Článok vznikol v rámci projektu „Školstvo je spolupráca“ na základe online debát na pôde Stálej konferencie aktérov vo vzdelávaní, ktorá vzniká v rámci projektu „Deti nepočkajú!“. Záznamy z debát sú dostupné na YouTube kanáli Deti nepočkajú.
28.12.2020 - Neformálne vzdelávanie významným spôsobom pomáha formovať osobnosti detí a mladých ľudí. Ako vyzerá v praxi a ako nám pomohlo počas koronakrízy?
Známy švajčiarsky psychológ, ktorý sa špecializoval na vývin detí, už pred mnohými rokmi povedal, že hlavným cieľom vzdelávania v školách by nemalo byť zväčšovanie množstva vedomostí, ale vytváranie príležitostí, keď deti môžu byť kreatívne, vynaliezavé a objavovať. Teda mali by sme formovať ľudí schopných robiť nové veci a nielen opakovať to, čo už robili generácie pred nimi. Ľudí, ktorí dokážu byť kritickí, overovať si informácie a neprijať všetko, čo sa im ponúka. Odvtedy ubehli desaťročia a my stále bojujeme s tým, že deti učíme veľké množstvo nepotrebných informácií a nedávame priestor na učenie vedomostí a zručností, ktoré by z nich vytvárali schopné, iniciatívne a kreatívne osobnosti. Osobnosti, ktoré by dostávali priestor s ľahkosťou reagovať na rýchlo meniaci sa svet.
Školy sú garantom formálneho vzdelávania. A hoci vedomosti a zručnosti, ktoré v nich deti a mládež nadobúdajú, nezodpovedajú potrebám zamestnávateľov už dnes, papierovú kvalifikáciu na uplatnenie v praxi potrebujeme všetci. Nedostatky skostnateného školstva, ktoré sa viditeľne nezmenilo celé desaťročia, dnes významne dopĺňa neformálne vzdelávanie a informálne učenie sa. A práve neformálne vzdelávanie má jedinečnú schopnosť vytvárať mosty medzi výzvami súčasnej doby, požiadavkami v budúcnosti, školami a spoločnosťou.
Neformálne vzdelávanie a informálne učenie sa
Formálne vzdelávanie predstavuje systém, ktorý zahŕňa všetky školy od základných až po univerzity vrátane špecializovaných programov odborného a profesionálneho výcviku. Vedie k dosiahnutiu určitého stupňa vzdelania, ktorý možno doložiť nejakým formálnym dokumentom, ako vysvedčením, diplomom či certifikátom.
Neformálne vzdelávanie predstavujú všetky plánované programy osobného a sociálneho rozvoja ľudí, ktoré sú určené na rozvíjanie celého radu zručností mimo formálneho vzdelávacieho kurikula. Spravidla nevedie k ucelenému vzdelaniu. Organizátormi sú rôzne združenia, mimovládne organizácie, kluby alebo školské zariadenia pre záujmové vzdelávanie.
Prepájaním formálneho a neformálneho vzdelávania tak dochádza k budovaniu komplexnej osobnosti človeka.
K učeniu ale nedochádza len organizovaným spôsobom. V takom prípade hovoríme o informálnom učení. Prebieha neplánovane celý život vplyvom rôznych skúseností. Deje sa kedykoľvek a kdekoľvek - v rovesníckych skupinách, na ihrisku, sledovaním médií, pri hre, doma alebo na návšteve u susedov. Ľudia si tak osvojujú postoje, hodnoty, zručnosti a vedomosti.
Veľký potenciál v neformálnom vzdelávaní vidí aj Európska únia. „Európske inštitúcie nemajú záujem vyvolávať medzi formálnym vzdelávaním, neformálnym vzdelávaním a informálnym učením sa konkurenciu. Zámerom je, aby sa jednotlivé vzdelávacie prístupy navzájom inšpirovali a dopĺňali tak, aby spoločne tvorili funkčný a rozvíjajúci sa proces celoživotného vzdelávania, ktorý bude motivovať k osobnému i profesionálnemu rozvoju každého z nás,“ píšu autori publikácie Šlabikár neformálneho vzdelávania v práci s mládežou.
