IGOR BUKOVSKÝ, lekár z Ambulancie klinickej výživy, už roky radí dospelým i deťom, ako sa zdravo stravovať. Je autorom viacerých kníh o zdravom stravovaní. Problematike výživy detí sa venoval v knihách Hneď to bude, Anjelik alebo Návod na prežitie pre bejby.
Rozprávali sme sa, ako vníma dnešné stravovanie slovenských rodín, kde ako rodičia najčastejšie zlyhávame a ako viesť deti k pohodovému životu aj vďaka dobrým stravovacím návykom.
Čo všetko u človeka strava ovplyvňuje?
Strava je významný faktor, ktorý ovplyvňuje naše zdravie, emócie, mentálnu výkonnosť. Dokonca ovplyvňuje náš vzťah k svetu. Mnohí si toto všetko prirodzene neuvedomujú, aký veľký je jej dopad na náš život.
Ako sa podľa vás stravujú dnešné rodiny?
V rodinách dnes vidíme veľké rozdiely. Sú také, kde si rodiča informácie podrobne študujú od narodenia dieťaťa, a v nich je to zvyčajne v poriadku, a potom sú dve veľmi veľké polarizované skupiny rodín, pričom ani jeden variant nie je dobrý. Jedna je taká, kde je stravovanie úplne zanedbané a ľudia sa vezú v predstavách, že na strave vôbec nezáleží, lebo ich starí rodičia jedli slaninu každý deň a sú tu. Jednoročnému dieťaťu bez váhania dajú v kočíku do ruky hranolky. No a potom je druhá skupina rodín, ktorá je opačný extrém, a môžete v nej vidieť až neurotické správanie vo vzťahu k výžive. Matka neustále sleduje nové výživové trendy, zaraďuje do jedálnička nové diéty, stále experimentuje so svojou stravou, nakupuje iba „bio“ a podobne a prenáša to aj na deti. To môže byť však rovnako deštruktívne ako v rodinách, kde sa na stravu kašle.
Prečo je to deštruktívne? Ako taká matka experimentátorka, môže deti ovplyvniť?
Môžu to byť modely porúch príjmu potravy, ktoré neskôr u detí prepuknú. Takéto správanie matky signalizuje, že matka má sama problém so vzťahom k jedlu. U nej môže mať ešte nevinnú podobu, ale u dieťaťa to môže v puberte nabrať podobu rozvinutej klinickej poruchy ako je anorexia, bulímia či iných foriem neuróz a psychóz.
V rámci takejto neurotickej atmosféry v rodine, kde sa zakazujú čokolády a na školských stretnutiach sa takíto rodičia domáhajú chia semienok a kokosového oleja v obedovom menu, správanie rodičov asi teraz nezmeníme, ak uverili svojim informačným zdrojom. Horšie je, že tým vytvárajú zlý model správania. Dieťa vidí, počuje, že matka nebude jesť z nejakého dôvodu ryžu a chlieb a hrozno a toto a tamto. Takýto model nemôže u dieťaťa vytvoriť normálny vzťah k jedlu ani k sebe.
Dá sa povedať, že zlé stravovacie modely máme kvôli rodičom?
Do veľkej miery to všetko vychádza z detstva. Rozhodujúcich je prvých päť rokov života. Rodičia sú však zodpovední nielen za zlozvyky, ale aj dobré správanie. Nemusíte tisíckrát deťom hovoriť, čo ich chcete naučiť, treba to jednoducho robiť. Deti majú hlavu plnú tzv. zrkadliacich neurónov, ktoré sú na to, aby napodobňovali. Deti od svojho narodenia napodobňujú, nevedia sa inak učiť. Už niekoľkomesačné deti v sociologických experimentoch opakujú s predmetom presne to, čo dospelí. Alebo ak si má z viacerých predmetov dieťa vybrať jeden, siahne po tom, ktorý si pred ním vybral dospelý. Z pohľadu stravovania je to fantastická výhoda. Ak teda otec bude každý deň s chuťou jedávať alebo s odporom odmietať zeleninu, tak jeho štvorročný Peťko, ktorý na neho pozerá ako na Boha, to začne robiť tiež. Je to prirodzené.
