Článok vznikol v rámci projektu „Školstvo je spolupráca“ na základe online debát na pôde Stálej konferencie aktérov vo vzdelávaní, ktorá vzniká v rámci projektu „Deti nepočkajú!“. Záznamy z debát sú dostupné na YouTube kanáli Deti nepočkajú.
31.12.2020 - Príchod pandémie Covid-19 znamenal aj vážnu krízu vo vzdelávaní. Mnohé školy na celom svete sa ocitli v patovej situácii, keď neboli pripravené siahnuť po digitálnych technológiách a začať prostredníctvom nich učiť deti na diaľku. Čo nám dodnes ukázala koronakríza a ako zvládnuť budúcnosť?
Digitálne technológie v školách nie sú žiadnou novinkou. Po celom svete sa roky diali pokusy o ich úspešnú implementáciu do vyučovacieho procesu. V drvivej väčšine však nedopadli dobre. A jedným z problémov bol aj fakt, že učitelia sa technológiám v školách bránili.
Učiteľ informatiky Peter Pallo zo základnej školy v Trstenej sa 15 rokov venuje hľadaniu riešení, ako na Slovensku modernizovať proces vzdelávania a začleniť technológie vhodným spôsobom do vyučovania detí na prvom stupni. S ochotou učiteľov skúšať nové prístupy sa však nestretával, skôr naopak. S úsmevom dodáva, že to, čo sa mu efektívne nedarilo priniesť do škôl celé roky, Covid-19 dokázal za 2 týždne.
O tom, že kríza môže byť pre nás v niektorých bodoch skutočne prospešná hovorí aj Marcela Havrilová zo spoločnosti Microsoft. Kríza nám pomáha aj k tomu, aby sme pochopili, ako bude vyzerať budúcnosť vzdelávania. Myslí si, že už viac nemôžeme uvažovať striktne o vzdelávaní ako o vyučovaní iba v škole alebo len o vyučovaní online. „Budúcnosť bude hybridné vzdelávanie,“ tvrdí šéfka pre školstvo z Microsoft Slovakia. Upozorňuje, že po zatvorení škôl takmer zo dňa na deň to boli práve technológie, ktoré nám umožnili zostať v spojení a učitelia a žiaci sa neodstrihli úplne. Učitelia najprv posielali úlohy žiakom e-mailom, o chvíľu už začali využívať komunikačné platformy až dospeli k plnohodnotnému online vyučovaniu. „To iba potvrdilo stratégiu, ktorú už dlho podporujeme, a teda že vzdelávanie je naozaj možné odkiaľkoľvek a kedykoľvek,“ vysvetľuje Havrilová.
Čo je hybridné vzdelávanie?
Hybridné vzdelávanie, ktoré sa vo svete stalo trendom koronakrízy, je model vyučovania, v ktorom niektoré deti navštevujú vyučovanie v triedach osobne, zatiaľ čo iné sa učia z domu. Učitelia učia diaľkovo a osobne v rovnakom čase využitím digitálnych technológií.
Školy boli v každej krajine otvorené rôzne. Neexistovala jednotná šablóna, ktorá by určovala, či majú študentov vzdelávať na diaľku, vrátiť ich späť do triedy alebo vytvoriť hybridný model kombinujúci oboje. Niekedy chodili do škôl len najmladšie deti či vybrané ročníky, inokedy sa v triedach učili po malých skupinkách alebo sa zatvárali celé školy. V každom prípade však boli nejaké deti doma a s nimi bolo potrebné zostať v spojení.
Hybridné vzdelávanie sa miešalo s úplným vyučovaním na diaľku, kedy v škole nebol prítomný nikto a všetci sa vzdelávali z domu. U nás sa zväčša vyučovalo online, no napríklad v USA robili v októbri prieskum a takmer v 2/3 najväčších školských obvodov učili hybridne.
