Každý rodič to myslí so svojím dieťaťom dobre a denne to dokazuje nespočetne krát. Dávame deťom inštrukcie, aby sme zabezpečili ich blaho.
„Obleč si ten kabát. Je zima.“
„Poď sa najesť, už musíš byť hladný.“
„Choď sa učiť, lebo tú písomku nezvládneš.“
„Neváľaj sa po tej špinavej zemi. Nemôžeš byť normálny? Stále si ako prasiatko!“
Robíme to bez toho, aby sme premýšľali nad tým, ako sa naše deti cítia, keď im vydávame rozkazy. Robíme to automaticky, lebo naším jediným cieľom je: BLAHO DIEŤAŤA. Ale je to v každom prípade naozaj tak? Neuberáme sa občas skratkami, ktoré hovoria inou rečou? Rečou pod vplyvom zaneprádznenosti, pohodlnosti alebo nervozity?
Koľkí z vás sa zastavia, keď sa vám postaví 7 ročné dieťa na odpor, že už v tomto veku vie vyhodnotiť, či mu je pri naháňaní sa na ihrisku teplo alebo zima? Či je hladné alebo skutočne ešte 30 minút vydrží? Neraz si nepripúšťame, že deti rastú a ich schopnosti i úsudok sa zlepšujú. Môžu mať správny vlastný názor. To len my im nedávame možnosť nám to dokázať.
Plnenie svojich príkazov si mnohí rodičia vynucujú agresívnym mocenským správaním – krikom, vyhrážaním či dávaním po zadku. Ospravedlňujú sa tvrdeniami: „Účel predsa svätí prostriedky. Chcem, aby raz z neho vyrástol poriadny človek.“ Takýmto vynucovaním poslušnosti však vychovávate dieťa poslušné nielen voči vám, ale aj voči iným ľuďom. Neskôr sa rodičia čudujú, čo sa s ich dieťaťom stalo. „Ako je možné, že nášho syna dokáže ovládať táto zvláštna žena? Vôbec sa k nemu nehodí, veď mu iba rozkazuje. Môže ho mať vôbec rada?“
S ich synom sa pravdepodobne nestalo vôbec nič. Len trochu povyrástol a začal poslúchať niekoho iného. „Poslušnosť je rovnako nebezpečná ako vzdor, hoci ju rodičia pokladajú za žiadúci výsledok výchovy,“ tvrdí tím autorov v knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný.
Aj história nám v súvislosti s poslušnosťou ponúka negatívne skúsenosti. Výchova k striktnej poslušnosti v škole i v rodinách viedla v minulosti k tragickým udalostiam ako bol rozmach fašizmu a nacizmu – tupé nasledovanie inštrukcií, vraždy miliónov nevinných ľudí a zruinovanie psychiky ľudí, ktorí takéto peklo prežili . Poslušnosť je oprávnene pokladaná za nebezpečenstvo demokratickej spoločnosti. Mnoho diktátorov ako Hitler či Stalin zažili práve typ výchovy s telesnými trestami a ponižovaním.
Rešpekt je základom akýchkoľvek zdravých vzťahov
Aby sme vychovali „poriadneho človeka“, dôležitejší je v našom vzťahu rešpekt ako predstava, že by dieťa malo plniť do bodky všetky naše príkazy.
Každý z nás je úplne iný. Má iné predstavy o živote, iné pocity, názory na svet a ľudí okolo seba. To však neznamená, že ak je niekto iný, je horší. Práve budovanie rešpektu u našich detí a jeho prítomnosť v našom každodennom živote nám pomáha vychovať silné osobnosti, ktoré majú úctu voči ľuďom okolo seba, akceptujú iné názory a odlišnosti.
Mnohí si hneď pri slovách o rešpekte voči deťom predstavia, že „deti si robia, čo chcú.“ No tak to nie je. Rešpektovať neznamená schvaľovať nevhodné správanie alebo prijímať takéto správanie voči sebe. Vďaka rešpektujúcemu prístupu dokážeme vyjadrovať iným svoje oprávnené požiadavky, riešiť náročné situácie a vyjadrovať svoj nesúhlas alebo sa brániť.
V rešpektujúcich vzťahoch s dospelými, ako i s deťmi, by mali platiť tieto základné pravidlá:
1) Chovaj sa ku každému tak, aby si nezraňoval jeho ľudskú dôstojnosť.
2) Nedovoľuj si k nikomu to, čo by si sám nechcel, aby si iní dovoľovali k tebe.
3) Akceptuj, že každý je iný a neznamená to, že je horší.
Ide to bez výčitiek, príkazov, zákazov a hrozieb
Výchova nám prináša rôzne situácie, kedy aj my rodičia len ťažko dokážeme ovládať svoje emócie. A hoci sa to občas nezdá, vychovávať možno aj bez množstva negatívnych emócií a bez neustále napätej atmosféry. Skúste z detí urobiť partnerov. Aby deti plnili svoje úlohy, je pre nich dôležité poznať zmysel toho, čo robia. Nedostávať iba obyčajné príkazy, ale poznať zmysel, prečo je niečo správne splniť. Rovnako aj vaša komunikácia by sa mala tomu prispôsobiť. Ak si predstavíte, že sa bavíte vo vypätých situáciách s dieťaťom ako s partnerom, vaša komunikácia bude ďaleko menej zraňujúca a bude do vzťahu vnášať bezpečie.