Poznáme benefity neformálneho vzdelávania?
Jana Knežová z Karpatskej nadácie priblížila, že v rámci projektu Schola Ludus 21 realizovali prieskum, v ktorom sa okrem iného pýtali respondentov aj to, čo si myslia o neformálnom vzdelávaní.
„Až 84 percent respondentov súhlasilo s tým, že neformálne metódy vzdelávania pomáhajú rozvíjať hlavne komplexnú osobnosť človeka, 70 percent učiteľov sa vyjadrilo v prospech prepájania týchto dvoch svetov a takmer 60 percent sa vyjadrilo, že by mali byť štandardnou súčasťou vzdelávacieho procesu.“
Zaujímavosťou prvého prieskumu Karpatskej nadácie bolo, že 60 percent učiteľov sa zhodlo na tom, že sa rodičia málo zaujímajú o obsah a metódy, akými sa ich deti vzdelávajú. Koronakríza však priniesla v tomto smere výraznú zmenu. „Keď rodičia museli zostať so svojimi deťmi doma, odrazu začali prejavovať obrovský záujem o to, čo sa učí, ako sa to učí, aké máme metódy, nástroje a podobne. Takže naozaj možno práve ten čas, ktorý žijeme, môže byť veľkým spúšťačom zmien aj v školstve,“ myslí si Knežová o dopadoch koronakrízy na vzdelávanie.
Čo bráni rozvoju neformálneho vzdelávania?
Neformálne vzdelávanie naráža v praxi na viaceré prekážky. V rámci prieskumu Karpatskej nadácie sa pokúsili zistiť viac, pričom rozdelili bariéry na spoločensko-politické bariéry, finančné bariéry, personálne oblasti a legislatívno-administratívne bariéry.
Napríklad v oblasti spoločensko-politických bariér sa zaoberali tým, či dnes vôbec existuje tlak verejnej mienky na to, aby sme sa dostatočne venovali otázke kvality vzdelávania. Pri odpovediach zriaďovateľov, predstaviteľov neziskových organizácií či učiteľov panovala vysoká zhoda, že reálny tlak alebo záujem stále neexistuje.
Z finančných bariér zase 72 % opýtaných potvrdilo, že školy nemajú v rozpočtoch plánované prostriedky na dôslednejšie zavádzanie aktivít neformálneho vzdelávania. „Pritom až 93 percent učiteľov zo vzorky by uvítalo viac informácií o týchto metódach, dokonca 86 percent sa chce vzdelávať v týchto metódach,“ doplnila Jana Knežová.
Na dôležitosť premyslenej koncepcie financovania neformálneho vzdelávania upozorňuje aj Juraj Lizák z Rady mládeže Slovenska. Myslí si, že štát by si mal ujasniť, do akej podpory mimoškolských aktivít chce investovať – či to bude do akýchkoľvek krúžkov, alebo si chce vytipovať konkrétne aktivity, napríklad rozvojové programy pre deti a mládež, kde získavajú najmä mäkké zručnosti, ktoré vyžadujú aj samotní zamestnávatelia. „Ak si má zamestnávateľ vybrať medzi dvoma rovnako dobrými uchádzačmi o prácu, ktorí majú rovnaké vedomosti z podobnej školy a ktorí majú rovnaké zručnosti z obdobných odborov, ktoré vyštudovali, tak práve zavážia tie mäkké zručnosti. Často zaváži to, či tí daní adepti ako záujemcovia o prácu majú nejaké skúsenosti z dobrovoľníckych organizácií alebo z organizácií, ktoré im dávali nejaké mäkké zručnosti, teda z rozvojového programu.“
Lizák upozorňuje, že ak si štát definuje, ktoré aktivity chce podporovať, tak by sa mal zamerať aj na to, ako budú vyzerať implementačné mechanizmy, ako budú posudzované kritériá práce s deťmi a mládežou a aké budú spôsoby financovania. Dnes to podľa neho stojí na tenkých nohách.
