Článok vznikol v rámci projektu „Školstvo je spolupráca“ na základe online debát na pôde Stálej konferencie aktérov vo vzdelávaní, ktorá vzniká v rámci projektu „Deti nepočkajú!“. Záznamy z debát sú dostupné na YouTube kanáli Deti nepočkajú.
29.12.2020 - Motivácia učiť sa je pre každé dieťa veľmi dôležitá, no ukazuje sa, že ju strácajú priskoro. Čo nám navyše prezradila o motivácii koronakríza a ako môžeme motiváciu detí zlepšiť?
Každé dieťa je od narodenia motivované učiť sa. Zaujíma sa o svet okolo seba a chce ho spoznávať. Potom však príde nástup do školského systému a už na prahu dverí prvej triedy sa deti postupne začínajú lúčiť so svojím nadšením pre učenie.
Prečo je pri učení motivácia dôležitá?
Motivácia je hnacím motorom vďaka ktorému dokážeme úspešne naplniť svoje ciele. Je to kľúč k vytrvalosti. Navyše, ak sme motivovaní, učíme sa lepšie a viac si toho zapamätáme. Túžbu učiť sa a bádať máme všetci od narodenia, no s pribúdajúcim vekom o ňu mnohí priskoro prichádzame. Zväčša to pokazí práve nástup do vzdelávacej inštitúcie a pravidlá v nej.
„Dieťa potrebuje v ranom vzdelávaní, aby jeho individuálne potreby boli v centre záujmu a aby bola u neho udržaná vysoká miera vnútornej motivácie,“ vysvetľuje Lucia Gomez z Aliancie súkromných jaslí a škôlok. Hovorí, že ak budeme deti motivovať cez odmeny, príkazy a zákazy, tak robíme chybu – učíme ich iba počúvať autoritu, necítiť, nepreciťovať, a to je pre samotné dieťa veľmi dôležité v predškolskom veku, ale i neskôr.
Ako vyzerá motivácia slovenských detí
O motivácii slovenských detí nám viac prezradil prieskum Martina Kuruca z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho zistenia v roku 2017 boli alarmujúce. Len 6,8 % z 1500 zapojených detí druhého stupňa základných škôl má podľa neho vnútornú motiváciu učiť sa, teda učenie ich baví. V prieskume boli pritom aj deti z Montessori a Waldorfskej školy. Tie tvorili asi polovicu zo spomínaných 6,8 %, čo znamená, že pokiaľ by sa zapojili len štátne školy, výsledok by bol ešte horší. Pedagóg ďalej uvádza, že 20,4 % opýtaných detí vidí v učení zmysel. Zvyšných 80 % detí učenie nebaví a nepovažujú ho za hodnotu. „To je úplne hrozné číslo, lebo učenie je ten najprirodzenejší proces, ktorý robíme. Od narodenia sa učíme,“ hovorí Kuruc. Myslí si, že keď tlačíme na prvom stupni na deti, aby sa naučili učiť, tak prvé, čo sa stane je, že ich vnútorná motivácia sa presunie do iných aktivít, lebo zmiznúť nemôže. Presunie sa napríklad do toho, že deti vyrušujú, robia niečo iné, ako od nich chceme my, alebo do nedostatku úcty k učiteľovi, a to je len preto, lebo chceme, aby sa naučili všetci učiť rovnako. Upozorňuje, že už dávno z výskumov vieme, že to nie je možné, keďže každý z nás sa dokáže učiť iným spôsobom.
Vonkajšia či vnútorná motivácia – je to jedno?
Motivovať k učeniu nás môže čokoľvek – vzácna trofej, jednotka z písomky aj obyčajná túžba po poznaní.
