Každý správny rodič sa snaží pri výchove robiť také kroky, ktoré jeho dieťa povedú k spoločensky vhodnému správaniu. Nie vždy však v týchto chvíľach volíme techniky, ktoré sú z dlhodobého hľadiska efektívne.
Jednou z najčastejších techník, aké dospelí voči deťom za účelom budovania disciplíny využívajú, je tzv. time-out. Nedávny výskum New York Child Study Center však potvrdil, že u mnohých detí táto výchovná technika nefunguje. Jej praktizovanie sa tak stáva zbytočné. Alfie Kohn vo svojom výskume zistil, že deti vnímajú túto techniku ako trest, a preto to nemôže byť technika, ktorá ich učí spolupracovať a vhodne regulovať svoje emócie. Prečítajte si dôvody viacerých odborníkov, prečo by sme sa mali pri výchove time-outom radšej vyhnúť a čo možno namiesto nich použiť.
Čo je to vlastne time-out?
Túto techniku na budovanie disciplíny využívame relatívne bežne nielen v športe, ale aj v školách, škôlkach či doma. Ide o izoláciu osoby, ktorá sa nespráva podľa pravidiel. Dieťa niečo „vyvedie“ a následne ho dospelá autorita požiada, aby sa odobralo do kúta na špeciálnu stoličku alebo doma do svojej izby a strávilo v tejto izolácii nejaký čas. Cieľom je upokojenie dieťaťa a uskutočnenie sebareflexie, ako sa v danej situácii dieťa zachovalo.
Zväčša zostáva dieťa izolované len nepatrnú chvíľu, teda pár minút. Existuje pravidlo, že dieťa by malo zostať osamote vyčlenené z kolektívu či rodiny jednu minútu podľa svojho veku. Ak má teda dieťa 4 roky, na stoličke čaká 4 minúty.
Mnoho detí sa však presne naopak pri tomto treste formou izolácie zmocňuje ešte väčší hnev a nepochopenie zo strany okolia. Neexistujú vedecké dôkazy, ktoré by nám dali odpoveď, čo sa deje v mozgu dieťaťa v prípade, že reaguje na time-out ešte podráždenejšie alebo sa stupňuje jeho záchvat hnevu. Existujú však výskumy o trestoch a rodičovských štýloch výchovy, ktoré úplne jasne hovoria o tom, že ak má dieťa problém akceptovať trest, ak rozsah trestu spôsobuje viac konfliktov a vzdoru, takéto deti majú tendenciu správať sa v budúcnosti ešte horšie.
Navyše z doteraz realizovaných výskumov vieme, že deti, ktoré sú neustále vystavované stresu a nedostatku emocionálnej podpory zo strany rodičov, sú vystavené riziku abnormálneho vývoja mozgu.
Čo sa dieťa naučí z „time-outov“?
Time-out má slúžiť na to, aby sa dieťa upokojilo a prehodnotilo svoje správanie. Ale bohužiaľ vo väčšine prípadov je takáto predstava naivná. Time-outy sú zväčša využívané pri malých deťoch, ktoré ešte nevedia ako ovládať svoje emócie. Nemajú schopnosť analýzy, prečo sa veci vyvinuli tak, ako sa vyvinuli alebo hovoriť so sebou samým o svojom lepšom správaní v budúcnosti. „Spytovanie svedomia“ osamote je pre dieťa v tomto veku nemožným.
Čo sa teda deje, keď pošleme škôlkara do kúta?
Neučí sa, prečo jeho správanie bolo neakceptovateľné. Nedostáva žiadnu pomoc a podporu, či dobré rady od dospelého, ako v budúcnosti zvládať podobné situácie. Akurát je odtrhnuté od spoločnosti a preto, že sme sociálne založené bytosti a deti sa učia práve od rodičov či učiteľov, resp. dospelých, ako sa vyrovnať s emóciami, správa ktorá sa k nim dostáva znie: „Teraz ťa odmietam. Mám záujem byť s tebou a byť tu pre teba, keď sa dáš dokopy. Inak ťa nemám rád/rada.“
Daniel J. Siegel, M.D., klinický psychológ na UCLA School of Medicine hovorí, že nevhodné správanie dieťaťa je „často len volaním o pomoc pri upokojení a túžbou po troche spojenia.“
Ak sa rodič rozhodne v takejto chvíli dieťa izolovať, prirodzená potreba kontaktu dieťaťa sa nenaplní. Toto odmietnutie spôsobuje v mozgu podobné reakcie ako fyzická bolesť.
Čo sa v skutočnosti deje, keď deti zostávajú v izbe samé?
Deti nemyslia na to, že urobili niečo zlé, ani kde sa stala chyba. Myslia na to, akí sme nespravodliví, zlí, hlúpi rodičia, ktorí vôbec neľúbia svoje deti. Sú viac nahnevaní a ešte menej kontrolujú svoje správanie. A to bohužiaľ platí bez ohľadu na vek.
Autorky bestselleru Ako hovoriť, aby nás deti počúvali tvrdia, že: „Deti by mali pocítiť následky svojho nevhodného správania, ale nie trestu. Tvrdia, že v zdravom vzťahu nie je miesto pre tresty.“
Podobne aj psychológDaniel J. Siegel hovorí, že by sme mali byť práve v týchto kritických chvíľach k deťom bližšie ako dovtedy.
