MATEJ TÓTH, olympijský víťaz a majster sveta v chôdzi na 50 kilometrov, sa vlani okrem svojej profesionálnej kariéry začal intenzívne venovať aj deťom. Založil O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha a má za cieľ zásadne zmeniť športovanie detí v materských školách a na prvom stupni základných škôl.
S Matejom Tóthom sme sa rozprávali o detskom športe, o jeho športovej akadémii, čo chce vďaka nej v slovenských školách zmeniť a ako môže 40 základných škôl na celom Slovensku získať zdarma O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha v hlasovaní na stránke www.dobravec.o2.sk až do 30.6.2018.
Prečo je podľa vás šport pre deti dôležitý?
Šport by mal byť jednoznačne súčasťou rozvoja každého dieťaťa. Mnoho výskumov a štúdií už dokazuje, že neexistuje lepší spôsob na vytvorenie zdravého a šťastného života, ako je športovanie. Nejde teda len o fyzickú kondíciu, ale významná je pri športe aj osobnostná stránka rozvoja človeka.
Aké osobnostné črty posilnil šport u vás?
Myslím si, že šport mal obrovský dopad na môj osobnostný rozvoj, na vlastnosti, ktoré každý športovec musí mať, ale zároveň sú potrebné pre úspech aj v bežnom živote. Byť cieľavedomý, zodpovedný alebo schopný pracovať tímovo, to všetko ma naučil práve šport. To sú vlastnosti, ktoré dieťa získava v tréningovej skupine.
Ako vyzeralo vaše detstvo? Bol v ňom šport od začiatku výrazne prítomný?
V dnešnej dobe by asi ľudia povedali, že som ani nešportoval, lebo som nechodil na žiadny krúžok ani tréningy. My sme však športovali dennodenne vonku úplne prirodzene. Boli sme ešte tá šťastná generácia, ktorá bola stále vonku. V jednom 7-poschodovom paneláku bývalo asi 15 chalanov a nemali sme problém zložiť futbalové tímy či čokoľvek iné. Šport bol mojím detstvom teda pretkaný prirodzene a robili sme hlavne to, čo nás bavilo a tešilo. Aj vďaka tomu som si k športu vybudoval veľmi pozitívny vzťah.
Vy ste naozaj v detstve vôbec nerobili organizovaný šport?
Nie, chodil som asi 2 týždne na futbal a týždeň na karate, ale v 3. ročníku na základnej škole som už začal inklinovať k atletike. Potom som chodil na športovú predprípravu, kde nás pripravovali na to, že od 5. ročníka sme mohli nastúpiť do atletickej triedy.
Vlani ste založili veľmi ambiciózny celoslovenský projekt na podporu správneho športovania detí O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha. Čo vás viedlo k rozhodnutiu začať sa venovať deťom?
V prvom rade pocit spoločenskej zodpovednosti byť vzorom a motiváciou pre ostatných. A tiež skutočnosť, že môj brat Michal sám pôsobí ako mládežnícky tréner a má v tomto smere veľa skúseností. Naším cieľom je budovať v deťoch pozitívny vzťah k športu a v rámci kvalitnej všeobecnej športovej prípravy zároveň odhaliť, na čo majú talent.
Ako sa akadémii odvtedy darí?
Ja som veľmi spokojný. Myslím, že sme naplnili to, čo sme chceli. Využili sme moju popularitu a úspech olympijského víťaza, aby sme prilákali deti k športu a motivovali ich. Aktuálne už v akadémii športuje viac ako 1200 detí a vyškolili sme 120 trénerov, ktorí sú zároveň prevažne učitelia telesnej výchovy, takže naša akadémia má presah aj na bežné vyučovanie telesnej výchovy. Zároveň očakávame, že od nového školského roka počty detí rapídne narastú.
Akadémia je napojená iba na školy alebo sa dá do nej prihlásiť aj nezávisle?
Projekt O2 je vyslovene zameraný na podporu škôl, učiteľov a detí, ale ako športová akadémia využívame aj možnosť platenej účasti na hodinách. Všetky otvorené skupiny, kde sa dá prihlásiť, sú na našej webovej stránke www.akademiamatejatotha.sk. No najväčší benefit pre rodičov či učiteľov je určite to, že akadémie sú priamo v školách. Tréneri si vyzdvihnú deti v školských kluboch, odtrénujú hodinu, donesú ich späť a rodičia s tým nemajú žiadne starosti.
Ako môže na ktorejkoľvek škole vzniknúť O2 Športová akadémia Mateja Tótha?