V amerických základných školách zaujali v tomto období inovatívny prístup s využitím technológií. Masovo sa tu dostali do škôl roboti, ktorí deťom učiacim sa doma umožňovali zúčastňovať sa na hodinách virtuálne. Roboti im pomáhali zostať v kontakte s učiteľmi aj spolužiakmi. Išlo o teleprezenčných robotov, teda chytré videokonferenčné počítače s mikrofónmi a reproduktormi. Niektorí sedeli na stoloch, iní stáli uprostred učebne. Táto technológia sa stala na základných a stredných školách počas pandémie veľmi populárna v triedach, kde využívali hybridné vyučovanie. Rozdiel medzi bežnou kamerou a robotom je v tom, že sa dokáže otáčať o 360 stupňov a sleduje činnosť a zvuk, takže študenti doma nevidia len statické zábery triedy. Rodičia si pochvaľovali, že si nevedia predstaviť, ako by učenie bez tejto pomôcky doma zvládli. Ako pri každej novinke, ani táto ale nefungovala všade hladko. Niektorí riaditelia hlásili, že vysielanie naživo bolo náročné na dáta, a tak rodiny, ktoré mali doma viacero detí pripojených na vyučovanie, rýchlo prečerpali dáta a mali problémy s pripojením.
Ako ideálny prístup v pokračovaní vzdelávania a snahe dodržať počas dňa medzi deťmi odstupy, sa javilo delenie detí do menších skupín, ktoré sa striedali na vyučovaní v škole a doma. Napríklad jeden týždeň sa skupina A učila v škole a skupina B doma online a nasledujúci týždeň sa skupiny vymenili. Tak nestratili žiadne deti osobný kontakt s učiteľom a deti si mohli prípadné nedostatky ľahšie dobehnúť.
Takýto systém vzdelávania fungoval aj v Nemecku. Stredoškolská učiteľka Jarmila Buchová z Medzinárodného inštitútu a siete slovenských vzdelávacích centier v zahraničí, ktorá žije v Mníchove, vysvetľuje, že vzdelávanie v nemeckých školách nefunguje jednotne, ale v mníchovských školách využívali hybridný model vzdelávania. Už po jarných prázdninách tu zaviedli systém, keď sa jedna polovica detí učila doma a druhá polovica v škole. Takto fungovali až do konca školského roka.
Vyzdvihla, že Nemci už počas prvej vlny pristúpili k úprave metodík aj osnov a vypracovali viaceré scenáre, podľa ktorých by postupovali v nadväznosti na epidemiologický vývoj situácie. Všetko sa im podarilo pripraviť už do konca 1. vlny. V tomto získali v porovnaní s inými krajinami veľký náskok, z ktorého čerpajú dodnes.
Ku koncu letných prázdnin dostali učitelia i verejnosť informácie, pri akých počtoch infikovaných budú školy zatvorené a pri akých bude vyučovanie prebiehať naďalej hybridnou formou. Necítili sa preto zmätení a vo veľkej neistote. Spomína, že príprava na hybridné vyučovanie bola v porovnaní so Slovenskom výborná. Učitelia dostali už počas prvej vlny hneď po lockdowne tablety so SIM kartami. V rovnakom čase riešili aj vybavenie žiakov. Tí, ktorí nemali doma počítače alebo možnosti vzdelávať sa online, dostali obratom technické vybavenie aj so SIM kartami. Buchová spomína aj fakt, že dôležité skúšky ani počas korony nezanedbali. Maturitné a záverečné skúšky prebiehali bežným spôsobom, akurát písomné časti realizovali v telocvičniach, aby dodržiavali väčšie odstupy.
Ako vyzeralo vyučovanie na diaľku u nás
Na Slovensku systém hybridného vyučovania plošne využívaný nebol, ale okrem USA či Nemecka ho využívalo istý čas napríklad aj Dánsko alebo susedné Rakúsko. Vo viacerých krajinách však ponechávali rodičom možnosť rozhodnúť sa, či sa bude dieťa učiť len z domu, alebo sa bude zúčastňovať aj vyučovania v škole.
