Táto uponáhľaná doba napomáha rozdeľovaniu rodiny čoraz skôr. Naše cesty sa s deťmi rozchádzajú rýchlejšie, ako by sme si priali. Materské puto je však stále rovnako silné. Každá matka v deň, kedy sa svojho dieťaťa prvýkrát musí vzdať a prenechať ho napospas cudzím ľuďom, trpí. Prichádza prvýkrát do materskej školy a po zatvorení dverí sa jej v očiach zalesknú slzy. Má neopísateľný strach. Nielen dieťa má pocity úzkosti z odlúčenia, ale i matky. Po prvýkrát musíme skutočne dôverovať niekomu cudziemu, kto prevzal do svojich rúk to najcennejšie, čo máme. Učiteľom.
Keď sa dôvera nebuduje, ale daruje
Nikto nás nikdy nepripravil na to, ako sa rodičia a deti začnú vzďaľovať. Na ten pocit prázdna, keď zostane v dome ticho. Boli sme spoločnosťou a naším životným štýlom prinútení deliť sa s cudzími ľuďmi o to najcennejšie, čo nám Boh dal. Preskočili sme s učiteľmi štandardné socializačné fázy zbližovania, ktoré normálne trvajú celé roky, aby si niekto získal našu dôveru. Ani mnoho blízkych ľudí, ktorých dennodenne stretávame, si našu dôveru nikdy nezíska. No učiteľom sme ju museli darovať bez nároku na sťažnosti. Urobili sme tak hneď v prvý deň, ako sme zostali stáť na prahu ich triedy. Nikdy nezmierení s tým, že o našu dôveru nemuseli bojovať.
Nie sú len učiteľmi, ale i náhradnými matkami a otcami
Aj kvôli tejto ( ne)dôvere možno vzniká medzi nami rodičmi a učiteľmi množstvo konfliktov. Sledujeme každý ich krok a chceme si byť istí, že robia to, s čím sa vo svojom vnútri stotožňujeme. Chceme si byť istí, že nás nahradili s láskou. Niektorí sa s týmto stavom dokážu vyrovnať skôr a iní im zase budú dýchať na krk neustále.
Učitelia sa stali „náhradnými matkami a otcami“ našich detí. Smutné je, že občas sa k nim správame akoby to boli naši úhlavní nepriatelia a ich jedinou úlohou je nám škodiť. Bohužiaľ, nie všetci, aj napriek tomu, že sme dospelí, vieme komunikovať o svojich pocitoch a odhaľovať svoje vnútro. Mnohí z nás sú introverti a nevieme vyjadrovať pocity, tak ako si vždy za svoju snahu zaslúžia. Majú plné právo občas vysloviť pochybnosti o našom prístupe k nim. Povedzme si úprimne: Kto z nás dokáže plnohodnotne nahradiť 40 rodičov? Pod takým tlakom by sa vzdala dávno väčšina z nás. Úctyhodné je, že sa o to snažia a bojujú aj za neatraktívnych podmienok, aké im dnešné školstvo ponúka. Učitelia sú tými najdôležitejšími osobami, ktoré spolu s nami formujú naše deti. Mali by sme si to začať konečne uvedomovať.
Nech učia tí najlepší
Mám radosť, keď sa stretnem so "skutočným učiteľom", ktorý má rád prácu s deťmi so všetkým, čo obnáša. Keď počujem, ako učitelia o deťoch vo svojej triede hovoria „moje deti“. Keď aj po rokoch vidieť, že tvorili spolu rodinu. Páči sa mi, keď tieto deti opustia brány škôlok či škôl, dospejú a pre mnohých z nich zostanú "ich deťmi". A tak to má byť. Práve takých ľudí na prahu tried túžime stretnúť. Ľudí vzdelaných i láskavých zároveň. Ľudí, čo neustále hľadajú spôsoby, ako sa priblížiť deťom a mládeži. Ľudí na správnom mieste.
Verím, že čoskoro tomuto povolaniu prinavrátime v spoločnosti status. Alebo možno ešte lepšie: vytvoríme status, aký ešte nikdy nemalo. Povolanie učiteľa je pre nás také dôležité. Ako je možné, že na to zabúdame? Veď od koho sa naše deti učia? S kým trávia takmer rovnako dlhý čas ako s nami rodičmi? Kto okrem nás im odovzdáva správne posolstvá, hodnoty?
Ako hovorí charizmatická učiteľka a motivátorka Rita Pearson: „žiadne podstatné učenie sa nemôže realizovať bez dôležitých vzťahov“. Medzi deťmi a učiteľmi musia vznikať predovšetkým pozitívne vzťahy. Deti sa učia len od ľudí, ktorých majú rady. A to by sme si mali uvedomiť. Na ľuďoch v školách záleží.
Konanie, myslenie a rozhodovanie každého jedného z nás bolo ovplyvnené nejakým učiteľom. Učitelia majú skutočný podiel na našej budúcnosti.
Venujme učiteľom pozornosť, aby boli v školách ľudia, ktorí budú našou oporou. Aby nielen vzdelaním, ale i človečinou voňala každá škola.
Dôverujme im a oceňujme ich, pretože to, čo robia nie je iba práca ako každá iná...
