to, že človek už nevládze niesť na chrbte to, čo mu bolo naložené? Vy pracujete so školákmi. Aké to bolo u nich?
Tých podôb môže byť veľmi veľa. Nedá sa to zovšeobecniť. Každý človek totiž reaguje na záťaž inak. Úlohu v tom hrá množstvo faktorov. Tak vonkajších ako aj vnútorných. Pri deťoch je tiež veľmi dôležité, ako reagujú na situáciu rodičia. Aké majú postoje, názory, správanie, akú komunikáciu volia. Ja pracujem s deťmi, ktoré sú na druhom stupni ZŠ a so stredoškolákmi. Iné veci trápili 12-ročných a iné 18-ročných. Rozdiel bolo tiež vidno pri prvej a pri druhej vlne. Druhá vlna bola omnoho ťažšia. Tých podôb, ako deti zvládali záťaž, bolo celkovo veľa. Niektoré deti sa adaptovali lepšie, našli si spôsob fungovania v rámci novej reality, pre iné to bolo nesmierne náročné. Kľúčovú úlohu tu hralo domáce prostredie, rodičia, ale aj učitelia a prístup škôl.
Narastajúce problémy s duševným zdravím sme nemali len u nás. Celý svet zápasil s podobnými ťažkosťami, takže boli sme na tom asi podobne.
To je pravda, ale musím povedať, že v porovnaní s krajinami, ako je napríklad Anglicko či Austrália, v povedomí o témach duševného zdravia a wellbeingu významne zaostávame. Nemáme vybudovanú ani len spoľahlivú základnú záchrannú sieť pre tie najťažšie prípady pacientov, nieto ešte systém prevencie. Toto musíme nevyhnutne začať riešiť a vybudovať, pretože už včera bolo neskoro. Treba veriť, že deklarácie zo strany štátnych inštitúcií, že duševné zdravie a wellbeing budú patriť medzi priority, sa stanú realitou a nebudú to len prázdne sľuby v čase, keď je nám veľmi ťažko.
Už ste to načrtli, že okrem duševného zdravia sa v tejto súvislosti venuje vo svete veľa pozornosti aj wellbeingu. Mnohí ale stále presne netušia, čo si pod ním predstaviť. Ako spolu duševné zdravie a wellbeing súvisia?
Dodnes sa hľadá presná definícia pojmu wellbeing. Obidva pojmy - duševné zdravie a wellbeing - sú vo svojej podstate prepojené. Hovoria o schopnosti dobre fungovať, viesť plnohodnotný život, prežívať pozitívne emócie, byť prínosom pre seba, ako aj pre spoločnosť. Zároveň sa pri oboch pojmoch zdôrazňuje, že znamenajú VIAC ako len neprítomnosť duševnej choroby. A teda, že musíme niečo robiť preto, aby sme boli duševne zdraví. Nestačí si len myslieť, že ak nemám diagnostikovanú duševnú chorobu, tak som vlastne mentálne fit. K tomu, aby som zvládol stres, fungoval dobre, bol prínosom pre seba a okolie sú dôležité aj iné zložky, ako napríklad dobré medziľudské vzťahy, otvorená myseľ či iné faktory. Vyžaduje si to aj trochu proaktivity a snahy starať sa o svoje duševné zdravie. No nevyhnutné je aj poznanie toho, čo konkrétne pomáha nám, ako to ovplyvňuje naše duševné zdravie a zdravie celkovo. Pretože duševné zdravie či wellbeing majú veľký dopad aj na naše fyzické zdravie.
Duševné zdravie či wellbeing sa teda nedajú v konečnom dôsledku oddeliť. Duševné zdravie je termín, ktorý sa u nás používa viac, hlavne v kontexte prevencie duševných chorôb. Wellbeing je nový pojem a dá sa preložiť ako pohoda. Používa sa však skôr pojem duševná pohoda. V konečnom dôsledku sa oba pojmy - duševné zdravie aj wellbeing - veľmi ťažko definujú, pretože ich ovplyvňuje množstvo faktorov. Duševné zdravie však patrí akoby viac do oblasti medicíny, psychológie, pričom wellbeing, duševná pohoda, má svoj základ vo filozofii a v jej myšlienkach dobrého života. No wellbeing dnes patrí aj do oblasti psychológie. Táto prepletenosť pojmov pekne ukazuje, ako všetko so všetkým súvisí a ako sa mnohé disciplíny dnes dopĺňajú.