Existuje viacero možností. Prvou z možností je grant O2. Aktuálne sa súťaží o 40 tréningových skupín, ktoré môžu bezplatne vzniknúť vďaka O2 v 40 školách po Slovensku. Momentálne už prebieha 70 tréningových skupín, z toho je 24 podporených spoločnosťou O2. Druhá možnosť je licencia, ktorú zakúpi škola alebo mesto. A tretia možnosť je platená skupina, kde rodič prihlási dieťa a pravidelne si platí za hodiny.
Hovoríte, že tréningy môžu školy vyhrať aj v súťaži. Akým spôsobom sa môžu zapojiť do súťaže?
Stačí, ak zaregistrujú svoju základnú školu na www.dobravec.o2.sk a získajú pre ňu najviac hlasov. Hlasuje sa prostredníctvom platformy Dobrá vec. Súťaž potrvá do 30.6.2018 a v každom kraji vyhrá na rok zdarma akadémiu päť základných škôl. Výsledky budú známe do 4. júla.
V čom je vaša akadémia výnimočná?
Na príprave našej metodiky sa podieľali viacerí odborníci. Má tri piliere. Prvý pilier vychádza z tréningu detí a mládeže. Vieme, v ktorom veku sú senzitívne obdobia, kedy treba rozvíjať rýchlosť, vytrvalosť, v akom pomere, v ktorom veku. Sú v nej zahrnuté skúsenosti môjho brata, ktorý má s deťmi veľa skúseností a vie, čo ich baví a ako ich motivovať. Druhým pilierom je fyzioterapia. Môj fyzioterapeut dal do metodiky cvičenia, ktoré sa v praxi osvedčili aj mne a vieme, že ich deti a učitelia zvládnu. Deti tak hravou formou robia fyzioterapiu. A tretím pilierom je detská psychológia. Psychologička do metodiky zahrnula rôzne cvičenia na koncentráciu a vizualizáciu. Tento pilier je pre deti dôležitý nielen pri športe, ale aj v škole, aby sa dokázali koncentrovať, zastaviť, upokojiť a načerpať energiu, aby ich mozog dokázal produkovať výkon. To sú všetko veci, ktoré sa tu v rámci hry deti dokážu naučiť a využiť ich potom aj v bežnom živote.
Na aké športy sa v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha zameriavate?
Akadémia má všešportové zameranie. Tréningový program a metodika akadémie sú špeciálne pripravené pre dve vekové kategórie: deti od 4 do 6 rokov a od 6 do 11 rokov. V metodike sú zastúpené tímové športy, cvičenia na koordináciu i taktiky. Sú tam hry, ktoré deti nútia rozmýšľať nad tým, čo robia. Myslieť tímovo a spolupracovať. Tým pádom je takáto príprava neskôr využiteľná pre všetky športy. Hoci je to veľmi blízke atletike, v metodike máme viac cvičení, ktoré sú bližšie kolektívnym športom. Deti sa zábavnou formou učia všetko, čo budú potrebovať aj v tímovom športe, kde je dôležitá aj orientácia a komplikované priestorové vnemy.
Ako vnímate skorú špecializáciu na nejaký šport?
Sme presvedčení, že prvý stupeň by ešte nemal byť špecializovaný na nejaký šport, lebo je to priskoro. Samozrejme, deti aj v tomto veku môžu hrať futbal alebo hokej, no tréneri zabúdajú na to, že dieťa musí vedieť aj správne behať, spraviť kotúľ, skákať a nielen kopnúť do lopty či strieľať puk. Potrebuje sa rozvíjať všestranne. Keď má 15 rokov a príde na kondičnú prípravu, tak už sa len veľmi ťažko získava reakčná rýchlosť alebo rýchlosť ako taká. My sme sa u nás v akadémii snažili nahradiť to, na čo by mali myslieť tréneri. Nie každý futbalový či hokejový tréner dbá totiž na to, že dieťa sa potrebuje rozvíjať všestranne. U nás sa snažíme nahrádzať deťom zdravý vývoj a vytvárať pre ne dobrý odrazový mostík do budúcnosti, keď sa budú chcieť začať špecializovať.
V tomto veku možno neradi rodičia počujú slovo testovanie, ale sledujete nejakým spôsobom, či sa dieťa výkonnostne posúva?
Testovanie za účelom porovnávania detí nerobíme. Aj my však potrebujeme vedieť, či sa dieťa posúva. Veríme, že naša metodika je dobrá, ale neexistuje lepší dôkaz, ako keď odmeriate dieťa v septembri, v januári a v máji. Robíme 3 testovania ročne, kde máme štandardizované testy, ktoré sú veľmi podobné štandardným. Nechceli sme ísť do veľmi odlišných testov, aby smi ich vedeli porovnať s bežnou populáciou. Samozrejme, že každé dieťa sa vyvíja a rastie, takže by sa malo prirodzene zlepšovať. My to meriame práve preto, aby sme vedeli, či sa naše deti zlepšujú výraznejšie ako ostatné deti.