„Momentálne tok financií prebieha buď cez dotačné programy ministerstva školstva, cez súkromných donorov alebo cez takzvané vzdelávacie poukazy. Tieto systémy sú aktuálne od seba oddelené, pričom niektoré časti voľnočasových aktivít nemôžu byť podporované vzdelávacím poukazom. Tie sa dajú čerpať hlavne v centrách voľného času alebo v školách, teda v inštitúciách, ktoré zriadil štát. Naopak zase niektoré dotačné mechanizmy sú poddimenzované, pretože sú určené napríklad len pre mimovládne organizácie, kde sa dá len malý balík financií,“ hovorí o skúsenostiach z viacerých neziskových organizácií.
Ako nás obohatilo neformálne vzdelávanie v čase koronakrízy
Počas pandémie sa ukázalo, že tretí sektor a neformálne vzdelávanie sú naozaj významnou oporou celého systému. Dôležitým krokom, ktorý po zavretí škôl pripravili neziskové organizácie, bol nový portál Učíme na diaľku. Rodičia, učitelia i riaditelia škôl tu nachádzali každý deň dôležité informácie. Súčasťou boli aj rôzne tipy, ako s deťmi individuálne pracovať. Množstvo aktivít, správ či usmernení, na ktorých pracovali desiatky ľudí z tretieho sektora si časom pod svoje krídla riadne vzalo ministerstvo školstva.
Neziskové organizácie pomáhali všetkým aktérom vo vzdelávaní rôznymi spôsobmi. Jedným z príkladov je aj nezisková organizácia Živica, ktorá realizuje pravidelne zážitkové vzdelávanie v školách. Viaceré ich projekty sa zameriavajú na environmentálnu výchovu a učenie v prírode. Ivana Poláčková zo Živice hovorí, že počas pandémie intenzívne podporovali učiteľov, aby učili deti vonku. Dávali im konkrétne nápady a inšpirácie na to, akým spôsobom vo výučbe pokračovať. Tvrdí, že väčšina predmetov sa dá presunúť von a dá sa to robiť aj formou dištančného vzdelávania. Výhody takéhoto učenia vidí v tom, že sa buduje a posilňuje motivácia detí, ale aj učiteľov pre učenie sa objavovaním. Taktiež deti, ktoré majú nejaké znevýhodnenie pri bežnom učení v triede, nemusia vedieť prejaviť nejaké svoje intelektuálne danosti. „Práve pri zážitkovom učení alebo učení vonku sa môžu prejaviť úplne iné vlastnosti a danosti a tam môžu byť hviezdami. Kdežto v normálne klasickej triede, kde je ten dôraz hlavne na intelekt, tak sa to stať nemôže.“
Pri skúmaní komplexných vzťahov v prírode si vybudujú deti základy, ktoré budú vedieť neskôr využiť pri ochrane životného prostredia. „Sme presvedčení o tom, že práve v prírode deti môžu najlepšie pochopiť, ako tie vzťahy fungujú. Jedna z výhod zážitkového učenia je to, že tam sa dajú využiť prierezové témy a deti sa neučia oddelene. Napríklad nemajú len matematiku, ale pri skúmaní matematiky tam načrú do prírodovedy, do chémie, fyziky, lebo v prírode sa nachádza všetko. A stačí tam len poukázať na spojitosti a komplexné vnímanie, čo je v dnešnej dobe veľmi dôležité aj na vnímanie ostatných problémov.“ Mnohí učitelia pred pandémiou nemali odvahu vyjsť s deťmi na dvor či niekam do prírody, aby tam odučili svoje hodiny. Krízová situácia ich prinútila skúsiť niečo nové.