Čo si máme predstaviť pod tým „dobrým fungovaním“ u človeka?
Človek sa prirodzene snaží dobre fungovať v piatich základných oblastiach. Je to v oblasti kognitívnej, čiže je schopný učiť sa nové veci, sústrediť sa. Ďalšia oblasť je emocionálna, teda je schopný cítiť rôzne emócie a preciťovať pozitívne emócie. Ďalšia oblasť je fyzická, to znamená, že jeho fyzické zdravie prospieva, človek je zdravý. Potom máme spirituálnu oblasť. To znamená, že človek vidí nejaký zmysel vo svojom živote, jeho život má hĺbku. Tu sa to nemusí spájať s religiozitou, teda náboženstvom. Je to o akomsi presahu človeka, že existuje niečo viac ako je on sám. A posledná je oblasť sociálna, teda človek je schopný vytvárať dobré vzťahy, rozvíjať ich a udržiavať si ich.
Čiže, ak sa mi vo všetkých týchto oblastiach darí, tak som šťastný človek?
Tak by som to asi nepovedala, ale zasa ani úplne nevyvrátila. O šťastí by sa dalo debatovať donekonečna. Na šťastie je podstatné nazerať ako na istý proces a nazvala by som to, ako neustálu prácu, na ktorú vplýva množstvo najrozličnejších faktorov. Ak sa nám ale darí vo viacerých spomínaných oblastiach, ale nemusí sa vo všetkých, stačí „z každého rožka troška“, tak môžem povedať, že môj život je celkom fajn a som spokojný.
A čo ak v niektorej z nich zlyhávam?
Vtedy sa to začne prejavovať v nedostatkoch v niektorej z týchto oblastí. Začnem sa následne trápiť, byť smutný alebo sa mi nebude dariť, môžem chorľavieť, či byť viac a viac nespokojný. Tých prejavov môže byť veľa. No vidno to v tom, ako sa správame, rozmýšľame, čo cítime a ako veci prežívame. Nedostatky v jednej oblasti, a hlavne ich neriešenie, môžu ovplyvňovať ďalšie oblasti a tak naše celkové duševné zdravie a duševnú pohodu. A ak človek dlhodobo stráda, môže sa u neho rozvinúť nejaká duševná porucha.
Čiže duševné poruchy vznikajú z nerovnováhy, v ktorej dlhodobo žijeme?
Áno aj. Ale nie len kvôli tomu. Oblasť duševných porúch je parketa klinických psychológov a psychiatrov, oni sú tí správni adresáti tejto otázky. No pár slov si dovolím k tejto otázke povedať. Významnú úlohu v téme duševných porúch hrá aj genetická predispozícia, ako aj prostredie, v ktorom sa nachádzame. Dnes už vieme, že vplyvom psychiky sa rozvíja množstvo fyzických chorôb. Nejde teda len o psychické ochorenia. Dôležitým zistením novej doby je tiež fakt, že viac ako polovica duševných porúch vzniká už v detstve.
Čo to presne znamená, že vznikajú už v detstve?
Znamená to, že niektoré príznaky duševných chorôb sa objavujú už okolo 15. roku, prípadne aj skôr. Tým spúšťačom môže byť čokoľvek. Škola, stres, domáce napätie, kamarátstva, šikana a mnoho iných podnetov. Dôležitú úlohu tu hrá aj genetika. Čiže je to súhrn rozličných faktorov. U detí sa častokrát prvé príznaky prejavujú somaticky. Napríklad bolesťou hlavy, brucha, zníženou imunitou, zvýšenou chorobnosťou, ale aj alergiami. Môže to vyzerať napríklad aj tak, že chodíte s dieťaťom s podozrením na chorobu po lekároch, no všade máte celkom dobré výsledky. Dnes už lekári v takýchto situáciách vedia, že pomôcť môže napríklad aj psychológ.
Podľa štatistík viac ako 50% všetkých ochorení adolescentov má psychický základ. 1 z 5 detí vo veku 13 – 18 rokov má alebo môže mať vážne duševné problémy. 1 z 20 adolescentov zažije niektorú z foriem porúch príjmu potravy. Častejšie sa tento problém týka dospievajúcich dievčat, avšak aj chlapci sú v ohrození. Od roku 2009 do 2018 vzrástol počet detí s nejakou psychickou poruchou na Slovensku až o 72,1%! Výrazný nárast je u detí vo veku 15-19 rokov.