Vyučovanie bez osobného kontaktu patrí medzi tie najnáročnejšie riešenia pre bežné deti, ale hlavne pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Inštitút vzdelávacej politiky počas prvej vlny pandémie zistil, že 128-tisíc slovenských žiakov sa zatvorením škôl neučilo cez internet a 52-tisíc sa do dištančnej výučby na jar nezapájalo vôbec. Inštitút preto odporúčal ponechať školy otvorené čo najdlhšie. A čo tie vysoké čísla nevzdelávaných detí vypovedali o našej pripravenosti na krízový stav? „Systém na mnohých miestach zlyháva, pandémia odkryla veľa jeho nedostatkov, ktoré sa roky kumulovali. Na Slovensku máme problém, ktorý je potrebné si priznať, pomenovať jeho príčiny a následne ho môžeme aj vyriešiť," hovorí Daniela Čorbová z projektu Deti nepočkajú. Čestné sebahodnotenie je dôležitým predpokladom na prekonanie krízy, vedie k nájdeniu nových a lepších prístupov, ktoré dokážu spoločnosť posilniť, uvádza vo svojej knihe Otrasy - Ako národy riešia svoje krízy aj jej autor Jared Diamond.
Marcela Havrilová ale tvrdí, že koronakríza nezaskočila všetkých a niektorí prechod na dištančné vzdelávanie zvládli bez väčších ťažkostí. „Keď prišla pandémia, mali sme tu dve skupiny škôl. Prvou bola tá, ktorá bola pripravená a bola pri prechode na diaľkové štúdium aj úspešná a druhou tá, ktorá úplne tápala a iba začínala hľadať riešenia,“ spomína.
Jedným z tých, ktorí boli na ťažké časy pripravení, bol aj učiteľ Peter Pallo, ktorý má dnes už piatu generáciu detí, ktorá fungovala na dištančnom vzdelávaní, keď boli choré. Jeho deti boli na to, čo sa začalo diať počas pandémie, pripravené a veľa sa pre nich nezmenilo. „Obmeniť sme museli metodiky, lebo nedá sa učiť rovnako v triede aj dištančne,“ hovorí učiteľ.
So stredoškolákmi sa posledných 7 rokov pripravovala na hybridné vyučovanie aj Zuzana Tkáčová. Už v tom čase prešli na Gymnáziu sv. Edity Steinovej na e-learningovú platformu Edmodo. V čase koronakrízy sa to ukázalo ako veľké plus, lebo základná línia dištančnej výučby bola postavená. „Potrebovali sme preniesť len komunikáciu z triedy do online priestoru. Ostatné učebné aktivity, ako odovzdávanie prác alebo hodnotenie, už bežali vo viacerých predmetoch v online prostredí,“ vysvetľuje učiteľka.
Budúci učitelia chémie, geografie a biológie sa taktiež učili diaľkovo a naberali tie najlepšie skúsenosti do praxe, priblížil Štefan Karolčík z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. „Snažíme sa odvrátiť pozornosť študentov od technologickej stránky a upriamiť ju na samotný obsah, ktorý učia. Hlavne chceme, aby veľmi kriticky zvažovali vhodnosť a zmysel využitia týchto technologických riešení pri svojom predmete,“ vysvetľuje.
Ako prežívali prechod do online priestoru deti?
Ukázalo sa, že dlhodobá izolácia a priveľa času pred obrazovkami sú predsa len náročné na detskú psychiku. Školskí psychológovia na Súkromnej základnej waldorfskej v Bratislave urobili medzi svojimi žiakmi 5. až 9. ročníka anketu. Ide o deti, ktoré sú doma od konca októbra. A hoci ide o malú vzorku, výsledky by pravdepodobne neboli zásadne iné ani na ostatných školách. Psychológovia sa pýtali žiakov, ako zvládajú učenie z domu. Deti uvádzali, že sú frustrované, unavené, aj to že im chýbajú kamaráti a často plačú. Takmer polovica opýtaných detí vo veku 11 – 15 rokov uviedla, že je unavená počas online vyučovania viac ako pri bežnom vyučovaní. Až 42 percent sa cíti počas online vyučovania nepokojnejšie ako pri bežnom vyučovaní v škole a viac ako polovica detí by sa už chcela vrátiť do školy. Takmer päť percent detí odpovedalo, že počas zatvorenej školy častejšie plačú.
Na čo sa zamerať, ak chceme v budúcnosti učiť na diaľku kvalitne
Hostia augustovej debaty projektu Deti nepočkajú poskytli svoje skúsenosti s vyučovaním na diaľku a formulovali odporúčania, ako by sme mohli učiť v budúcnosti lepšie.