Podľa prieskumu, ktorý prezentoval pedagóg Martin Kuruc sa 33 % slovenských detí učí preto, lebo sa snažia vyhnúť pocitom hanby a viny alebo chcú byť pochválené. To znamená, že ich motivácia je nasmerovaná smerom ku klasifikácii - zbieranie diplomov, pochvál, známok, bodov – a nie je nasmerovaná na proces učenia. „Týmto spôsobom učíme deti zbierať známky, body, ale určite ich neučíme samostatne myslieť, samostatne si riadiť svoj proces učenia,“ hovorí. Dodáva, že ich učíme nastaviť sa tak, aby sme splnili očakávania a očakávaný cieľ niekoho mimo nich . A 45 % detí sa učí preto, lebo sa boja trestu alebo túžia po odmene.
Pedagóg upozorňuje, že takéto smerovanie, teda ničenie vnútornej motivácie a prevládanie vonkajších cieľov, ovplyvňuje aj zdravie. Vedie k vyššiemu výskytu fyzických chorôb, často chronických ochorení a existuje aj prepojenie s depresívnymi poruchami. Hovorí, že ak sú ľudia nastavení na vonkajšie ciele, ako úspech, víťazstvo či financie, tak to vedie práve k ťažkým zdravotným problémom. Znamená to, že aj 30 rokov po revolúcii máme školstvo nastavené tak, že si jeho vplyvom generujeme zbytočné výdavky na zdravie a sociálnu starostlivosť.
Navyše zahraničný výskum z roku 2011 ukázal, že rôzne typy motivácie majú dopad aj na samotné učenie. V štúdii vedci zistili, že účastníci, ktorí mali za cieľ zlepšiť svoje vedomosti v porovnaní s tými, ktorých motiváciou bolo obstáť v konkurencii, dopadli v pamäťovom teste bezprostredne po ňom horšie. O týždeň neskôr ale testovali ich pamäť opäť. Tí, ktorí mali za cieľ rozšíriť svoje vedomosti prekonali tých, ktorých hnala konkurencia.
Motiváciou a kreativitou u ľudí sa zaoberal aj známy psychológ Mihaly Csikszentmihalyi, ktorý viac ako desať rokov študoval tvorivých a slávnych ľudí. Dospel k záveru, že skutočne kreatívni ľudia pracujú pre svoju vlastnú prácu a neženie ich uznanie. Ak sa stanú slávnymi, je to bonus, nie to, čo ich poháňalo. To, čo ich ženie viac ako odmena je úprimná túžba vytvoriť niečo jedinečné.
Pokiaľ teda hovoríme o vnútornej motivácii u žiakov, mali by sme ju čo najviac chrániť a podporovať, aby sa deti dokázali učiť čo najefektívnejšie a byť tými, ktorí sú kreatívni a schopní prichádzať s novými riešeniami.
Mnohé deti nemajú podmienky, aby boli motivované
Martin Kuruc upozorňuje, že vplyv socioekonomického prostredia je u nás signifikantnejší než v iných členských krajinách OECD. Ako obrovský problém vníma, koľko detí nie sme schopní začleniť do bežného systému vzdelávania a starostlivosti. „Je alarmujúce, že sa na Slovensku stále nachádzame na takej úrovni, že je dôležité sa narodiť do správnej rodiny. Do rodiny, ktorá vás podporí, zafinancuje vám doučovanie, dobré vzdelávanie. To, že tu je kopa iných detí, ktoré toto nemajú, len prechádza prstami,“ hovorí Kuruc.
Koronakríza nám ukázala, že ani deti z bežných rodín neboli na tom s motiváciou učiť sa dobre, hoci mali technologické vybavenie či podporu rodiny. Martin Brestovanský z Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity hovorí, že až pandémia skutočne odhalila, ako veľmi zle sú deti na tom so sebariadením pri učení sa. Deťom chýbala vnútorná motivácia učiť sa. Bez učiteľa nad sebou a jeho tlaku zrazu nevedeli, prečo by sa mali učiť.
Závažnosť situácie potvrdzujú aj dáta, ktoré získalo ministerstvo školstva v prieskume počas prvej vlny pandémie. Ladislav Baranyai zo Školského networku uvádza, že takmer 70 % učiteľov zo všetkých typov základných a stredných škôl uviedlo, že dôvodom, prečo sa deti nezapájali do dištančného vyučovania bolo, že nemali záujem o učenie. Tento dôvod uvádzali učitelia v rámci dotazníkového prieskumu ministerstva školstva počas prvej vlny pandémie najčastejšie zo všetkých.
