Články: Pre študentov
O projekte


 
 
Reklama

Psychologička o adaptácií detí na školu: Aby sa v školách deti cítili dobre, musí tu voňať človečina

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Zuzana Gránska
Psychologička Gabriela Herényiová hovorí, že aby bol nástup dieťaťa do školy bezproblémový, dôležitá je veľmi dobrá spolupráca rodičov a učiteľov. / Foto: Zuzana Gránska

GABRIELA HERÉNYIOVÁ je psychologička, učí na Filozofickej fakulte na Katedre psychológie Univerzity Komenského v Bratislave a špecializuje sa na školskú psychológiu.

Rozprávali sme sa, ako vyzerajú prvé mesiace prváčikov v škole, čo je pre nich dôležité zo strany rodičov i učiteľov, ale aj o tom, ako môžu učitelia motivovať staršie deti, aby sa s radosťou vracali do školy.

 

Ako môžu ovplyvniť rodičia nástup dieťaťa do školy?

Nesprávne načasovanie môže byť fatálne. Rodičia by mali v prvom rade načúvať psychológom, či je dieťa zrelé na nástup do školy, aby bol jeho štart úspešný. Je veľmi dôležité, aby bolo dieťa na školu pripravené. Ak a rozhodnú rodičia, že ho dajú do školy napriek odporúčaniam odborníkov na odklad, môžu mu spôsobiť dosť veľké problémy. A nielen jemu, ale aj učiteľovi a celému kolektívu triedy, kde sa ocitne.

 

Ako vidia učiteľky prváčikov, ktorí si zvykajú na školu?

Sú to malé vyplašené deti, ktoré sú zrazu po dlhšej dobe bez mamy. Prázdniny sú dlhé a zabudnú, že chodili do materskej školy, kde mama nebola. Napriek veľkej radosti z nástupu do školy si zrazu uvedomia, že to je už niečo navždy, bude to trvať každý deň a nič na tom nezmenia. Prvý týždeň v škole je úžasný, lebo je všetko nové, ale keď zistia, že tu už takmer žiadne hranie naozaj nebude a stále ich čakajú povinnosti, tak deti začnú byť precitlivelé a častokrát aj plačlivé.

 

Čo je pre učiteľku vo vzťahu k deťom v úvode kľúčové?

Pre učiteľku je dôležité, aby si vybudovala s dieťaťom vzťah, aby ju akceptovalo, dôverovalo jej. Dôvera je tu veľmi dôležitá a tú môžu podporiť aj rodičia. Učiteľ potrebuje, aby ju podporovali a spolupracovali s ňou, aby mali ku škole pozitívny vzťah, lebo dieťa to cíti.

 

Stretávate sa s tým, že deti rodičia školou strašia?

To je úplne nešťastný prístup. Stále sa to deje a neuvedomujú si, čo to spôsobuje. Dieťa si to fixuje do hlavy a má pocit, že škola je preň strašiak, ktorého sa má báť. Už v úvode ho naladia negatívne na školu. Ak je navyše učiteľka u prvákov extrémne prísna, tak sa strach prvákov zo školy ešte znásobuje. A tým, samozrejme, aj odpor ku škole.

 

Ako ešte rodičia nevedomky brzdia pozitívny vzťah detí ku škole?

Stretla som sa aj s tým, že rodičia doslova vyhľadávajú prvácke učiteľky, o ktorých počuli, že sú dobré. Na ihrisku si mamičky povedia, aké sú v ktorej triede učiteľky a chcú sa dostať do triedy ku tej najlepšej. Je však veľmi zlé, ak toto dieťa počúva a vie, že sa nedostalo k učiteľke, ktorú chcela jeho mama. Týmto spôsobom degraduje učiteľku, ktorú dieťa má a dieťa tú učiteľku potom neuznáva, lebo ju neuznáva maminka. Názor maminky je pre dieťa veľmi dôležitý. Lenže v prvom ročníku je učiteľka možno ešte dôležitejšia ako rodič. To, čo povie, by malo byť sväté. Ak to od začiatku rodič narúša, dieťa len ťažko získa pozitívny vzťah ku škole.

 

Mali by mať prváčikovia nejaký špeciálny režim v porovnaní so škôlkou?