Ako o progrese detí informujete rodičov?
Máme systém elektronickej žiackej knižky. Rodič má zaheslovaný prístup a pozerá si, ako sa vyvíja jeho dieťa a ako športuje. Nie je to konfrontačné, nejde o žiadnu súťaž. Nechceme, aby sa deti alebo rodičia medzi sebou porovnávali. Dôležitý je pre nás nárast alebo pokles výkonnosti dieťaťa a nie absolútne číslo.
Čo sa týka odporúčaní, na aký šport je dieťa vhodné, ako to prebieha?
V akadémii máme deti do 4. ročníka a myslíme si, že neskôr by už mala nasledovať špecializácia, teda nejaké tréningové skupiny. Odporúčanie vybraného športu je vo vysokej miere na trénerovi v danej skupine. On by mal byť schopný posúdiť, či je dieťa zamerané viac na šprinty, viac silové alebo sa hodí na kolektívny šport. My dokážeme podľa testov vyhodnotiť najlepších a upozorniť na to, že podľa výsledkov z celého Slovenska je dieťa výnimočné a debatovať s rodičmi, čo ďalej. Je pre nás dôležité, aby sa deti hýbali a nie je pre nás primárnym cieľom vychovať 20 olympijských víťazov. Zároveň však chceme ponúknuť slovenskému športu tie najtalentovanejšie deti a toto by mohla byť cesta, ako ich posunúť ďalej. Je pravdepodobné, že takéto talentované dieťa už nejaký šport aj robí. My mu ale môžeme poradiť, či je pre neho ten šport vhodný alebo nie.
Keď hovoríte, že už možno robí nejaký šport, stíhajú takéto malé deti dva rôzne tréningy?
Tréner by mal vedieť posúdiť, koľko tréningov predstavuje pre dieťa primeranú záťaž. Nejaký prvák, druhák by to určite nemal preháňať a maximálne 4 športové tréningy počas týždňa by u neho mali byť strop. Naše hodiny prebiehajú na školách 2 krát do týždňa a v škôlkach 1 krát do týždňa. Vo vyšších ročníkoch majú už deti viackrát do týždňa napr. futbal a do toho ešte 2 naše kondičné tréningy. Môže sa to zdať dosť, ale tým, že suplujeme kondičnú, resp. všeobecnú prípravu, dieťaťu to prospeje.
V športových kluboch sa už bežne stretávame s tým, že majú 11-ročné deti veľké bolesti z nadmerného zaťaženia určitých partií. Vedia aj v tomto smere vaše tréningy pomôcť?
To spôsobuje skorá špecializácia na športy a tiež dysbalancia. Ak je niekto pravák, tak prirodzene zaťažuje viac pravú stranu. Keď chlapec napr. len kope do lopty, tak je to veľká jednostranná záťaž. Práve z toho dôvodu sme do nášho programu zapojili fyzioterapeutické cvičenia. To je tiež niečo, v čom sme výnimoční. Môj fyzioterapeut do metodiky včlenil vývojové štádiá kineziológie, ktoré používam pri príprave aj ja. Tým si deti kompenzujú všeobecnú odolnosť, zdatnosť, sú pevnejšie a ich pohyb je prirodzenejší. Čím je ich pohyb prirodzenejší, tým je efektívnejší a je tu menšie riziko preťaženia svalov. V akadémii v podstate suplujeme aj školský systém. Deti zo škôlok chodili denne von, minimálne sedeli, hrali sa a boli v pohybe. Zrazu prídu do školy, kde 5 hodín sústavne len sedia. Tam potom prichádzajú rôzne dysbalancie a generačné choroby ako problémy s chrbátikmi a práve navrhnuté cvičenia nám ich pomáhajú vyrovnávať. Deti ich týmto spôsobom robia úplne prirodzene a vďaka cvičeniam sa oveľa ľahšie vrátia k správnemu držaniu tela a pohybu ako takému.
Dnes sa často hovorí o tom, že deťom a mladým ľuďom chýba vytrvalosť, ľahko sa vzdávajú hneď, ako narazia na problém. Či už ide o školu alebo o šport. Vy ste v tom expert, čo by ste na vytrvalosť poradili?