Americký sociálny psychológ Cory Keys, autor konceptu pozitívneho mentálneho zdravia, vyslovil myšlienku, že všetci ľudia nesú v sebe bunky, ktoré choroby spúšťajú, no aj bunky, ktoré nás robia zdravými, funkčnými, prospievajúcimi. Avšak dnešná prílišná koncentrácia na negatívne veci a choroby spôsobuje, že nevieme, prípadne slabo aktivujeme tzv. DNA nášho zdravia. Jeho koncept hovorí, že k tomu, aby sme dokázali žiť kvalitný a funkčný život potrebujeme aktivovať tie mechanizmy v tele, ktoré aktivujú pozitívny rozmer života.
V posledných rokoch sa hovorí o tom, že nás čaká pandémia duševných ochorení. Pripravuje sa na to Slovensko?
Vnímam to len z pozície bežnej školskej psychologičky, ale mám pocit, že u nás stále neprikladajú zodpovední ľudia týmto zisteniam, ktoré sa s istotou stanú realitou, dostatočnú vážnosť. Naša zdravotná starostlivosť o duševne chorých pacientov je vo veľmi náročnej situácii. Máme vynikajúcich odborníkov, ale je ich veľmi málo a pracujú v ťažkých podmienkach. Čo sa týka detských pacientov, tak tých na psychiatrických oddeleniach z roka na rok pribúda a nemajú ich ani kam hospitalizovať. Analýza Útvaru hodnoty za peniaze z roku 2020 je pokiaľ viem jediný komplexný materiál, ktorý sa pozrel do hĺbky na túto tému a je tam pomenovaných množstvo zistení, aká obrovská záťaž je pre spoločnosť psychicky chorý človek.
Z Plánu obnovy sa deklaruje vyčleniť 100 miliónov na oblasť duševného zdravia. Vo februári 2021 vznikla tiež Rada vlády SR pre duševné zdravie, ktorá má za úlohu okrem iného vypracovať Národný program duševného zdravia. Avšak obe tieto aktivity boli a stále sú podrobené veľkej dávke kritiky zo strany časti odbornej verejnosti. Treba veriť, že Národný program duševného zdravia aj nakoniec vznikne, nepostihne ho osud mnohých iných národných stratégií a hlavne sa bude implementovať v praxi. Práve aplikácia v praxi je totiž najnáročnejšia časť a je to záležitosť mnohých rokov.
Čo boli tie najzaujímavejšie zistenia v spomínanej analýze Útvaru hodnoty za peniaze?
Tých zistení bolo veľa, napríklad spomeniem, že v porovnaní s rozvinutými krajinami sú naše výdavky na oblasť duševného zdravia len polovičné, že starostlivosť je nedostatočná a duševné poruchy predstavujú pre Slovensko ročne náklady vo výške 2,1 miliardy eur.
Ide naozaj o obrovskú sumu peňazí.
Treba si uvedomiť, že ak má niekto zlomenú nohu, tak podstúpi liečbu, dostane sádru a o pár týždňov je opäť funkčný a schopný starať sa o svoju rodinu, chodiť do práce, športovať, žiť ďalej plnohodnotným životom. Ak je niekto ale duševne chorý, bežne nedokáže plnohodnotne pracovať, potrebuje dlhodobú zdravotnú starostlivosť, čo sú zvyčajne aj roky. Títo ľudia tiež trpia vo výrazne vyššej miere aj ďalšími fyzickými ochoreniami. Bremeno, ktoré štát nesie na svojich pleciach, sa ignorovaním tejto témy nezmenší, práve naopak. Neliečenie duševných chorôb spôsobuje významné dopady aj v oblasti sociálneho zabezpečenia a vytvára nepriame náklady na pracovnom trhu.
Vrátim sa ešte k informácii, ktorú ste spomenuli, že polovica duševných porúch vzniká v detstve. Dokážeme nejako ovplyvniť, aby sa u detí nerozvinuli duševné poruchy?