Takže stačí ísť podľa vás v strave deťom iba príkladom?
Pri stolovaní naozaj netreba deťom o jedle veľa rozprávať. Výborne tiež funguje to, ak si rodičia medzi sebou hovoria, aká je tá brokolica dnes fantastická, alebo manžel pochváli manželku, ako výborne pripravila špenát. Nehovorte to teda dieťaťu, aby nemalo pocit, že ho chcete manipulovať, ale veďte konverzáciu s partnerom. To je omnoho uveriteľnejšie a efektívnejšie, aby sa dieťa rozhodlo niečo ochutnať.
Mnoho rodičov sa však napriek svojmu zdravému stravovaniu dnes sťažuje na prieberčivosť detí v potravinách. Ako sa na to pozeráte?
Len výnimočne sa to stane v období, keď deti prechádzajú na dospelú stravu. Deti vtedy milujú akékoľvek neochutené zeleninové pyré. No na konci druhého, tretieho roka, keď sa formuje ego, tak si dieťa hľadá svoje hranice vplyvu na svet. Dieťa prišlo na to, že má nejaký vplyv. A platí to aj v jedle. Preto neurotickí rodičia, čo nevedia, ako s týmito situáciami narábať, snažia sa dieťa donútiť splniť ich vôľu a dieťa musí dojesť aj posledný kúsok mrkvy. Tým však môžu za stolom narobiť viac škody. Možno v tú chvíľu vyhrajú, ale bude to posledný kúsok mrkvy, ktorý dieťa zje na najbližších pár rokov.
Toto prináša problémy. Keď dieťa vidí, že pre rodiča je otázka dojedenia mrkvy alebo čohokoľvek, na čom trvá dôležité, dieťa si bude riešiť konflikt cez jedlo. Ak vie, že mu záleží, aby zjedlo hrášok, jablko, brokolicu, tak čím rodič prejaví väčšiu netrpezlivosť, neschopnosť tú situáciu zvládnuť, tým viac sa v tom problémovom správaní pri jedle dieťa vezie. Je veľmi dôležité, ak sa toto začne diať, aby sa k tomu správne pristúpilo, aby tie situácie vedeli rodičia riešiť lepšie. Ak sa prieberčivosť zafixuje do piateho roka života, tak človek má veľký problém so svojím stravovaním zväčša už na celý život.
A čo si myslíte o takých názoroch rodičov, že ak dieťa chce jesť takmer každý deň to isté jedlo, napr. rezeň s ryžou, treba ho nechať, lebo telo si to asi pýta?
To určite nie. Ak by tento princíp fungoval, tak by sme nemali obéznych ľudí, cukrovku, rakovinu, mozgové príhody, pretože práve tieto choroby sú z toho, že ľudia nekontrolovane jedia jedlá, ktoré im chutia. Znamená to iba to, že dieťa už má rozvinuté svoje chute a ak si začne takéto jedlá diktovať, rodič musí nad tým prevziať kontrolu. Nemôžeme podľahnúť takejto chuti dieťaťa. Rodič je zodpovedný za jeho zdravý vývoj.
A čo sa tam deje? Deformujú sa naše chute, alebo prečo máme chuť na tie isté, často aj nezdravé, jedlá?
Je to kvôli pozitívnym emóciám, ktoré pri jedle prežíva. Jedlo uvoľňuje naše pocity, napätie. V mozgu vyplavuje látky, ktoré sa rovnako vyplavujú pri veľmi silných senzitívnych emóciách, zážitkoch, napr. keď sme milovaní, keď nás niekto objíma, prejaví nám uznanie, alebo podobne ako pri orgazme. Sú to silné chemikálie, ktoré vyvolávajú v mozgu záplavu dobrých pocitov a my tie pocity chceme opakovať znovu a znovu. Dieťa v sebe má túto chémiu a teda v istom zmysle si to naozaj organizmus pýta, ale samotná požiadavka je problematická. Neprospieva organizmu. Vďaka opakovaniu takéhoto pôžitku a zážitku z jedla sme schopní zničiť svoje zdravie. A toto sa môže programovať už v detskom veku.