Rodičia môžu podporiť adaptáciu detí na školu určite pravidelným režimom. Spánok je to, čo deti extrémne potrebujú, aby sa im v škole darilo. Deti nám dnes na prvých hodinách spia. Rodičia vôbec ich spánkový režim neriešia. Do noci ich nechajú pozerať seriály. Pani učiteľka sa prvá dozvie od detí, ako skončil seriál, ktorý si už ona nevládala dopozerať, ale prváci ho videli. Rodičia si musia uvedomiť, že prvý ročník je pre dieťa obrovská záťaž. Celá rodina sa musí zmeniť a nastaviť si pravidlá, ak dovtedy neexistovali. Ďalší problém je, že deti dnes neraňajkujú. To im tiež zhoršuje sústredenie na prvých hodinách.

 

Ako by mal vyzerať program prváčikov po škole?

Rodičia majú tendenciu dať deťom veľa krúžkov. Toto naozaj neodporúčam. Vychovávame malých neurotikov, ktorí sú totálne v strese a nič nestíhajú. Dieťa by malo mať maximálne jeden krúžok a nevenovať sa počas tohto náročného obdobia viacerým rôznym aktivitám. Ideálny je jeden šport. Niektoré dnešné deti majú aj 8 krúžkov počas týždňa. Nemôžu sa preto hrávať s kamarátmi už ani v družine. To nie je v poriadku. Večer sú tak unavené, že sa už nevládzu naplno venovať učeniu. Mali by si uvoľňovať ručičku, cvičiť písanie. Nemajú však na to už trpezlivosť, ani čas, a tak vznikajú zbytočne voči škole negatívne emócie. Dieťa sa navyše v tomto veku ešte potrebuje hrať aj doma samé s autíčkom či bábikou a na to už vôbec nezostáva v mnohých rodinách priestor.

Mať viacero rôznych krúžkov je zlé aj preto, lebo dieťa sa stále musí adaptovať na nové prostredie, trénera i kolektív. Všade tam vznikajú nejaké vzťahy – pozitívne i negatívne. Toto by mali mať rodičia na pamäti, prečo je to pre dieťa vyčerpávajúce. Nejde teda len o samotnú činnosť, ktorú tam dieťa robí, ale aj ďalšie faktory. Ideálne je ponechať mu v prvom ročníku jeden krúžok, ktorý mu robí najväčšiu radosť.

 

Menia sa nejak vzťahy v rodine po nástupe dieťaťa do školy?

Ukazuje sa nám, že rodičia sú s deťmi aj kvôli nabitému programu naozaj minimálne. Ten čas by si mali zariadiť tak, aby sa dieťaťu mohli po práci okolo piatej venovať a tráviť s ním čas. Nedať mu len večeru, pusu na dobrú noc a ísť spať. Toto je obdobie, kedy potrebujú mať intenzívnejšie pocit bezpečia a istoty. Mnohé deti už v tomto období strácajú fyzický kontakt s rodičmi a komunikujú spolu hlavne cez telefón. To je pre ne strašne málo. Práve po nástupe do školy by rodina mala dávať dieťaťu najavo, že je tu stále pre neho, aj keď všetkým pribudli nové povinnosti a život sa zmenil. Nemali by sme dopustiť, aby sa život dieťaťa zo dňa na deň extrémne zrýchlil a zrazu sme z jeho sveta vypadli a lietali len z krúžku na krúžok a išli spať.

 

A čo učitelia? Ako môžu uľahčiť prvé mesiace detí v škole?

Mali by sa snažiť vytvoriť prostredie, kde sa cítia všetky deti vítané. Škola by mala byť priateľská k deťom, čo sa často nedeje. Napr. večná otázka, či si môžu deti v adaptačnom období nosiť svoju vlastnú hračku do školy. Neakceptujú to všetci učitelia, ale u niektorých to veľmi pekne funguje, keď si stanovia pravidlá. Pre deti je hračka určitým putom s mamou a otcom. Je to ideálne pre deti, ktoré sú bojazlivé, ktoré majú strach z nového prostredia a môžu si, aj keď tajne pod lavicou, držať niečo, čo ich viaže k rodičom. Pôsobí to na ne upokojujúco, lebo vedia, že sa k nim o chvíľu vrátia.

 

Robia učitelia aj nejaké chyby, ktorým by sa podľa vás mali vyvarovať?