Myslím si, že pre to vieme urobiť veľa, aby sme prinajmenšom časti týchto problémov predchádzali, ale momentálne nerobíme v tejto oblasti na Slovensku takmer nič. A to myslím v rodinách, v školách, na úrovni ministerstiev. Kľúčové je začať s osvetou, snažiť sa destigmatizovať tému duševných chorôb a zároveň podporovať duševné zdravie. A to napríklad podpornými preventívnymi programami zameranými už na deti, ale aj pre učiteľov či pre školy ako celky. To sú trendy aj vo svete. Ja sama sa tomu roky venujem, ale zatiaľ tu nebol priestor, ani finančná podpora, aby sme to odborne a zmysluplne aplikovali v školách. Je to dôležité, lebo ak sa niekto dostane do vážnych problémov, tak zvrátiť, resp. nejak stabilizovať tento stav je omnoho náročnejšie pre odborníkov aj pre všetkých okolo tohto človeka.
Čo by ešte mohlo okrem prevencie pomôcť?
Som presvedčená, že aj samotné nahliadanie na témy duševného zdravia a ich komunikácia by mali byť v dnešnej dobe trochu iné. Ak hovoríme o duševnom zdraví a wellbeingu človeka, tak by sme naň mali začať konečne nazerať aj z roviny pozitívneho mentálneho zdravia ako len z roviny duševnej choroby. Áno, potrebujeme destigmatizovať túto oblasť, prestať odsudzovať, hanbiť sa čo i len hovoriť o duševných chorobách. No myslím si, že potrebujeme viac a viac vnímať to, čo podporuje dobré duševné zdravie. A učiť sa stratégie, ktoré tomu napomáhajú. Potrebujeme dosiahnuť mentálny posun, kedy pozornosť spoločnosti a všetky stratégie či financie nebudú zamerané len na psychické problémy a choroby, ale aj na opačnú stranu duševného zdravia, tzv. salutogenézu.
Čo je to salutogenéza?
Model zdravia sa skladá z dvoch častí, je to isté kontinuum. Môžeme to prirovnať k akejsi pomyselnej priamke, kde na jednej strane od stredu je patogenéza, a na druhej je salutogenéza. Patogenéza je stav, kedy sa sústreďujeme na choroby a bolesť. Salutogenéza zasa hovorí o zdraví v širokom ponímaní. Zameriava sa na plusové hodnoty na tej pomyselnej priamke zdravia. Môžete si tam predstaviť koncepty ako optimizmus, dobré medziľudské vzťahy, pozitívne emócie, úspech, zmysel života, charakter človeka, jeho silné stránky. Čiže sú to všetko faktory, ktoré nám pomáhajú viesť kvalitný život a nie sú len prínosom pre samotného človeka, ale aj ľudí okolo neho a celú spoločnosť.
Čiže mali by sme tie negatívne stránky ignorovať? To sa ale pri ochoreniach ani nedá.
Vôbec nechcem povedať, že by sme mali ignorovať túto rovinu. Patogenéza a psychopatológia sú nesmierne dôležité, avšak v súčasnej dobe sa ukazuje, že vedieť liečiť choroby nestačí. My sa musíme v prvom rade učiť to, ako im predchádzať. Musíme učiť deti, ako viesť spokojný, kvalitný a vyrovnaný život. Ak sa sústredíme na spomínaný pozitívny pól, na pozitívne mentálne zdravie, tak predchádzame tomu, aby sme sa dostali do problémov s duševným zdravím. Je to významne preventívne pre človeka, ale aj pre celú spoločnosť.
Zdá sa vám, že v spoločnosti dominuje téma psychických chorôb?
O psychických chorobách a ich normálnom mieste v spoločnosti, stále hovoríme málo. A hlavne, stále je to pre nás tabu. Ak sa už ale hovorí o duševnom zdraví, tak sa to niekde spája s oblasťou duševných chorôb. A tu si myslím, že potrebujeme mentálny posun. Sociálne vedy a medicína sa dlhé roky orientovali práve na oblasť patogenézy, teda pozornosť bola upriamená na problémy a choroby. My dnes vieme, ako máme liečiť mnohé choroby, ako pomôcť človeku, ktorý má napríklad úzkosti či depresie. Otázka je, čo robíme preto, aby ľudia vedeli, ako sa do toho stavu vôbec nedostať a tiež ako im pomôcť, keď majú svoj stav stabilizovaný. Ako majú ďalej rozvíjať svoj potenciál a žiť spokojný a kvalitný život.
Ak sa sústredíme len na problémy s duševným zdravím, konáme v podstate reaktívne, teda reagujeme až na chorobu. Ak sa budeme sústrediť na predchádzanie problémom a na pozitívne mentálne zdravie, tak konáme proaktívne po všetkých stránkach – finančnej, organizačnej, energetickej. Je pre nás ďaleko náročnejšie pomáhať ľuďom, ktorí bojujú s duševnými problémami, ako by sme sa sústredili na predchádzanie ich vzniku.