Ako môžeme deti motivovať učiť sa?
Nie je jedno, čo sa deti učia
Už nástupom do predprimárneho vzdelávania môžu deti strácať vnútornú motiváciu učiť sa, ak naozaj nenapĺňame ich potreby. Lucia Gomez sa zamyslela nad tým, či naozaj máme v štátnych materských školách vzdelávací program, ktorý je pre dnešné deti vhodný. Súkromné zariadenia v ich aliancii sa snažia integrovať inovatívne progresívne metódy vzdelávania, ktoré sú po celom svete akceptované, no na Slovensku nie sú ani len spomenuté v štátnom vzdelávacom programe. „Myslím si, že je to veľmi smutné, že máme pre deti do 6 rokov stále iba jeden vzdelávací program, ktorý nebol nikdy overovaný a my nevieme, či je dostačujúci alebo nedostačujúci a či naozaj odráža potreby dnešných detí,“ hovorí.
Pohľad na efektívnejšie zaujatie žiakov a študentov v školách priniesla aj Slovenka Nina Paulovičová, ktorá pôsobí na univerzite v Edmontone v štáte Alberta. Tvrdí, že ak chceme riešiť problém, nesmieme to robiť len povrchne. Mali by sme sa pýtať, kto je študent 21. storočia, odkiaľ pochádza, aké je jeho etnické, rasové pozadie, jeho gender orientácia. To všetko sú otázky, ktoré si v Kanade kladú. Je dôležité pozerať sa okolo seba očami študenta. „V rámci wellbeingu môžeme poskytnúť študentom rôzne relaxačné miestnosti, ale tu ide o to, v akých podmienkach momentálne žije,“ hovorí učiteľka. Žiadne pekné prezentácie o motivácii nám nepomôžu študentov motivovať. „Študent bude motivovaný len vtedy, keď bude mať pocit, že patrí do skupiny, ktorú ste vytvorili, a to je jedno, či je to trieda, rodina, komunita alebo spoločnosť. Pokiaľ máte študenta, ktorý nie je motivovaný, neznamená to, že je to v jeho povahe. Je to signálom, že nemá pocit spolupatričnosti.“ Dodáva, že s tým bojujú aj v Kanade a je to omnoho náročnejšie dosiahnuť v online prostredí. Radí, že ak chceme študentov motivovať pri učení, komunita musí byť absolútne prvoradá. „Výučba musí byť orientovaná na komunitu a najlepšie prostriedky, ako to dosiahnuť sú project based learning, kde vy vyšlete deti von pozorovať, čo sa deje a riešia problém na mieste,“ hovorí učiteľka. Myslí si, že vyučovanie, ktoré je rozdelené na jednotlivé hodiny a každá má iné zameranie, je už zastaralé. Verí, že v budúcnosti sa aj Slovensko posunie k tomu, že deti budú riešiť jednotlivé projekty a budú získavať praktické, ale aj kultúrne a hodnotové skúsenosti.
V online prostredí je udržanie motivácie detí veľmi náročné. A keďže také niečo pedagógov na vysokej škole neučili, v USA pre nich pripravili akýsi manuál, ako učiť dištančne. Slovenka Mirka Budlong, ktorá žije a učí na strednej škole v Amerike vysvetľuje, že ho rozdelili na 7 častí.
