Juraj Hipš: Školstvo bude len tak dobré, akých dobrých a motivovaných učiteľov budeme mať

Foto: archív JH
Juraj Hipš, odborník na školstvo koalície PS/SPOLU / Foto: archív JH

22.1.2020 /

Školstvo je už roky zanedbávané a odsúvané na okraj záujmu politikov. Hoci väčšina z nich píše vo svojich volebných programoch o lepšom vzdelávaní ako o priorite, len minimum zmien sa po voľbách za posledné roky prejavilo pozitívne v školských triedach a dostalo sa k samotným deťom a učiteľom. Názory odborníkov a učiteľov, že školstvo je v zlom stave zaznievajú v médiách pravidelne, ale čo si myslí o aktuálnom stave v školstve verejnosť? Odpovede priniesla agentúra FOCUS, ktorá zrealizovala na objednávku koalície PS/SPOLU v decembri 2019 prieskum, ktorý mapuje vnímanie stavu školstva verejnosťou.

O najnovšom prieskume sme sa rozprávali s JURAJOM HIPŠOM, odborníkom na školstvo koalície PS/SPOLU.  

 

V decembri ste iniciovali vznik prieskumu o vnímaní stavu školstva verejnosťou. Čo bolo jeho cieľom?

Považujem za dôležité, aby sme sa o vážnych veciach rozhodovali na základe faktov. Zaujímalo ma, ako verejnosť vníma školstvo a jeho problémy v minulosti a ako dnes. Položili sme ľuďom tie isté otázky, ako v prieskume z roku 1997. Ukázalo sa, že očakávania, aké sme mali od školstva pred viac ako 20 rokmi a dnes sú veľmi podobné. Žiaľ, tie očakávania neboli stále naplnené.  

 

Aké napríklad?

Napríklad v súčasnosti viac ako 60 % ľudí od škôl očakáva, že budú rozvíjať u detí tvorivosť. Rovnaké očakávania sme mali aj v minulosti. Ale v skutočnosti si dnes už len 15 % populácie myslí, že tomu tak skutočne je. V našom vzdelávaní sa väčší dôraz kladie na memorovanie encyklopedických vedomostí, ako na premýšľanie a kreativitu. Podobne nenapĺňanie očakávaní sa objavujú aj pri výučbe cudzích jazykov, schopnosti orientovať sa v každodennom živote alebo pri výchove k ľudským právam.

 

To, že školstvo nie je v dobrom stave, je dlhodobo známe. Asi vás preto neprekvapilo, že to vníma aj verejnosť.

Máte pravdu, my sme ale zároveň zisťovali, v čom vidí verejnosť najväčší problém a ako sa menilo vnímanie za posledné roky. Ukázalo sa, že za  22 rokov nám výrazne stúpol počet ľudí, ktorí vnímajú ako problém nepremyslené zmeny v školstve.

 

Čoho je to odrazom?

Ministri školstva sa u nás menia ako na bežiacom páse. Mnohí sa na tento post dostávajú ako slepé kura k zrnu a sú totálne nepripravení.  V týchto voľbách si opäť niektoré strany ani nedali tú námahu predstaviť svoj volebný program v oblasti vzdelávania. Teraz si predstavme, že získajú rezort školstva. Čo spravia? Začnú tápať, ministra po roku odvolajú a potom sa snažia už len kúriť a svietiť.

 

Zasadnúť po voľbách na ministerské kreslo v rezorte školstva bude mimoriadne náročné i odvážne. Vy ste pred časom vyhlásili, že si na túto pozíciu trúfate. Stále nemáte obavy z toľkého chaosu, ktorý sa tam dlhé roky kumuloval?

Samozrejme, že mám veľký rešpekt pred takouto zodpovednosťou. Aj preto som mesiace robil s tímom na programe. Prepočítaval som, koľko by stáli jednotlivé opatrenia a dizajnoval časový harmonogram, ako to celé spraviť. Niektorí mi hovorili, že to preháňam. Voličov to nebude zaujímať. Ale musím to mať pripravené, aby som mal čisté svedomie. Nechcem byť ako tí, o ktorých som hovoril doteraz.       

 

Vráťme sa ešte späť k výsledkom prieskumu. Čo ďalšie ste sa o vnímaní ľudí dozvedeli?

Len 16 % ľudí si myslí, že školstvo sa vyvíja dobrý smerom. Väčšina hodnotí stav školstva tak, že buď sa uberá zlým smerom alebo prešľapuje na mieste. To prešľapovanie na mieste treba vnímať v kontexte súčasného dynamicky sa meniaceho sveta. Svet navôkol sa nesmierne rýchlo vyvíja a mení. Ak ale školstvo prešľapuje na mieste, znamená to, že nie je schopné pripravovať deti na tento dynamicky sa meniaci svet. Je to skôr skanzen. Predpokladám ale, že rodičia nechcú posielať svoje deti dennodenne do múzea.