Koronakríza nám ukázala aj to, ako veľmi je dôležité, aby sme dokázali kriticky myslieť a neveriť rôznym hoaxom a konšpiráciám, ktoré sa na internete objavia. Zuzana Čačová, programová manažérka Nadácie otvorenej spoločnosti, hovorí, že podľa posledných prieskumov až 56 % ľudí verí konšpiráciám. Práve preto sa posilňovaniu kritického myslenia venujú v programe Otvorené školy. Podporujú demokratické prostredie na školách a výchovu k občianstvu cez rovesnícke vzdelávanie a prácu v školských radách. V nadácii sú presvedčení, že o tom, ako funguje demokracia sa mládež najlepšie naučí jeden od druhého a v bezpečnom prostredí, kde trávia podstatnú časť svojho dňa. Upozorňuje na to, že deti a mladí ľudia sa necítia byť súčasťou tejto spoločnosti. Mali by sme ich preto zahrnúť do všetkého, čo sa ich dotýka. „Necítia, že ich hlas je vypočutý, že majú niečo šancu zmeniť. To je takisto aj veľmi silný dôvod toho, prečo sa nám mládež radikalizuje. Keď mladým ľuďom nedáme priestor, aby využili svoju energiu a možnú aktivitu nejakým zmysluplných spôsobom, tak to dopadne tak, že sa obrátia k niekomu, kto im túto možnosť poskytne,“ upozorňuje Čačová.
Priamy dopad voľnočasových aktivít práce s mládežou zisťovala v čase pandémie koncom júna aj Rada mládeže Slovenska formou prieskumu. Ukázalo sa, že takmer tretina mladých ľudí sa zapojila za posledný mesiac do nejakej formy dobrovoľníckych aktivít na pomoc druhým. „Tam sa nám pekne ukázal celospoločenský prínos mladých ľudí s nejakými skúsenosťami z mládežníckych organizácií. Celkovo sa ukazuje, že sú to aktívnejší ľudia, ktorí sa zapájajú do rôznych dobrovoľníckych iniciatív, či už pred pandémiou alebo počas nej,“ približuje Juraj Lizák. Dodáva, že ľudia ktorí sú členmi nejakých mimovládnych organizácií a sú vedení k tomu, aby pomáhali a rozvíjali si mäkké zručnosti, majú takmer o 50 percent väčšiu zapojenosť alebo o niekoľko desiatok percent väčšiu zapojenosť v pomoci druhým, susedom, kamarátom aj najbližším ľuďom. Hovorí, že štát tak vlastne benefituje z aktívnych občanov, ktorých tretí sektor vychováva a ktorí sa vedia v kritickej situácii zapojiť.
Pocit izolácie, ktorý zažili bežné rodiny príchodom pandémie a predstavoval pre mnohých veľkú záťaž, je bežnou súčasťou života rodín detí so znevýhodnením. Jana Lowinski z Platformy rodín detí so zdravotným znevýhodnením opisuje, že narodením hendikepovaného dieťaťa si rodiny prechádzajú viacerými krízami. Najprv sú ich deti vylučované z prvých formálnych herných skupín, zo škôlky, potom zo školy a prakticky sa dostávajú do núteného domáceho vzdelávania. Poukázala na to, že teraz sa v ňom ocitli nútene všetci a vidia, aké je to náročné. Na webovej stránke www.platformarodín.sk v špeciálnej sekcii Zvládneme to doma ponúkali rodičom inšpirácie, ako to doma ustáť a nezblázniť sa. Ponúkali návody, ako je dôležité pracovať s dennými rutinami rodiny a ako do toho navyše zakomponovať aj rozvíjanie potenciálu dieťaťa v bežných činnostiach. „Pochopili sme, že naše skúsenosti teraz môžu byť inšpiráciou aj pre rodiny, ktoré majú deti bez zdravotného znevýhodnenia,“ hovorí Jana Lowinski.
Prepájanie formálneho, neformálneho a informálneho učenia - hudba budúcnosti?