Ako sa z toho negatívneho pohľadu vymaniť?
Veľký krok v tomto urobil známy psychológ Martin Seligman, zakladateľ pozitívnej psychológie. Skúmal depresie a popritom zistil, že existuje skupina ľudí, ktorá je napriek problémom, prekážkam a nepriazni osudu schopná dostať sa cez to a žiť ďalej kvalitný život a rozvíjať svoj potenciál.
Čo boli tie rozdiely, že niekto dokáže žiť ďalej plnohodnotne aj napriek problémom?
Zistili, že veľmi dôležité sú v živote pozitívne emócie. To nie je len nejaký príjemný doplnok v našom živote, niečo, čo nutne nepotrebujeme. Majú výnimočnú funkciu pre našu kvalitu života a zdravie. Uvedomili si tiež význam dobrých medziľudských vzťahov. Na to je už dnes množstvo výskumov, ktoré dokazujú, že dobré medziľudské vzťahy v rodine, v zamestnaní a priateľstvá sú základom toho, aby spoločnosť, rodina prospievali. Sú aj základom dlhovekosti, aby človek vedel, aký je zmysel v jeho živote, akú má hodnotu. Všetci tí ľudia, ktorí prospievajú, majú nejaké záľuby, koníčky a proaktívny prístup k životu. Nečakajú, čo sa im stane. Sami vyhľadávajú príležitosti, ako sa cítiť dobre. Majú aktivitu, ktorá ich úplne pohlcuje a neskutočne baví. Dostávajú sa do tzv. stavu flow. Človek musí zažívať tiež nejaký úspech a vedieť, ako ho dosiahnuť. To súvisí s vytrvalosťou, otvorenou mysľou, optimizmom a konceptom nádeje. Ale dôležité je aj vedieť sa oceniť a uznať si svoj úspech, lebo niekedy sme k svojim úspechom priveľmi kritickí.
Spomínali ste, že na náš wellbeing vplývajú rôzne faktory – vnútorné i vonkajšie. Do akej miery ovplyvňujú napríklad wellbeing ľudí politici tým, čo presadzujú?
Nedokážem odhadnúť, aký podiel to na našej spokojnosti tvorí. Vždy ide o pôsobenie viacerých systémov, ktoré na seba pôsobia. Napríklad samotné vnútro človeka, jeho genetické predpoklady, nastavenie, čo v živote zažil. To je jeho individuálny rozmer.
Širší rozmer je mikrosvet, ktorý hovorí o tom, že na životnú spokojnosť vplýva aj jeho okolie – rodina, ľudia, s ktorými sme dennodenne v kontakte. Ďalšia rovina sú externé faktory, s čím súvisí širšie okolie, napríklad pracovné prostredie. A nad tým je ďalšia rovina, to je napríklad politika. Sú to veci, ktoré nemá človek priamo pod kontrolou, ale ovplyvňujú jeho kvalitu života. Predstavujú to rôzne normy, zákony, pravidlá. A nad týmto všetkým je ešte jeden systém, ktorý hovorí o kultúrnych tradíciách.
Je náročné byť v pohode, ak nás ovplyvňujú veci, ktoré pod kontrolou nemáme.
To je už na každom človeku, ako dokáže rozdeliť svoju energiu, čomu z toho venuje viac pozornosti. Stáva sa, že ľudia príliš veľa energie venujú tomu, čo nemajú pod kontrolou. A to, čo by mohli ovládať, ako sa napríklad budem správať k svojim deťom, žiakom, ľudom okolo, to sú potom veci, na ktoré im nezostáva čas a energia. Wellbeing a duševné zdravie takéhoto človeka sa potom rozpadá.
Jednoducho vzorec je taký, že viac energie by sme mali venovať veciam, ktoré pod kontrolou máme. To neznamená, že budeme nejaké veci ignorovať, ale treba začať od seba a svojho najbližšieho okolia.
Podľa toho, čo ste hovorili, tak téma wellbeingu a duševného zdravia je tu už roky. Robia iné štáty cielene niečo preto, aby sa každodenná kvalita života ľudí zlepšovala? Venujú wellbeingu väčšiu pozornosť, napríklad v porovnaní so Slovenskom?