 

Máte odpovede aj na to, aké konkrétne problémy ľudia považovali v školstve za najväčšie?

Verejnosť očakáva, že škola naučí deti orientovať sa v každodennom živote. Za dôležitú oblasť to považuje až 71% opýtaných. Ale už len 11% si myslí, že sa to na vyučovaní aj skutočne deje. Prieskum ukázal, že tu je najväčšia priepasť medzi očakávaniami a skutočnosťou.

Verejnosť očakáva, že škola pomôže pripraviť deti na reálny a dynamicky sa meniace svet. V skutočnosti ale na maturite skúšame mladých ľudí zo znelostnej asimilácie. Žiaľ, aj medzinárodné merania PISA nám ukazujú, že Slovensko má až tretinu detí funkčne negramotných. Nedokážu pochopiť a interpretovať text, čítať grafy alebo riešiť problémy.

 

Čo by rodičia chceli, aby sa deti učili v škole?

Asi žiadny rodič netúži po tom, aby mu dieťa vedelo odmemorovať definíciu piesne. Aj to sa učia na slovenčine jedenásťročné deti. Prirodzene očakávame, že škola je miestom, kde dieťa poznáva svet aj seba, učí sa životným zručnostiam a hodnotám. Aj v tomto prieskume vyšlo, že schopnosť orientovať sa v každodennom živote je pre verejnosť najdôležitejšia. V roku 1997 bola v prieskume otázka presne formulovaná ako „schopnosť orientovať sa v každodennom živote“. Dnes by sme skôr asi povedali, či „dieťa má rozvinuté životné zručnosti“. Doba sa výrazne zmenila a nemáme šancu súťažiť s umelou inteligenciou, čo sa týka kvanta informácii. To, čo ale technológie nevedia  je napríklad tímová práca alebo kreativita. A to sú veci, ktoré budú pre úspešný život čím ďalej dôležitejšie.  

 

Na druhej strane očakávame, že deti dostanú všeobecné vzdelanie. Tu je otázkou, čo si pod tým ľudia predstavujú. Či sú to encyklopedické vedomosti, alebo je to napríklad čitateľská alebo prírodovedná gramotnosť. To sú rozdielne veci.
 

Ak sa bavíme o potrebných vedomostiach, aké by mali deti mať po škole, v tomto smere sú mätúce asi aj samotné učebnice, s ktorými deti pracujú.

Aj k tomu sa ľudia v prieskume vyjadrili. Oproti roku 1997 stúpol počet ľudí, ktorí považujú za problém učebnice. Aj keď učebnica nie je pre učiteľa záväzná, je to dôležitá pomôcka. Dnes máme mnoho učebníc preplnených dôrazom encyklopedické vedomosti. Moje dcéry sa napríklad v piatej triede na základnej škole učili, či je Zem bližšie k Slnku v perihéliu alebo aféliu. Mali desať rokov. Neveril som im, že to preberajú na hodine. A ukázali mi učebnicu, kde to bolo. Toto je zlá cesta. Netvrdím, že deti nemajú mať vedomosti a všetko si nájdu na internete, ale v našom vzdelávacom systéme preferujeme druhý extrém. Potom neostáva čas na to, aby sme rozvíjali u detí tímovú prácu alebo komunikačné zručnosti.    
 

Dvadsať rokov sa pohybujete v školstve, denne týmito témami žijete, prekvapilo vás osobne na výsledkoch prieskumu niečo?

Prekvapili ma dve veci. Som veľmi rád, že výrazne klesol počet ľudí, ktorí považujú za problém technické vybavenie škôl. Je objektívnym faktom, že za dvadsať rokov sa to na mnohých školách zlepšilo. Ale treba si uvedomiť, že vynikajúce školy tvoria vynikajúci učitelia. Nie sú to ani interaktívne tabule, ani tablety. Učiteľ je kľúčom k lepšiemu vzdelávaniu a tu musíme sústrediť energiu. Učiteľov totiž podľa prieskumu stále vnímame ako menší problém než technické vybavenie či učebnice.

Celkom som ale ostal prekvapený, že až 68 % verejnosti očakáva, aby škola u detí rozvíjala disciplínu a poriadok. Neviem, čo presne si pod tým ľudia predstavujú. Osobne som presvedčený, že u detí musíme podporovať slobodu ruka v ruke so zodpovednosťou. Videl som školské poriadky, ktoré sa podobajú viac na väzenský program ako vzdelávanie. Samé zákazy a tresty. Ale našim cieľom nemôže byť v školách vychovávať poslušných robotov, ale slobodné, tvorivé a zodpovedné bytosti.
   

Hovoríte, že učebnice a technickú vybavenosť škôl považujú ľudia za väčší problém ako momentálnu situáciu s učiteľmi? Ako si to vysvetľujete?