Ako teda efektívne nahradiť time-outy, ak chceme meniť správanie detí k lepšiemu a budovať u nich schopnosti zvládať emócie?
Psychológovia hovoria: „Zabudnite na time-out! Nahraďte ho radšej time-in.“
Efektívnejší je „time-in“
Time-in nie je trest. Je to spôsob pochopenia potrieb dieťaťa. Dávanie láskyplnej pozornosti, ako sedenie vedľa dieťaťa, komunikovanie s ním alebo jeho povzbudzovanie spôsobuje, že dieťa nemusí viac ďalej vyvádzať a postupne sa upokojí.
Môžete v týchto chvíľach svoje dieťa držať v náručí alebo mu iba zostať nablízku a nerobiť nič. Vašou hlavnou úlohou je poskytovať mu bezpečnosť pri prežívaní zmesi týchto emócií, ktoré potrebuje zo seba vydať von.
Ak mu budete dávať najavo svoju ochotu stáť pri ňom a chápať ho aj v takejto situácii, dokáže lepšie zvládať svoje emócie a bude pripravené, a hlavne ochotné, problém riešiť a napraviť.
Príklad:
Vidíte, že vaša dcérka je po príchode zo škôlky mrzutá a nervózna. Vy sa ale ponáhľate rýchlo zjesť večeru, lebo už je veľa hodín a zdržali ste sa na balete. Je viac ako jasné, že časovým stresom v ktorom ste, napätie ešte zväčšíte.
Zrazu dcérka vybuchne a zhodí zámerne na zem hrnček s čajom. „A dosť!“ poviete si. Zaradíte do programu time-out a pošlete dieťa hladné do izby? Prípadne pomyslíte na nejaký iný trest? Nie. Skúste sa zamyslieť, čo by vám asi mohlo dieťa povedať, ak by vedelo formulovať svoje pocity:
„Mami, oci, som ešte veľmi malá a bolo toho na mňa dnes priveľa. Som strašne unavená. Bolo dnes pre mňa veľmi ťažké počúvať v škôlke celý deň také množstvo príkazov a inštrukcií. S Emkou sme sa dnes pohádali, lebo som jej nechcela požičať bábiku, s ktorou som sa hrala a plakali sme. Navyše som sa na balete musela veľmi sústrediť a už skutočne nevládzem ani sedieť. Prídem domov ukrutne hladná a na večeru dostanem zapekanú brokolicu so syrom, ktorú z duše neznášam...“
Možno nejak takto by sa hrnuli z dcérky jej pocity, ak by ich vedela formulovať. Bohužiaľ nevie, a tak iba vybuchne a dovolí svojím negatívnym emóciám vyjsť von nevhodným správaním. Majte na pamäti, že máte pred sebou malé dieťa a malé deti plačom vyjadrujú túžbu po pomoci. To je ich prejav volania: „Neviem si pomôcť sama!“
Mali by ste vtedy len zachovať pokoj. A jednoducho povedať: „Hrnček nie je v žiadnom prípade na hádzanie. Zlatko, viem, že si veľmi vyčerpaná a chceš ísť spinkať. Dáme si teda chlebík s džemom a pôjdeme rýchlo do postele. Poď ku mne nech ťa trošku poľúbim.“ Silno dieťa objímte.
Namiesto „kúta hanby“ môžete mať doma miesto ( napr. červené srdce prilepené niekde na zemi ), kde vždy, keď by ste dieťaťu dali time-out, budete mať spoločne TIME-IN. Vezmete ho na toto miesto, objímete ho a poviete mu slová prijatia a spravíte si tu reflexiu:
„ Miláčik, poďme sa porozprávať.“ Prídete spolu na srdiečko a v objatí vediete monológ: „ Maminka je veľmi smutná, že si hodila čajík na zem. Myslíš, že bolo pekné? Viem, že si veľmi unavená, ale to je aj maminka aj tatinko. Páčilo by sa ti, ak by sme všetci, keď sme unavení, hádzali v kuchyni hrnčeky? Ak by sme to robili, určite by si sa bála, však? My sa máme radi a pomáhame si, a preto takéto veci nerobíme. Ok?“
Takýto čas na upokojenie môže mať obrovskú pridanú hodnotu pre dieťa a naučiť ho, ako sa zastaviť a uvedomiť si s pomocou dospelého svoje správanie. Siegel tvrdí, že „obzvlášť v prípade malých detí sa takéto uvedomenie tvorí práve vo vzťahu a nie v izolácii.“ Takýto prístup robí výchovu z dlhodobého hľadiska ďaleko efektívnejšou a uspokojujúcejšou.
Pamätajte, že emócie nie sú zlé. Sú súčasťou každej zdravej ľudskej bytosti. Jediné, čo musíme naše deti naučiť, je dokázať svoje emócie zvládať bez toho, aby sme im spôsobili emocionálnu ujmu my sami.
Zdroj:time.com, ahaparenting.com
Mohlo by vás zaujímať: Pomôžte deťom zvládať hnev