Je dôležité, aby učitelia napr. neselektovali v úvode školy deti na šikovné a menej šikovné. Každý má svoje osobné tempo, každý sa učí rôznym spôsobom. Nemali by tempo vyučovania určovať podľa najlepších žiakov. Stále to veľmi veľa učiteľov robí. Je to pre malé deti extrémne demotivujúce a ponižujúce. Prvý ročník je veľmi dôležitý v tom, aby sa trieda dala dokopy, aby deti držali spolu, aby sa neseparovali podľa žiadnych kritérií, ani na šikovné a menej šikovné. Treba si uvedomiť, že každý má čas sa naučiť písať, čítať a počítať počas prvých školských rokov. Niekomu to ide skôr, inému neskôr. To však neznamená, že je dieťa menejcenné.

 

Môže ovplyvniť nevhodný prístup učiteľa aj sebavedomie dieťaťa?

Samozrejme, tu sa vyvíja osobnosť dieťaťa a jeho sebavedomie. Deti, ktoré majú problém napĺňať nejaké vzdelávacie ciele, nevedia napr. pekne kresliť, písať, dobre čítať, tak majú pocit, že potrebujú vynikať inde. Z toho potom vznikajú deti, ktoré majú poruchy správania a upútavajú pozornosť na seba niečím iným. Môže to pretrvať aj po celú dobu vzdelávania. Treba si na to dávať pozor.

 

Nájde sa v každej triede dieťa, ktoré nejakým spôsobom vytŕča?

Väčšinou áno, môže ísť o hyperaktívne dieťa, s nejakou poruchou správania alebo zo sociálne znevýhodneného prostredia. Učiteľ by mal vedieť, z akých pomerov dieťa pochádza. Nie je správne ho utlmovať a dusiť, ale vyzdvihnúť aj jeho pozitívne stránky. Na škole je najhoršie to, že sa snaží stále vyzdvihovať to, čo nevieme, v čom je dieťa zlé. To, v čom je dobré, nechávame bez povšimnutia. Prvácki učitelia by mali u hyperaktívneho dieťaťa vyzdvihovať, aké vie byť dieťa šikovné, poveriť ho v triede úlohami, aby sa cítilo dôležité. Tá dôležitosť zároveň znamená, že stlmí svoje správanie a nebude vyrušovať ostatných. V každom jednom dieťati by sme mali nájsť niečo pozitívne. Aj v tom poslednom žiakovi, čo má znížený intelekt, je spomalený a nechápe dobre naše inštrukcie. Nedopustiť, aby sa mu trieda vysmievala, alebo aby ho ponižovala. Poukázať pred deťmi na jeho pozitívne stránky a povedať, v čom je šikovné, aby mal každý pocit, že niečo znamená, že je v škole NIEKTO. To je pedagogické majstrovstvo všetkých dobrých pedagógov.

 

Preberajú deti vzorec správania, ako učiteľ pristupuje k dieťaťu?

Určite áno. V triedach je dnes veľa detí, čo majú napr. dysgrafiu, dyslexiu a nie je nič horšie, ak učiteľ vystupuje pred žiakmi tak, akoby bolo toto dieťa menejcenné. Deti to veľmi intenzívne vnímajú. Učitelia si musia uvedomiť, že sú to problémy, za ktoré deti nemôžu. Zároveň by trieda nemala pocítiť, že sú kvôli týmto hendikepovaným deťom nejako zanedbávané. Aj preto sú tak dôležití asistenti, po ktorých neustále voláme. Pri dobrej práci s deťmi s poruchami učenia môžeme dosiahnuť pekné výsledky. Je veľa úspešných ľudí, ktorí s takýmito poruchami existujú. Ide tu práve o sebavedomie, aby dieťa nezačalo týmto svojím hendikepom trpieť a trieda ho nezačala šikanovať. Ak sa k nemu správa pedagóg ponižujúco, trieda tento vzorec určite preberie.

 

A ako môžu učitelia motivovať staršie deti, aby sa do školy vracali po prázdninách rady?