Tiež si uvedomujem, že deti chcú dnes všetko rýchlo, všetko chcú zažiť za 10 sekúnd a chýba im vytrvalosť vydržať v tom, čo práve robia. Vytrvalosť si vyžaduje dlhodobú prípravu skôr, ako sa ocitnete „na trati“. Musíte dokázať vydržať v určitom stereotype, a to je naozaj náročné. Vytrvalým sa stávate až vtedy, keď prekonáte určitú hranicu a zvykom sa stane aj niečo, k čomu nemáte vzťah.
Mali by byť aj rodičia o niečo striktnejší, ak chcú u detí pestovať vytrvalosť? Ak sa napr. dieťaťu nechce na futbalový tréning, lebo prší alebo na iný krúžok, tak nemávnuť rukou a nerobiť výnimky?
Netreba byť pohodlný. Toto musíme vštepovať deťom aj my rodičia a byť im aj v tomto smere vzorom. Pre každého je ľahké nájsť si ospravedlnenie, hlavne, ak sa nám veľmi niečo nechce. Dieťaťu ale treba v takých momentoch vysvetľovať, prečo tréning nevynechať a pozitívne ho motivovať, že keď už na ňom bude, tak sa určite bude tešiť. Každé dieťa, ktoré príde na tréning a športuje, tak sa teší. Najťažšie je prekonať lenivosť. Tam by rodičia mali byť trošku striktnejší a nepodporovať u detí výhovorky. A hneď po tréningu by mali deti upozorniť na to, aby si uvedomili, ako dobre sa na tréningu cítili.
Čo by ste poradili rodičom detí, ktoré sa vôbec nechcú hýbať?
Je ťažké donútiť deti na seriózny tréning, ale je ľahké priviesť ich k pohybu vlastným príkladom. Pohyb nie je len tréning, z ktorého musíme prísť zničení a spotení. Pohyb je aj o tom, že ideme pešo alebo na bicykli do školy, prejdeme sa s rodičmi do mesta a neodvezieme sa autom. Musíme učiť deti, že hýbať sa dá aj inak ako krvopotne a ukázať im, že je to príjemné. Ale je na rodičoch, aby si na to našli čas. Je veľmi pohodlné prísť z roboty unavený a vedieť, že keď bude dieťa 3 hodiny na tablete, tak mám voľno. V tomto musíme prekonávať aj sami seba. Je naozaj alarmujúce, že sú deti, ktoré nie sú schopné vydržať ani pri nejakom sedavom krúžku ako je maľovanie. Zatvoria sa doma a hrajú sa na tablete. Je pravda, že nie každý má talent na šport a nie každý môže byť športovec, ale každý sa môže naučiť plávať, bicyklovať či lyžovať. Nepoznám dieťa, ktoré by nerado trávilo čas s rodičmi, rozprávalo sa s nimi pri prechádzke či korčuľovaní. Len ťažko to ale bude robiť samo. Toto je do 11 rokov určite na zodpovednosti rodiča. Keď sa dovtedy naučí tráviť čas pohybom, tak to ako tínedžer bude robiť prirodzene.
Stretávate sa naopak aj s premotivovanými rodičmi, ktorí dokážu nabúravať chuť dieťaťa športovať, napr. negatívnymi pokrikmi na ich súťažiach či zápasoch?
To je určite jeden z vážnych problémov dnešných rodičov. Deťom sa snažím na stretnutiach hovoriť, že to, čo napĺňa ich, je dôležitejšie ako to, čo chcú ich rodičia. Ale vysvetľujem aj rodičom, že nemá význam tlačiť na 9-ročné dieťa a mať v očiach Cibulkovú a milióny eur, keď potom v 13 rokoch dieťa povie, že definitívne končí. Zbytočne mu ublížia, vytvoria mu averziu voči športu a môžu sa potom postaviť aj na hlavu. Dieťa treba rešpektovať, podporovať ho najviac ako dokážeme, no v tom, čo ho baví a nie v tom, čo chceme my. Ak dieťa chce byť vo 8 rokoch futbalista, tak ho podporme, ale aby rodičia tlačili na deti a na trénerov, tak to je veľmi krátkozraké. Treba si uvedomiť, že hoci rodičia pre dieťa urobia maximum, v ceste na vrchol je toľko kľukatých ciest, že jeho dosiahnutie nie je v ich moci. Bude to už len a len na ňom. Poznám veľa prípadov, kedy sa nevedeli deti, na ktoré rodičia tlačili dočkať, kedy so športom skončia. Vrcholový šport nie je o tom, čo robíte v 12 rokoch, ale predovšetkým o nadobúdaní dobrého vzťahu k športu. O tom, aby dieťa malo zo športu radosť a aby ho napĺňal. Len tak neskôr dokáže prekonávať všetky prekážky.
Článok vznikol v spolupráci s O2 Športovou akadémiou Mateja Tótha.