Treba byť teda striktní a v otázkach zdravej stravy nepoľaviť?
Nie je vhodné, aby boli rodičia železná lady a vždy dosiahli svoje, teda trvali na tom, aby dieťa do poslednej lyžice všetko zjedlo, ale je tiež veľmi zlé, ak sú rodičia zo želé. Teda ak Peťko odmietne špenát, tak mama uteká spraviť ako náhradu palacinky. To sú obe veľmi zlé situácie, ktoré programujú človeka k zlému vzťahu k jedlu, zlými stravovacím návykom a zvyšuje mu zdravotné riziká na celý život.
Keď hovoríte o stravovacích návykoch, čo si myslíte o technológiách pri stole?
To považujem za úplne choré. Nedávno som bol na víkend v hoteli, kde som pozoroval v reštaurácii rôzne mladé rodiny a bolo to pre mňa úplne desivé. Neviem, čo na to povedať, keď štvorčlenná rodina sedí v hoteli na výlete okolo stola, zapálené sviečky, jedia strieborným príborom a všetci pri tom pozerajú do mobilov. Rodina sa nerozpráva, deti si pozerajú rozprávky. Každý žije vo svojom virtuálnom svete. Namiesto toho, aby si uvedomovali, že sú tam spolu, rozprávali sa, tak sú tam štyria izolovaní jedinci. Pre mňa je to veľmi smutný obraz. A to už nehovorím o tom, že pri tom nevnímajú vôbec jedlo. Jeho chute, hodnotu. Je dávno známe, že ľudia, ktorí pozerajú televízor pri jedle, zjedia viac, lebo nevnímajú signály svojho tela, ktoré im jedlo prináša. Nepociťujú sýtosť. U detí je to devastačné. Deti nakoniec ovládli kuchyňu, špajzu aj chladničku. Školáci nosia do školy ospravedlnenky na telesné, doma ležia na gauči a hrajú hry. Mnohým rodičom sa to pod rukami rozpadlo a ja si neviem predstaviť, ako tieto deti prevezmú o 30 rokov svet. Pripomínam, že zďaleka nejde iba o výživu.
Akonáhle deti nastúpia do školy, už je to stále náročnejšie mať dohľad nad ich stravou. Dokedy by mali mať podľa vás rodičia absolútny dohľad, čo deti počas dňa skonzumujú?
Rodič je zodpovedný za dieťa do jeho dospelosti, a to platí aj pri jeho stravovaní. Chápem, že nemôžete zase úplne striktne puberťákovi rozkazovať, čo má jesť, tam by som povedal, že ho môžete už len ovplyvňovať. Ak máte dobrý priateľský vzťah, vtedy aj toto funguje. Ak dieťa nemá dôveru k rodičom, lebo vystupujú voči nemu priveľmi direktívne, bude zatajovať veci, podvádzať a rodičia stratia svoj vplyv v 12 rokoch dieťaťa. Vplyv rodiča je aj pri stravovaní určite potrebný. V puberte je založený hlavne na tom, že rodič vie, čo dieťa robí. Je lepšie, keď dieťa komunikuje a hovorí o svojich zážitkoch, konaní, aj keď je to niečo, čo sa nám ako rodičom nepáči, ale vždy je oveľa lepšie, ak sa to od dieťaťa dozvieme a môžeme na to reagovať, ako keď nám niečo vybuchne a naše možnosti sú už obmedzené. To sa týka rovnako stravy ako alkoholu, drog či tehotenstva. Ak je vzťah narušený, je len otázka času, kedy ten veľký problém príde a rodičia budú nepripravení.