Pravý rozdiel medzi demokratickou a autoritatívnou výchovou nie je v tom, či deti majú alebo nemajú pevné hranice. Rozdiel spočíva v tom, „ako stanovujeme hranice chovania a že ich vytvárame spoločne s deťmi.“ Partnerský model vo výchove nenúti deti robiť to, čo je správne. Nežiada od nich poslušnosť za každú cenu, ale jej opak – ZODPOVEDNOSŤ. Hovorí, že „táto vec má takýto zmysel a takéto následky. Očakávam, že urobíš to, čo je správne.“ Človek cíti väčšiu zodpovednosť za niečo, čo sám navrhol a od toho sa dovíja i jeho ďalšie konanie.
Niekto má obavy, že byť rodičom a zároveň partnerom môže v konečnom dôsledku zruinovať jeho vplyv na dieťa. Nie je to tak. Deti potrebujú mať po svojom boku pre svoj zdravý vývoj predovšetkým autoritu a tou môžete byť aj v tejto pozícii. Potrebujú „prirodzenú autoritu“, teda človeka, ktorý je vzorom a jeho správanie vyvoláva pocit bezpečia. Človeka, ktorého možno nasledovať z vlastného presvedčenia, lebo žije tým, čo hovorí. Ak je v rozpore to, čo hovoríte a to, čo žijete, deti to ľahko odhalia.
Pokiaľ budete správne vyhodnocovať, do akých rozhodovaní svoje dieťa už môžete zapájať, ak ho budete vyzývať, aby pri svojich chybách tvorilo riešenia, ako vec napraviť, premýšľalo o ich dôsledkoch a pod., vtedy vychováte šťastného človeka, ktorý bude zároveň radosťou pre každého, koho v živote stretne. Len rešpektom možno učiť deti rešpektu.
Pokiaľ na deti často kričíte, a tak im sprostredkúvate inštrukcie, nejdete správnou cestou. Problémom výchovy z pozície moci je, že deti často v takomto vzťahu cítia ohrozenie. Výskumy tvrdia, že v takých chvíľach sa v nich tvoria a hromadia negatívne emócie, ktoré im dávajú energiu k úniku alebo k boju. Čím viac negatívnych emócií majú, tým viac prestáva pracovať ich logika.
Naopak, pokiaľ náš mozog rozpoznáva nejaký podnet ako bezpečný, prichádza na radu ďalšie kritérium pre spracovanie informácií a tým je „zmysluplnosť.“ Ak náš mozog nevidí v niečom zmysel, odmieta sa tým zaoberať. Preto sa aj tie najlepšie myšlienky míňajú účinkom, pokiaľ sú oznamované ohrozujúcim spôsobom. A to platí rovnako u dospelých i u detí.
Emócie sú jednou časťou psychiky a logika druhou. Ak sa cítime bezpečne, obe tieto časti spolupracujú. A práve to pri výchove rodičia i deti potrebujú.
Základom je komunikácia a spolupráca
Nevhodný spôsob komunikácie zapríčiňuje aj nevhodné správanie u detí. Keď sa niekto chová nepekne, zväčša je to preto, že sa tak cíti. Preto slovné formulácie, ktoré vysielame k deťom by mali byť pozitívne, bez akéhokoľvek náznaku ponižovania, vyjadrené popisne a nie príkazmi, podávané priamo na rovinu. Nemali by sme tiež zabúdať na záujem o názory a pocity dieťaťa.
Takým typickým príkladom je, že hoci chce matka povedať:
„ Očakávam od teba poriadok.“
V dôsledku nevhodného tónu a výberu slov: „Si ako také prasa! Ako môžeš mať v izbe takýto neporiadok. Nie si schopný upratať ani len veci po sebe? Už mám toho naozaj dosť!“, si často dieťa preloží: „ Myslím, že nie som na nič dobrý a nikto ma tu nemá rád. Veď som chcel len dokončiť tú vežu z lega... “
K ľuďom patrí najrôznejšia zmes emócií. Je dôležité, naučiť sa emócie tých druhých akceptovať, no zároveň dokázať vyjadriť vhodne nesúhlas s negatívnym chovaním. Treba mať na pamäti, že emócie a chovanie sú dve rozličné veci. Popieraním emócií detí a ich hodnotením brzdíte ich rozvoj.
Odborníci odporúčajú vyhýbať sa trestom úplne, lebo ich následky môžu byť fatálne. Radšej by sa rodičia mali sústrediť na prirodzené dôsledky. Tie učia deti, že ak prekročia hranice, majú riešiť, čo môžu urobiť pre to, aby to napravili a nie aby unikli trestu.
Aby deti rozumeli poriadku a vnútorne ho prijali, nesmú sa cítiť ohrozené chovaním tých, ktorí im tento poriadok sprostredkúvajú.
V tímoch najlepšie môžete zbadať, kde vládne rešpekt medzi jeho členmi a kde nie. Kde neexistuje súlad, tam nemôže prísť úspech. John Adair v knihe Budovanie efektívnych tímov hovorí, že ak má nejaký tím dobre pracovať, musí sa starať o tieto 3 základné oblasti:
1) Plnenie úloh a cieľov;
2) Uspokojovanie potrieb jednotlivých členov tímu;
3) Dobré fungovanie celej skupiny.
Upozorňuje, že úspech tímu prinesie, len ak sa staráte o všetky 3 oblasti súčasne a s rovnakou starostlivosťou. Ak uprednostníte ktorúkoľvek oblasť na úkor inej, privedie to tím k zlyhaniu! Rodina je tím a rovnako to funguje aj v nej. Ak chce uspieť, musia všetci prechovávať voči sebe rešpekt a „ťahať za jedno lano.“
Zdroj: P. Kopřiva, J. Nováčková, D. Nevolová, T. Kopřivová: Rešpektovať a byť rešpektovaný // Foto: Bigstock
Mohlo by vás zaujímať: Prečo by rešpekt nemal chýbať?