Zaveďme hybridné vzdelávanie
Viacerí diskutujúci sa zhodli, že budúcnosťou bude práve kombinácia učenia sa v škole a na diaľku. Na Slovensku sme ale veľmi skoro školy zavreli úplne a začali učiť len online. Je to tá najťažšia forma učenia pre deti všetkých vekových kategórií. Skúsme sa inšpirovať modelmi menších skúpín, ktoré úspešne fungovali v zahraničí a deti sa v školách striedali každý druhý týždeň. Úplnym zatvorením škôl strácame najviac.
Vyškoľme všetkých učiteľov
Pandémia ukázala, že učitelia boli na tom s digitálnymi schopnosťami veľmi zle. Pokiaľ by boli učitelia dobre vyškolení, prechod na dištančné vzdelávanie by prebehol omnoho hladšie. „Ak je učiteľ technicky zdatný, tak nemá stres a nevyčerpávajú ho počas online vyučovania technické záležitosti. Na Slovensku je chyba, že nemáme učiteľov pripravených na dištančné vzdelávanie,“ upozorňuje Peter Pallo. Myslí si, že aby učiteľ dobre učil, musí mať pohodu, aby sa nesústredil viac na techniku, s ktorou musí vyučovať ako na obsah, ktorý učí.
Aj na Slovensku sa však nájdu výnimky, keď z vysokej školy odchádzajú mladí pedagógovia so skúsenosťami, ako učiť pomocou technológií. Úspešne to funguje už 20 rokov napríklad na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Budúci učitelia sa počas štúdia pripravujú na to, ako využívať online prostredia na vyučovanie. Využívajú na to predovšetkým voľne prístupný softvér Claroline.
Vzdelávať učiteľov sa snaží aj národný projekt IT Akadémia na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Jeho cieľom je pomôcť učiteľom prírodovedných predmetov začleniť technológie do vyučovania. Rovnako sa vzdelávaniu učiteľov venuje aj spoločnosť Microsoft, ktorá pripravila tiež rozsiahly manuál, ktorý sa venuje transformácii vzdelávania a má byť školám nápomocný pri prechode na vzdelávanie na diaľku s využitím digitálnych technológií.
Vzdelávaniu učiteľov sa od príchodu pandémie venuje aj MPC. „My sme mali 200 webinárov, ktoré boli zamerané na pedagogickú podporu offline, teda ako učiť z pohľadu formatívneho hodnotenia, spolupráce, riešili sme pedagogický proces a jeho elementy,“ hovorí Zuzana Tkáčová, ktorá tiež pôsobí v MPC.
Robme modernizáciu technológií v primeraných intervaloch
„Momentálne sa stále spoliehame na osobné technológie. Väčšina výučby na diaľku prebieha na vlastných zariadeniach,“ kritizuje technickú vybavenosť na vyučovanie na diaľku Zuzana Tkáčová.
„Technológie na vyučovaní sú naozaj v zlom stave. Musíme myslieť na modernizáciu, no nie po 14 rokoch. Musí sa vymyslieť systém, aby obnova technológií bola aspoň každých 5 rokov, pretože technológie rýchlo starnú. Ani učiteľov to nebaví, keď prídu do triedy a nemajú ani poriadny internet. Čiže, veľakrát, aj keby učitelia chceli, tak nemajú na to podmienky,“ vysvetľuje Peter Pallo. V tejto súvislosti sa vynára opätovne otázka digitálneho príspevku, ktorý by tento problém vyriešil, keďže učiteľom a žiakom by sa prostredníctvom neho neposkytovalo zariadenie, ale komplexná služba vrátane poistenia. O digitálnych príspevkoch rozprával Felix Dömény z Asociácie odborných škôl Slovenska v jednej z debát projektu Školstvo je spolupráca.