Občas sa mi dostala do pozornosti relácia, kde išlo o extrémne premeny obéznych ľudí. Často tam spomínali v detstve problémy s rodičmi. Existuje tam nejaká jasná spojitosť obezity a vzťahu s rodičmi?
Jedlo je prvá hmota vzťahu. Od prvého dňa života je materské mlieko, ktoré dostaneme v prsníku od matky alebo vo fľaši s nejakou náhradou, hmotou nášho vzťahu. Dieťa po narodení nemá žiadny koncept sveta, nemá absolútne nič. Pociťuje len hlad, sýtosť, prípadne chlad a k tomu zo strany rodičov teplo a blízkosť, lásku, objatie, bezpečie alebo, z druhej strany, absenciu týchto vecí. Keď si dieťa matka po 9 mesiacoch v brušku priloží po narodení na prsník, znova sa tento pocit šťastia objavuje a je spojený s hmotou, ktorú má v ústach a má nejakú chuť, je to sladké, napĺňa ho to, robí mu to dobre. Čiže tento vzťah, že ma niekto miluje, drží, objíma, stará sa o mňa, je spojený s jedlom. Má to vplyv na črevnú mikrobiotu, ktorá ovplyvňuje imunitu a mozog, emócie, ktoré z toho máme. Toto je veľmi silné, absolútne na celý život.
Takže za mnohými problémami s jedlom sú v podstate emócie?
Je to tak. U nás dokonca platí kultúrny koncept, že si jedlom prejavujeme lásku a tento koncept sa nám od malička fixuje na celý život. Za mamou s materským mliekom stoja zástupy ujov a tiet, babiek a dedkov s čokoládami, palacinkami po škôlke, tortou na narodeniny, bonboniérou za vysvedčenie. Ak vám potom neskôr v dospelosti láska alebo uznanie chýbajú, budete si ich nahrádzať jedlom. Ak vás takto naučia, že smútok sa rieši langošom, hnev pivom a stres čokoládou, tak to proste budete robiť od vášho narodenia. Až dovtedy, kým nepochopíte, že to tak je a nezačnete s tým niečo aktívne robiť.
Aký je váš názor na teplé jedlo? Mali by sme každý deň deťom variť varenú stravu?
Nemyslím si, že je také dôležité, aby bola každý večer na stole teplá večera. Hlavne nie teplé párky. Hlavný rozdiel či dávať dieťaťu varenú stravu alebo studenú, je však v tom, že ak nevaríme, začne byť naša strava obmedzená. Ochudobňujeme sa o rôzne potraviny. Nejete napr. strukoviny, obilniny, teda veľa potravín, ktoré sú biologicky hodnotné a nevyhnutné pre zdravie. Nejde teda o to, že by sme mali jesť varenú stravu preto, že je to teplé, ale preto, že tepelná úprava nám rozširuje pestrosť jedálneho lístka, u detí aj skúsenosti s ďalšími potravinami a čo je veľmi dôležité, umožňuje nám konzumovať potraviny, kde je veľa vlákniny.
Prečo je vláknina pre nás taká dôležitá?
Bez vlákniny v detstve imunita nemôže byť dobre naformátovaná. Veľký nárast výskytu autizmu, celiakie a rôznych porúch imunity, alergií vôbec nesúvisí s očkovaním, ale jednoznačne súvisí s rastúcim počtom pôrodov cisárskym rezom, krátkou dobou dojčenia, antibiotikami do 2 rokov a deficitom vlákniny v strave u detí v prvých 2 rokoch. Sú úplne scestné vyjadrenia niektorých kolegov, že dieťa nesmie celozrnné pečivo, lebo mu vláknina zaberá miesto, ktoré ono potrebuje na príjem kalórií k rastu a energii. To sú hlúposti. Dieťa potrebuje veľa vlákniny od okamihu, keď prechádza na dospelú stravu. Koniec koncov v materskom mlieku sú oligosacharidy, ktoré dieťa vôbec nevie stráviť, ale napriek tomu sa matka veľmi energeticky namáha s tým, aby ich vytvorila. Dnes už vieme, že oligosacharidy v materskom mlieku, ktorých je asi 10 krát viac ako v kravskom, podporujú správny rast a formátovanie črevnej mikrobioty. Oligosacharidy v materskom mlieku plnia funkciu vlákniny. Ak dieťa nedostáva dostatok materského mlieka, mikrobiota sa neformátuje správne.