Príkladom dokonalého prepojenia všetkých typov vzdelávania pri formovaní komplexnej osobnosti môže byť tiež zakomponovanie väčšieho podielu umenia do života detí. Aj UNESCO a OECD požadujú, aby sme uznali vplyv umenia a kultúry a dali im pri rozvoji detí miesto, ktoré im prináleží. Upozorňujú na rastúcu priepasť medzi kognitívnym a emocionálnym rozvojom detí vo vzdelávacom systéme na celom svete.
Dokument Európskeho parlamentu Arts, culture, and cultural awareness in education z roku 2017 uvádza, že umenie vo vzdelávaní pritom môže podporovať aj emocionálnu inteligenciu detí a mladých a prispievať k ich vyváženejšiemu intelektuálnemu a emocionálnemu rozvoju. To môže zároveň prispieť k mierovej kultúre medzi spoločnosťami v globalizovanom svete. Umenie vo vzdelávaní tiež nie je predpokladom slabých výsledkov v PISA testovaní, práve naopak. Komparatívna analýza OECD ukázala, že v krajinách, kde mali v roku 2001 povinný najvyšší podiel umeleckých predmetov na vyučovaní u 9 – 11 ročných detí, tak tie krajiny patrili v PISA testovaní v roku 2009 výsledkami v matematickej, čitateľskej a prírodovednej gramotnosti medzi najlepšie spomedzi európskych štátov. Išlo o krajiny ako Dánsko, Fínsko či Nórsko. Výnimkou bolo len Rakúsko, ktoré rovnako dobré výsledky nedosiahlo.
Eva Ohraďanová z Asociácie pracovníkov súkromných škôl a školských zariadení Slovenska tiež upozorňuje na to, že neučíme deti prepájať obe hemisféry, pričom je to vynikajúci spôsob harmonizovania tela a osobnosti a dôraz kladieme veľmi skoro na analytickú časť mozgu. „Škola by mala byť stále hravá a nielen na úrovni materskej školy, ale aj základnej či strednej školy. Stále máme rôzne pohybové cvičenia a relaxačné, dychové cvičenia, cvičenia, ktoré stimulujú intuíciu, vizualizačné cvičenia a samozrejme tanec, rozvoj hudobného umenia, výtvarného umenia. Tieto zložky nám ozaj chýbajú a nie je možné to zúžiť na jednu hodinu výtvarnej výchovy. Hovorím o naozaj pevnom mieste, o akceptácii umeleckého vzdelávania v celom systéme.“
Inšpiráciou zo zahraničia môže byť pre nás aj britský systém, kde charitatívna činnosť detí nie je len súčasťou mimoškolských aktivít, ale je hlboko zakorenená už priamo v školách a práve v krízových situáciách sa ukazuje, ako dokáže priniesť svoje ovocie. Stredoškolská učiteľka vo Veľkej Británii Karin Koštialová poukázala na to, že vníma, že na Slovensku sme v tomto smere stále veľmi pozadu. Počas celého roka sú u nich deti v školách vedené k charitatívnej činnosti. Po zatvorení škôl, keď sa deti nemohli učiť, tak cieľom rodičov bolo podporiť deti v takýchto aktivitách, aby sa cítili užitočné a nápomocné druhým. Myslí si, že práve v takýchto situáciách sa z nich stávajú lepší ľudia. Spomína, že začiatkom pandémie v Británii vznikali napríklad potravinové banky - deti zbierali potraviny, ktoré mali doma navyše a mohli iným pomôcť. Nosili ich do mešít, kostolov či vzdelávacích centier alebo herní. Vznikalo veľa komunitných centier na pomoc druhým ľuďom. „Bolo to neskutočné, ako sa ľudia dokázali spojiť v týchto ťažkých časoch a hlavne naše deti, mladá generácia,“ hovorí.
Stála podpora charitatívnych činností síce funguje aj na zopár školách na Slovensku, ale ide o zanedbateľné percento vzhľadom na to, ako významne pozitívne by mohli takéto aktivity pôsobiť na formovanie osobností všetkých detí a mladých ľudí.