Vytvorme pre učiteľov kvalitný digitálny obsah
Učitelia boli od začiatku pandémie hodení do vody a museli si digitálne obsahy vytvárať alebo zháňať sami. „Deti boli zahrnuté množstvom úloh, ktoré boli na internete, ale učiteľ sám si tieto úlohy často ani neprešiel a hneď to žiakom poslal. Niektoré cvičenia nemali ani hlavu, ani pätu, boli tam chyby. Dieťa zbytočne vypĺňalo 20 úloh a nič mu to dokopy nedalo,“ kritizuje učiteľ Peter Pallo prístup niektorých učiteľov. Dodáva, že je potrebné vypracovať pre učiteľov metodiku, ako si nájsť vhodnú lekciu, skontrolovať obsah lekcie, jej funkčnosť a čo tá lekcia dieťaťu dá.
Súhlasí s ním aj Štefan Karolčík z prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. „Zo mňa ako nadšenca technológií sa stáva pomaly skeptik, keď vidím, že učitelia siahajú po najjednoduchších riešeniach, ako sú powerpointové prezentácie či súbory, ktoré nájdu niekde na internete, a bez toho, aby ich kriticky zhodnotili, upravili, tak ich posúvajú žiakom,“ vyčíta učiteľom. K tejto téme sa pritom robilo aj na Slovensku niekoľko výskumov, po ktorých by sme v rámci kontinuity mohli v tejto dobe siahnuť.
Ak chceme, aby čas strávený online bol efektívny, tak si pri posudzovaní kvality obsahu potrebujeme odpovedať na tieto otázky:
- Aký je kontext? Kde, kedy a ako dieťa pristupuje k digitálnemu obsahu?
- Aký je to obsah? Hodí sa veku a úrovni zručností dieťaťa?
- Rozvíjajú sa pozitívne spoločenské vzťahy?
- Aký je dopad? Je dieťa stále fyzicky zdravé a spí dobre? Popri digitálnych skúsenostiach má stále aj ďalšie koníčky a udržiava kontakty s priateľmi a rodinou?
Vytvárajme premyslený harmonogram
Popri klasickom rozvrhu by mali mať školy pripravený aj dištančný rozvrh, radí Peter Pallo. Učitelia by mali mať prehľad o tom, kedy majú deti odovzdávať projekty alebo písomky, teda aká je ich záťaž aj mimo ich vyučovacieho predmetu. Myslí si, že deti bývali preťažené a mávali veľa úloh, nad ktorými museli tráviť okrem vyučovania ďalšie dlhé hodiny. Podľa zistení Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie sa deti na Slovensku počas 1. vlny pandémie pripravovali o 1,5 hodiny dlhšie ako v iných krajinách.
Primeraná skladba hodín
Od začiatku pandémie sa nespočetne veľa rodičov verejne sťažovalo, že ich deti sú preťažené. Aj Zuzana Tkáčová potvrdzuje, že akonáhle sa učitelia naučili pracovať s komunikačnými platformami, mnohí len preklopili svoje hodiny identicky do online priestoru a trvali 45 minút. Neprihliadali na to, že tieto hodiny sú online a vyžadujú si iný prístup. Podľa jej názoru je to neudržateľné. „Som zástancom toho, aby sme vytvorili model kratších hodín, kde učiteľ interreaguje minimálny čas, ktorý potrebuje so žiakmi. A potom využíva aktivity, ktoré deti môžu robiť nezávisle mimo online priestoru. Následne prinesú svoje výsledky práce a prekonzultujú to s učiteľom.“
Nezabúdajme na individuálnu podporu od učiteľa
Učenie na diaľku zahŕňa rôzne aktivity, v rôznych časoch. Preto je dôležité, aby žiaci vedeli, kedy môžu dostať podporu od učiteľa.
- Mali by si určiť očakávania od učiteľa a ako a kedy ho môžu kontaktovať.
- Mali by si určiť konzultačné hodiny a pravidelné kontroly študentov online či telefonicky.
- Zverejňovať termíny diskusií, videí a prednášok.
- Často slovne hodnotiť žiakov a reagovať na ich pokrok.
Využívajme hodnotenie aj pomocou technológií
Hodnotenie na hodine je dôležité. Okrem toho, že nám dáva obraz či žiak splnil svoje zadanie, tak formatívne hodnotenie posúva žiaka ešte ďalej. Ak žiak na technológiách vidí zaznamenané svoje aktivity a vidí svoj progres, vie lepšie napredovať, tak aj hodiny sú pre neho zábavnejšie.