Tie kroky sú významné. Spojené Arabské Emiráty majú dokonca napríklad samostatné ministerstvo šťastia a wellbeingu. Odborná verejnosť, ale aj štáty sa snažia vyhýbať slovu šťastie, lebo sa to sprofanovalo. Viaceré inštitúcie, ktoré mali v názve slovo šťastie, tak ho zmenili na wellbeing.
V Austrálii je duševné zdravie a wellbeing jednou z priorít v oblasti sociálnej, zdravotnej politiky, ale aj v oblasti vzdelávania. V roku 2019 prijal Nový Zéland samostatný tzv. wellbeing rozpočet. Bol to prvý rozpočet na svete, ktorý sa samostatne venoval podpore duševného zdravia a wellbeingu obyvateľov a krajiny celkovo. Inšpiroval sa prístupmi z iných krajín, ako napríklad Waleskou wellbeing stratégiou alebo Butánom a ich indexom šťastia. Wellbeing presahuje do národných politík aj v európskych krajinách, ako napríklad Portugalsko, Island, Škótsko či Veľká Británia. Nemusíme ísť ale vôbec ďaleko. Obrovský posun zaznamenala v téme duševné zdravia a wellbeingu aj Česká republika. Majú za sebou kus úžasnej práce.
Vráťme sa ešte k tým Emirátom. Čo presne robia na takomto ministerstve šťastia a wellbingu?
Celý svet sa tomu spočiatku smial, že už naozaj nevedia, čo robiť od dobroty. Oni to ale celé uchopili veľmi odborne a vôbec nie povrchne. Nie je to žiadne ministerstvo z rozmaru. Koncept šťastia – wellbeingu prijali ako paradigmu všetkých svojich politík. Čiže všetky politiky, ktoré tvoria a prijímajú, tak na ne nahliadajú tak, aby podporovali wellbeing ľudí. Wellbeing nadriadili všetkým ostatným politikám a čokoľvek sa prijíma, musí byť v súlade s ním. Vytvorili tiež radu expertov, ktorá vytvára globálny pravidelný Report šťastia. Majú tam najväčších odborníkov z celého sveta.
Môžete uviesť príklad politiky, ktorá môže pozitívne ovplyvňovať wellbeing ľudí, aby sme si vedeli predstaviť, čo to znamená v tých krajinách?
Nedávno aj u nás zarezonoval nový pracovný zákon v Portugalsku, ktorý zakazuje nadriadeným kontaktovať zamestnancov po pracovnej dobe. Ak by tak urobili, môžu im hroziť sankcie za kontaktovanie zamestnancov po práci. Jeho cieľom je zlepšiť rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Súčasťou tohto pracovného zákona sú napríklad aj pravidlá práce na diaľku, v ktorých sú opatrenia na boj proti depresiám a úzkostiam. Jedným z opatrení je napríklad aj to, že sa spoločnostiam prikazuje organizovať aspoň raz za dva mesiace osobné stretnutia v práci. Zákon a aj rad opatrení vznikol ako reakcia na koronové obdobie a rozšírenie tzv. home office.
Ďalšou krajinou je napríklad Island. Ten už 5 rokov experimentuje so 4-dňovým pracovným týždňom. Ukazuje sa, že títo zamestnanci sú za kratší čas rovnako výkonní, ale sú spokojnejší, a preto zvažujú skrátenie pracovného týždňa.
Alebo spomínaný Nový Zéland. Ten zasa zásadne zmenil rozpočet, upravil zákony a podporil desiatky aktivít, programov, výskumov, ktoré mali za úlohu vytvoriť synergický efekt pri podpore duševného zdravia a wellbeingu krajiny. Veľkú pozornosť venovali deťom, rodinám, školám a sociálnemu systému. Ako jednu „omrvinku“ spomeniem napríklad to, že takmer na nulu znížili poplatky rodičov za školu.
Čo je motivácia týchto krajín vôbec niečo takéto skúšať, experimentovať, aby sa ľudia mali lepšie?