Treba povedať, že mnoho detí sa po prázdninách teší do školy na spolužiakov. Triedny učiteľ by mal vytváral v triede takú atmosféru, aby sa do školy deti tešili. Odporúčam hneď v úvode školy výlety, mimoškolské aktivity, aby mala trieda spoločné zážitky a aby sa kolektív opäť spojil. Učitelia by mali obetovať na takéto aktivity aj čas navyše, lebo to stojí za to a učiteľovi sa to vráti. Trieda môže byť vďaka výletom mimo školu, vyučovaniu v prírode či prechádzkam do lesa veľmi súdržná a deti sa majú na čo tešiť. To sú veci, ktoré triedu spoja. Zvyčajne sa netešíme na učenie, písomky v škole, ale na spolužiakov a že nám bude spolu dobre.

 

Mnohí rodičia sa práve na tieto výlety sťažujú, hlavne v úvode školy. Majú pocit, že deti sa stále neučia.

To, že by sa dnešné deti učili málo, určite nie je pravda. Učia sa dosť. Toto sú nesmierne dôležité aktivity, aby boli deti motivované učiť sa. Aj podľa výsledkov hodnotení úspešnosti škôl sledujem, že klíma školy tu zohráva veľmi významnú úlohu. Tam, kde sa deti cítia dobre, podávajú aj výborné výsledky. Atmosféra v škole je teda veľmi dôležitá.

 

Ako sa dá v škole vytvárať dobrá atmosféra?

V škole jednoducho musí voňať človečina, aby sa tu deti cítili dobre. Riaditelia a učitelia musia vytvárať atmosféru, aby všetci vedeli, že školy sú o ľuďoch, kde každý z nich má svoje starosti, svoje zlé i dobré dni. Nikto tu nebude zatracovaný a žiť s pocitom, že je nehodný chodiť po tejto Zemi, pretože nevie matematiku, čo sa veľmi často stáva. Toto sú veci, ktoré dokážu mať v rukách jedine učitelia. Nedávať deťom len príkazy a zákazy. Triedna učiteľka by mala byť v škole deťom ako druhá mama. Mala by mať takú dôveru detí, že za ňou pôjdu s čímkoľvek. A naopak ona bude pri problémoch prichádzať za deťmi s tým, že im chce pomôcť, nie s vyhrážkami. V školách zabúdame na tú ľudskú stránku a držíme sa rigidne školského poriadku. Musíme dodržiavať pravidlá, ale tiež tam môžu byť výnimky. Pravidlá musia byť trošku vágne, aby sme nerobili nezmyselné závery. V deťoch to umocňuje odpor ku škole. Pohoda a dobrá atmosféra záleží od mnohých vecí a prvý je riaditeľ. Ak sa v rámci možností snaží vytvoriť učiteľom podmienky, aby boli spokojní, potom sú spokojní aj žiaci.

 

Čo ak nejaké dieťa nejaví záujem o školu alebo má problémové správanie? Ako si ho získať?

Učiteľ by si mal na neho vyhradiť čas. Pokúsiť sa nadviazať priateľský rozhovor, napr. ako skončil futbal alebo nejaká súťaž, čo ho zaujíma. Postupne prísť k tomu, či ho niečo trápi. Ak má dieťa pocit, že mu chce učiteľ úprimne pomôcť a nie je to len poznámka do žiackej knižky, bude reagovať inak. Zápis do žiackej knižky je len bezradnosť pedagóga a veľa ním nevyrieši. Osobný rozhovor má úplne inú silu. Pedagógovia by mali vedieť, že tých 15 minút v úprimnom rozhovore sa im oplatí. Uľaví sa obom a dieťa zmení postoj k učiteľovi. Často je absurdné správanie detí práve volaním o pomoc. Vďaka rozhovoru pochopí, že niekomu na ňom záleží.

 

Ako možno motivovať k učeniu staršie deti?

Môžeme si dávať ciele, že ak niečo dosiahnu, tak pôjdu na nejaký spoločný väčší či menší výlet. Využiť to opäť na to stmelenie kolektívu. A naozaj to využívať aj na nadviazanie vzťahu s deťmi. Nie je nič horšie, ak sa počas výletov učitelia od detí separujú. Práve to je čas, keď môžu byť s deťmi v inej situácii ako sú zvyknutí. Deti ich môžu začať vidieť omnoho pozitívnejšie pri hraní futbalu, volejbalu alebo naháňaní. Učitelia musia byť súčasťou tímu, nie iba detský dozor. Ak niečo s deťmi robia, dáva im to ako autorite ľudskosť, ktorú deti potrebujú vidieť. Veľmi to potom oceňujú.


Čítajte viac o téme: Rozhovor, Adaptácia na školu
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.