Každá časť sa venovala niečomu inému. Napríklad, ako treba pripraviť inštrukcie pre deti, ktoré sa učia doma. Iná časť sa venovala prepojeniu rodín a študentov, keďže sa vytratil osobný kontakt. Ďalšia časť sa venovala rovnocennému výberu a flexibilite, keďže nie každé dieťa má doma rovnakú podporu, akú môže dostať v škole. To bolo dôležité, aby deti naozaj boli schopné plniť zadania. A významná bola aj spätná väzba slovným hodnotením, nie známkami, ktorá študentom slúžila na udržanie motivácie. Keďže sa zistilo, že deti neboli v tomto období schopné regulovať svoje pocity a riešiť problémy, tak učitelia museli byť vyškolení, ako deťom v tejto situácii pomôcť. V nadväznosti na týchto 7 oblastí vytvorili pre učiteľov samostatný kurz Vyučovanie na diaľku, ktorý trval 7 týždňov a stal sa celonárodným trendom.
Posun k pozitívnej zmene vidí v personalizovanom učení a vnímaní žiaka a jeho individuálnych potrieb uprostred učiaceho procesu aj Martin Brestovanský. Takéto učenie by malo podľa neho stáť na 3 pilieroch - obsah, ktorý dáva dieťaťu zmysel; zručnosti, ako napríklad kritické myslenie či komunikácia; a nakoniec charakter.
Ak deti a mládež zahrnieme do tvorby obsahu, ktorý sa budú učiť, ich motivácia bude na inej úrovni. Viera Grohová z Fóra proaktívnych škôl hovorí, že viac nebudú ako cestujúci vo vlaku, ale tí, ktorí majú v rukách volant a preberú iniciatívu a zodpovednosť za svoj život.
Impulzom pre motiváciu môže byť pre veľké množstvo detí aj každodenná prítomnosť umenia v školách. Za posledné roky sa umenie v mnohých krajinách dostalo do úzadia a vrchol rebríčka obsadili prírodovedné predmety. Nie všetkým deťom je ale tento smer prirodzene blízky. Eva Ohraďanová z Asociácie pracovníkov súkromných škôl a školských zariadení Slovenska upozorňuje na to, že aj umenie môže byť to, čo v našich školách chýba. Dokonca inštitúcie UNESCO a OECD požadujú, aby sme uznali umenie a kultúru a dali im pri rozvoji detí miesto, ktoré im prináleží. „Škola by mala byť stále hravá a nielen na úrovni materskej školy, ale aj základnej či strednej školy. Stále máme rôzne pohybové cvičenia a relaxačné, dychové cvičenia, cvičenia, ktoré stimulujú intuíciu, vizualizačné cvičenia a samozrejme tanec, rozvoj hudobného umenia, výtvarného umenia. Tieto zložky nám ozaj chýbajú a nie je možné to zúžiť na jednu hodinu výtvarnej výchovy. Hovorím o naozaj pevnom o mieste akceptácie umeleckého vzdelávania v celom tom systéme.“
Dobrá klíma v škole a vzťahy musia byť prvoradé
„Vzťahy majú byť na prvom mieste preto, aby deti mohli v škole rásť, objavovať, čo ich baví a zorientovať sa vo svete,“ hovorí Viera Grohová, predstaviteľka Fóra proaktívnych škôl. Myslí si, že je veľmi dôležité, aby sa nám stali deti v školách naozaj partnermi, aby sme s nimi rokovali a spoločne tvorili vzdelávací obsah. Aj vďaka tomu sa stane škola miestom učiacich sa ľudí.
Keď sa obsah učiva zredukuje na podstatné veci a deťom bude dávať zmysel, čo sa učia, vytvorí sa viac priestoru aj na zlepšovanie vzťahov v komunite. Je to akýsi kruh pozitívnej energie, ktorý končí práve radosťou zo zapojenia žiaka do učenia.