Majú podľa vás rodičia nejaké zlé návyky kŕmenia už pri dojčatách?
V slovanskej kultúre je ešte stále bežne zvykom, že rodičia nechajú aj 2-mesačné dieťa vyplakať, keď majú pocit, že vymýšľa, lebo pred chvíľou jedlo a pod. Takéto dieťa v žiadnom prípade nevymýšľa, netrucuje. Je absolútne odkázané na ľudí, ktorí sa o neho starajú a má svoje základné emócie, ktoré súvisia hlavne s jedlom. Som najedený a je mi dobre? Alebo som hladný a cítim sa zle? Jasné, že môže dieťa štípať zadok, bolieť ucho, ale najčastejšie opakujúce emócie sú v tomto veku spojené jednoznačne s jedlom.
Takže mali by sme dieťaťu kedykoľvek v dojčenskom veku mlieko dať? A čo taká kolika, ktorá deti často trápi?
Dieťaťu sa dojčenie odopierať nemá. Najmä v prvých týždňoch života stále platí „on demand“. Mlieko ako také za koliky dieťaťa nemôže. V tráviacom trakte dieťaťa vplyvom nesprávneho zloženia mikrobioty môžu vznikať plyny vo väčšom množstve, alebo postbiotiká, látky, ktoré môžu dráždiť črevný nervový systém. Rodičia tomu venujú málo pozornosti. Dieťa proste plače, lebo ho niečo bolí. Ak je to v brušku, vieme to lokalizovať, no zanedbáme to a necháme ho plakať, dieťa sa takto v podstate od útleho detstva nastavuje emočne, že svet je zlé miesto, kde mu nikto nepomôže. Je potrebné hľadať spôsoby, ako mu pomôcť aj s kolikou a nenechať dieťa plakať.
Väčšina rodičov by to aj riešila, ale naozaj nevedia ako. Aj pediatri často povedia, že z toho musí dieťa jednoducho vyrásť.
Určite vieme dieťaťu pomôcť. Existujú probiotiká, ktoré dokážu veľmi účinne a rýchlo tento problém vyriešiť. Môžete dieťa hladkať, masírovať a aj tým mu uľaviť. No je úplný nezmysel, ak matka začne riešiť svoju stravu, začne vynechávať fazuľu či brokolicu a ochudobňuje svoj stravu. Dieťaťu treba nasadiť správne probiotiká. Vieme, že to deťom pomáha a aj dojčeným deťom ich možno podávať ako doplnok stravy. Mama si kvapne na prsník, bradavku a priloží si dieťa. Je absolútne nevyhnutné vytvárať správne prostredie v čreve, pretože to celoživotne formátuje nielen trávenie človeka, ale aj imunitu, mentálnu výkonnosť a dokonca aj emócie.
Takže mamičky nemajú pri kolikách dieťaťa vôbec zmeniť svoju stravu?
Určite nie ako prvý krok, lebo v tomto prípade dieťa potrebuje probiotiká, aby sa mu tráviaci trakt osídlil správnymi baktériami a zlepšilo sa mu to problematické trávenie. Vďaka tomu dokáže tráviť sacharidy, ktoré sú v materskom mlieku bez toho, aby ho to nafukovalo a vyvolávalo nepríjemné stavy.
Mali by sme ich dávať deťom aj preventívne?
Ja by som to svojmu dieťaťu dával aj preventívne.