Na jednej strane sa to zlepšuje. Ako som povedal, technická vybavenosť už nemá takú prioritu ako kedysi. Na druhej strane, aj minulý prieskum ukázal, ako málo verejnosť chápe kľúčovú úlohu učiteľa vo vzdelávaní. Keď sme sa spytovali ľudí, kam by dali peniaze v školstve, väčšina by ich smerovala do opráv budov, infraštruktúru alebo nákup počítačov. Platy učiteľov boli na konci. To je ale veľká chyba. My nepotrebujeme viac technológii, ale kvalitných učiteľov.

 

Kvalitní učitelia a podporný systém pre učiteľov sú pri zmene školstva nevyhnutnosť. Myslíte si, že možno dosiahnuť zmenu bez toho, aby verejnosť vnímala učiteľov ako prioritu?

To je nemožné. Niektorí snívajú o tom, ako technológie nahradia učiteľov. To je hlúposť. Učiteľ je pre deti nesmierne dôležitý. Žiadny stroj vás nenaučí sociálne zručnosti, ktoré sú tak dôležité pre život. Škola nielen vzdeláva, ale aj vychováva. To roboty nevedia. Musíme ako verejnosť pochopiť, že naše školstvo bude len tak dobré, akých dobrých a motivovaných učiteľov budeme mať.  
 

Keď som sa rozprávala s niektorými ľuďmi, ktorí učiteľov nechceli podporiť, napríklad pri zvyšovaní platov, ich argument bol, že dobrý učiteľ dokáže urobiť veľa aj v súčasnej situácii. Ako by ste im argumentovali vy?

Môže, ale chce to veľa úsilia. Ja takýchto učiteľov volám pedagogickí disidenti. Sú to ostrovy pozitívnej deviácie v školstve. Ukazujú, ako sa to dá robiť inak. Žiaľ, mnohí z nich nemajú podporu ani od štátu a niekedy ani od vedenia. Ale ak chceme školstvo ako celok zlepšiť, nemôžeme sa spoliehať na disidentov. Ukazujú, že to ide, ale musíme tie zmeny dosiahnuť v celom systéme a s podporou štátu. Musí to byť priorita nasledujúcej vlády.
  

V prieskume ste sa pýtali, ako ľudia vnímajú stav školstva. Zaujímali ste sa aj o to, do akej miery sa oni sami aktívne zapájajú do jeho fungovania, napríklad v škole svojich detí? Ako sa priebežne zaujímajú, čo sa v školách deje a ako sa ich deti vzdelávajú?

Verejnosť podľa zistení prieskumu nepovažuje zapájanie sa do fungovania školy za nejaký problém. Rodičia sú v tomto skôr pasívni. Odovzdajú deti do školy a väčšinu veľmi netrápi, čo sa tam už deje. Sme schopní hodiny vyberať najlepšiu práčku na trhu alebo zisťovať si referencie na dovolenkovú destináciu. Ale veľmi nás už netrápi, kto a ako učí naše dieťa. A pritom v škole trávi roky a nie pár dní. Aj toto sa už začína našťastie trochu meniť a pribúda angažovaných rodičov. To je dobre. A ja stále k tomu ešte zdôrazňujem, aby sme len nekritizovali, ale dali aj pozitívnu spätnú väzbu, ak škola a učiteľ robia svoju prácu dobre. Mnohí učitelia mi hovoria, že im za roky málokedy nejaký rodič poďakoval. A pritom robia skvelé zážitkové hodiny fyziky, bádateľské vyučovanie alebo výborné diskusie. Na toto skutočne nepotrebujeme ani zákon, ani eurofondy. Stačí niekedy napísať e-mail a dobrému učiteľovi poďakovať za vyučovaciu hodinu, o ktorej vám doma dieťa s nadšením rozpráva.
   

Pred pár rokmi som robila rozhovor s fínskou expertkou na vzdelávanie a spoluautorkou reformy M. Manninen. Tvrdila, že vo Fínsku sú rodičia výrazne v školách a fungovaní vzdelávacieho systému aktívni. Majú vlastné rešpektované organizácie a sú dokonca akýmisi hlavnými inšpektormi pre školy. Myslíte si, že aj u nás je možné takýto záujem rodičov dosiahnuť?

Všetko sa dá. Bude to chvíľu trvať, ale dá sa to. Školy musia ukázať, že majú záujem o skutočnú spoluprácu s rodičmi a rodičia nemôžu považovať školu za úschovňu, kde si len odložia dieťa. Poznám školy, kde skvele funguje spolupráca medzi školou a rodičmi. Rodičovské združenia ani Rada školy tam nie sú formalitou, ale skutočným priestorom, kde sa hľadajú riešenia a vzniká spolupráca. Veľa ale závisí od vedenia školy, ako k týmto veciam pristupuje.  

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Zdieľať na facebooku