Aj Mária Smreková, riaditeľka 1. súkromného gymnázia, považuje vzťahy medzi všetkými aktérmi v školách za mimoriadne dôležité. Hovorí, že sa u nich snažia, aby vzťahy medzi deťmi, zamestnancami školy, ale aj rodičmi navzájom boli čo najlepšie. „Hlavne v období pandémie sme sa museli zamýšľať, čo motivuje deti k učeniu. Najlepšie je, keď ide motivácia z ich vnútra, ale to je hlavne vtedy, keď majú s učiteľmi pozitívny vzťah,“ hovorí riaditeľka. Opisuje, že hoci učitelia vynakladali počas pandémie veľké úsilie, deti si počas hodiny v časti obrazovky cez online hodinu zapli hru a hrali ju so spolužiakmi. Keď sa ich potom pýtali, prečo to robili, povedali, že už boli dohodnutí. „Z toho treba vychádzať- ten vzťah učiteľ a žiak je najpodstatnejší,“ hovorí. Dodáva, že aj keď sa snažíme budovať dobré vzťahy, tak netreba zabúdať na to, že vždy môžeme odmietnuť nejaké požiadavky žiaka. Dôležité je ale, aby vedel, že sme neodmietli jeho osobu.
Prepájanie učenia so životom
Vedci tvrdia, že najlepšie sa deti učia, keď sa dostanú do tzv. stavu flow, teda hlbokého ponorenia do úlohy a nevnímajú nič iné. Vyžaduje to, aby sa študenti spojili so svojimi cieľmi, a obzvlášť vnútornými cieľmi, ako sú sociálne spojenie, sebaprijatie či fyzická zdatnosť – tie sú všetky orientované na rast.
V roku 2011 na výročnom stretnutí American Educational Research Association prezentoval David J. Shernoff s kolegami štúdiu, kde sledovali 140 študentov v piatich odlišných triedach, aby zistili, ktoré aktivity a inštrukcie viedli najviac k spomínanému stavu flow. Zistili, že učitelia tento stav u žiakov nedosahovali žiadnymi špeciálnymi aktivitami. Išlo skôr o mix rôznych výziev a podpory zo strany učiteľa. Štúdia ukázala, že vtiahnutie študenta do procesu učenia bolo najvyššie, keď bol postavený pred vhodnú výzvu, čo zvyčajne zahŕňalo komplexné ciele, vysoké očakávania učiteľa a tiež podporu a pozitívne interakcie z jeho strany. Zistili tiež, že ak učitelia vyzdvihli prepojenie cieľa hodiny s reálnym životom študentov, zameriavali hodiny na problémy v skutočnom svete, poskytli im materiály, študenti mali dostatočné potrebné zručnosti na dosiahnutie cieľov, monitorovali ich pokrok, poskytovali im spätnú väzbu a rozvíjali si s nimi dobrý vzťah, vtedy ich študenti zažívali pri učení najviac stav flow a učili sa lepšie.
Zmeňme známkovanie na slovné hodnotenie
Viacerí odborníci sú presvedčení, že známkovanie patrí medzi prvé kroky k tomu, aby malé deti stratili motiváciu učiť sa. A je jedno, či ich namiesto jednotiek odmeňujeme včeličkami alebo smajlíkmi. Aj preto vo viacerých krajinách sveta už dávno prešli na systém slovného hodnotenia. O tomto probléme v súvislosti s motiváciou hovorí aj psychologička Lada Kaliská z Asociácie školskej psychológie. Upozorňuje, že známkovaním sa narúša vnútorná motivácia učiť sa, ktorá má obyčajný dôvod - poznanie a učenie ma baví.
Bez známkovania sa zaobídu aj na školách v Británii. Roky tam žije Slovenka Blažena Podhoranská, ktorá učí vo vzdelávacom centre. Hovorí, že deti v britských školách nedostávajú klasické známky. Vymenúva, že to má viacero výhod, napríklad rodičia netlačia na známky a zbytočne deti nestresujú alebo deti sa medzi sebou nedelia na jednotkárov a tých horších. Deti sú delené na základe svojich vedomostí na jednotlivých predmetoch do troch skupín, kde tie najšikovnejšie deti sú v prvej skupine, potom je druhá a tretia skupina, ale zase napríklad v angličtine a v matematike to môže byť prehodené úplne inak. Vysvetľuje, že ani na vysvedčení sa nedávajú známky za prospech. Síce sú tam čísla ku každému predmetu, ale tie sú za snahu. „Tým pádom aj žiak, ktorý napríklad nemá dobrú hlavu na matematiku, stále môže dostať z matematiky jednotku, pretože pani učiteľka ohodnotí, ako sa v tej matematike snaží,“ približuje. Na vysvedčení bývajú aj slovné hodnotenia. Tie sú hlavne pozitívne, čo podporuje u detí motiváciu „Je to veľmi pekné a hlavne sa všetci snažia, aby sa deti nestresovali, aby boli v škole v pohode. Aj naša učiteľka mi povedala, že prvé dva roky v škole sú prvoradé, aby sa dieťaťu v škole páčilo,“ opisuje.