Neviem na túto otázku stopercentne odpovedať. Môžem sa len domnievať. Predpokladám ale, že je to súhra mnohých faktorov, ako napríklad sociologických, spoločenských a kultúrnych. Nám sa to môže zdať ako nejaký rozmar, ale pre nich je to možno niečo úplne prirodzené a vyplýva to z diskusie, ktorú už dlhodobo vedú. Oni sú v tejto téme úplne inde ako my. My sme v úplných začiatkoch. Počas nedávnej medzinárodnej konferencie organizovanej Ligou za duševné zdravie, odborníci zo zahraničia odpovedali aj na mnohé otázky našich odborníkov. Keď im prezentovali našu realitu a problémy, zahraniční experti odpovedali, že nám rozumejú a aj oni to dobre poznajú. Niečo také riešili v roku 1984. Krásne to opisuje náš stav. Sme naozaj 40 rokov za nimi. Základom je začať načúvať ľuďom, úprimne sa o nich zaujímať a diskutovať. A ak máme otvorenú myseľ, nazeráme na veci z perspektívy nádeje, optimizmu, tak to môže priniesť nové príležitosti a zlepšenia.
Ako začať na Slovensku hovoriť o téme wellbeingu? Keď sa dostanem občas do takejto diskusie, tak ľudia oponujú, že na Slovensku máme omnoho pálčivejšie problémy na riešenie. Ako poopraviť názor ľudí, že toto je dôležitá téma.
Je to určite výzva. Na všetky tieto veci sa stále u nás pozerá ako na nejaké pánske huncúctvo. To je pravda, že treba mať zabezpečené základné životné potreby, ale zároveň si treba uvedomiť, že všetko so všetkým súvisí. Ak sa pozrieme len na kontext školy, tak učitelia stále často hovoria: „Nie som tu na to, aby ma mali deti rady, ale aby som ich niečo naučila.“ Neuvedomujeme si, že tie dve veci spolu súvisia. Niekedy tomu predchádzajú. Veď ak majú deti učiteľku rady, tak ju budú aj s radosťou počúvať a niečo sa od nej určite naučia.
Musíme začať hovoriť o týchto súvislostiach. Ak som nešťastný, mám duševné problémy, kvalita môjho života je nízka, tak mám aj nízku šancu, aby som si zlepšil svoje životné podmienky. Ak je človek duševne zdravý, má záľuby, koníčky, vie prežívať pozitívne emócie, tak sa zvyšujú šance, aby si napríklad reálne našiel prácu, mal vyšší plat, aby sa mu v živote darilo. Pretože psychika človeka priamo ovplyvňuje akúkoľvek inú oblasť života človeka – fyzické zdravie, spoločenský život, uplatnenie. Čím viac o tom budeme otvorene hovoriť, tým viac zvyšujeme šance, aby sme sa tomu začali seriózne venovať aj politici.
Vy sa ako školská psychologička venujete prostrediu školy a teda aj wellbeingu v prostredí školy. Prečo je táto téma dôležitá práve v školách?
Je to preto, že všetky jednotlivé faktory, ktoré tvoria wellbeing ako taký, podporujú kvalitu učenia, výsledky detí, ale aj ich prežívanie. Podporujú žiakov, učiteľov, ich fungovanie v škole. Ich prístup k učeniu, alebo práci ako takej. Druhá vec je to, že škola je prostredie, ktorého úlohou nemá byť len vzdelávať, odovzdávať informácie a nejaké fakty, ale j to prostredie, ktoré formuje osobnosť človeka, jeho hodnoty, životné postoje, schopnosť žiť kvalitný život v budúcnosti. Škola je hneď po rodine druhé najdôležitejšie prostredie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje život dieťaťa. Ak máme deti, ktoré nemajú doma podporujúce prostredie, a tvrdíme, že nám naozaj záleží na deťoch, tak potom škola musí vypĺňať tento priestor a byť prostredím, ktoré sa na tie deti nevykašle. Mozog je plastický a ak sa dieťaťu aj v niečom nedarí v detstve, nemôžeme ho odpísať. Dať mu najavo, že ak zlyháva v škole, nikdy z neho nič nebude. Mali by sme mu otvárať dvere a podporovať ho v tom, v čom dokáže uspieť.
Máme tu ale aj deti, ktoré majú dobré zázemie, a tu je úloha školy, aby v spolupráci s rodičmi podporovali dieťa, aby dokázalo identifikovať svoj potenciál, rozvíjať ho a aby bolo nielen prínosom pre seba, ale aj pre spoločnosť v budúcnosti. Aby tieto deti dokázali rozvíjať svoj vlastný život, ale aj krajinu. To je úloha školy. Nepozerať na školu len optikou odovzdávania vedomostí a známok. Škola plní množstvo ďalších funkcií, ktoré ovplyvňujú kvalitu života dieťaťa.