„Žiak dnes potrebuje počuť viac ako len „dobre si to urobil“. Potrebuje sa tiež naučiť hodnotiť prácu seba samého a iných ľudí. Dobrým hodnotiacim nástrojom tiež dokážeme zatraktívniť výučbu,“ pripomenula Zuzana Tkáčová.
Mária Babinčáková z IT Akadémie dodala, že sa na hodnotenie na diaľku pýtali aj žiakov. Viacerí odpovedali, že sa im nezdá férové. Cieľom by preto malo byť, aby bolo v budúcnosti hodnotenie čo najviac prospešné pre žiakov. „Formatívne hodnotenie je riešenie, ale nemôže byť zo strany ministerstva zadefinované tak slabo,“ myslí si.
Veľmi dôležitá je v tomto procese aj spätná väzba pre učiteľa. Jeden z nástrojov na jej získanie ponúka i Ladislav Baranyai. Poskytuje učiteľovi spätnú väzbu od žiakov na týždennej báze. Učiteľ si zvolí niekoľko otázok, ktoré považuje za dôležité pre osobný akademický rast svojich žiakov. Na základe odpovedí zasielaných koncom týždňa môže korigovať svoje intervencie smerom k žiakom (alebo rodičom). Bodované odpovede žiakov (alebo rodičov) sa automaticky vyhodnocujú za celú triedu a zobrazujú vo farbách podľa ich skóre. Učiteľ nemusí posielať maily, výsledok dostáva v súhrne jedným kliknutím.
Využívajme personalizované učenie sa podporené technológiami
Kam smeruje celosvetové vzdelávanie? Ako bude vyzerať budúcnosť? Učiteľka Zuzana Tkáčová sa nedávno zúčastnila Svetového edukačného fóra v Dubaji, kde zaznievali aj tieto otázky a formulovali sa vízie. Hovorí, že aj keď odznie koronakríza, už sa digitálnych technológií v školách nezbavíme. Dlhodobá vízia by mala byť výučba hybridným spôsobom a personalizované učenie sa, teda aby sme reflektovali požiadavky všetkých žiakov, ponúkali im možnosť napredovania a viedli ich k tomu, že sami sú strojcami toho, kam sa s učením dostanú aj s podporou digitálnych technológií. Myslí si, že by mala na túto tému vzniknúť celospoločenská debata, aby aj rodičia pochopili, čo sa personalizáciou presne myslí, o aké zmeny ide a čo to pre ich deti bude znamenať.
„Nastavili sme žiakov, že sú závislí na existencii učiteľa a on je ten, kto vedie výučbu. V skutočnosti sa musíme posunúť iným smerom a preniesť aktívnu hodnotu vyučovania na žiaka a dať mu možnosť nech pracuje aj sám. A ten učiteľ sa stane mentorom, konzultantom, ktorý s ním nebude pracovať 45 minút, ale v okamihu, kedy ho žiak potrebuje,“ vysvetľuje učiteľka.
Vytvárajme funkčné učiace sa komunity
Vzdelávanie na diaľku funguje kvalitne vtedy, ak predstavuje systém dynamicky prepojených komponentov, ktoré spolu vytvárajú učiacu sa komunitu založenú na pedagogických princípoch. Znamená to, že na to, aby sa žiakovi pri vzdelávaní na diaľku darilo, musíme sa zapojiť všetci – učitelia aj rodičia. Je potrebné im vytvoriť podporujúce prostredie. Rodičia by mali byť deťom pri učení doma oporou a byť tiež nápomocní učiteľom a vzájomne všetkými dostupnými kanálmi spoločne komunikovať. Takáto spolupráca sa dá rozvíjať rôznymi spôsobmi - cez e-maily, weby, blogy, podcasty či sociálne siete.
Učiaca sa komunita – v smere hodinových ručičiek: Obsah (LMS, médiá, hry) – obsah generovaný študentmi, spolupráca – nezávislé štúdium vlastným tempom – dialektika, otázky (diskusie) – vyhodnocovanie, analýzy – sociálne a emočné faktory (rady, tútorstvo, F2F) – reflexia (blogy, denníky)