Slovné hodnotenie si pochvaľuje aj Martina Kravčíková z ISEA žijúca na Islande. Hovorí, že asi do štvrtého ročníka tu známky na konci roka nemajú. Sú tam len stupne ABCD. V rámci slovného hodnotenia sa u nich hodnotia kompetencie a zručnosti. Nejde o zhodnotenie, že dieťa pekne čítalo alebo že je poslušné. Hodnotí sa to, čo zvládlo a nie, aké je. Na ilustráciu vypichla zopár viet z vysvedčení.
Príklady slovného hodnotenia:
- Vie popísať zmeny v prírode v závislosti od ročného obdobia
- Pozná symboly na sčítanie a odčítanie
- Rešpektuje a vykonáva pokyny učiteľa
- Pozná samohlásky
- Dokáže tvoriť rýmy
- Zapája sa do práce v skupine
- Pozná povolania a chápe ich význam pre spoločnosť
Každá z tých zručností je ešte hodnotená trojstupňovo farebnou škálou. Na vysvedčení býva okrem opisu zručností aj pár viet o osobnosti dieťaťa. Dodáva, že ročníky sa na Islande neopakujú a každý žiak prechádza do ďalšieho ročníka.
Mentoring znevýhodnených žiakov
Pre deti so znevýhodnením je veľmi náročné v bežnom školskom systéme vydržať a zostať motivovanými. V Banskobystrickom samosprávnom kraji identifikovali veľa žiakov, ktorí nedokončia školu, preto sa rozhodli v rámci podpory inklúzie zriadiť osobný mentoring a tútoring pre znevýhodnených žiakov. Ten podľa Zuzany Lafférsovej musí začať už na základnej škole. Uvedomujú si, že je potrebné pracovať s týmito žiakmi na osobnej úrovni a tiež ich motivovať. Tento projekt stavajú na projekte neziskovej organizácie Alternatíva, ktorý s tým má veľmi dobré skúsenosti. „To znamená, že ak sa dokáže zaplatiť človek, ktorý s tým žiakom pracuje na pravidelnej báze, dajme tomu každý týždeň sa mu vie hodinu dve venovať a motivovať ho, jednoducho urobia si vlastný motivačný plán, a dosahujú nejaké výsledky, na konci mu pomôže reálne aj s nájdením práce. Takto máme oveľa väčšiu šancu, že jednak tí žiaci dokončia základnú i strednú školu, a potom si nájdu zamestnanie,“ vysvetľuje Lafersová.
Závery HBSC štúdie hovoria, že 11 až 15-ročné deti si uvedomujú význam vzdelávania, ale nie sú motivované chodiť do školy a nadobúdať svoje vedomosti v škole. Väčšina z nich sa i v tomto veku učí v doprovode rodičov. Máme pred sebou na Slovensku veľkú výzvu, ktorú by sme mali obzvlášť v čase pandémie pomenovať a riešiť prioritne. Žiaľ, doposiaľ na rozdiel od zahraničia nebola identifikovaná v žiadnom zo strategických dokumentov rezortu školstva ako jedna z príčin/dôsledkov degradácie vzdelávacieho systému na Slovensku. Zmienka o nej sa nenachádza ani v Pláne obnovy a ani v Partnerskej dohode. Bez vnútornej motivácie detí však o špičkovom výskume a inováciách môžeme len snívať. Nízka miera účasti na celoživotnom vzdelávaní nie je v tomto kontexte vôbec prekvapivá.
