Články: Pre študentov
O projekte

 

Fyzioterapeut o vývine detí: Zlé držanie tela a podobné zlozvyky často začínajú už v škôlke

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Archív C.C.
Fyzioterapeut Csaba Csolti si myslí, že postupná edukácia detí je dôležitou prevenciou pred mnohými zdravotnými problémami s pohybovým aparátom. / Foto: Archív C.C.

RNDr. Mgr. CSABA CSOLTI, MPH MBA je diplomovaný fyzioterapeut a osobný tréner. Venuje sa diagnostike a poruchám pohybového systému a poradenstvo vykonáva v rámci svojej ambulancie Medical PowerHouse. Zároveň je prezidentom Slovenskej komory fyzioterapeutov.

Rozprávali sme sa, s akými pohybovými problémami sa stretávajú dnešné deti, o nesprávnom vývine ich pohybového aparátu a jeho príčinách, ako aj o tom, prečo intenzívne športovanie detí nevedie vždy ku zdraviu.


Mamičky majú od narodenia množstvo otázok, kedy by malo dieťa sedieť, chodiť a či ho motivovať k týmto činnostiam alebo nie. Čo si myslíš? Mali by sme deťom dávať oporné pomôcky, ktoré im uľahčujú prvé chodenie?

Každé zdravé dieťa sa preň v správny čas postaví a začne chodiť. Veľké  škody v tomto vedia urobiť netrpezlivé či pyšné babky, susedky, kamarátky, ktorých deti začali chodiť skôr. Nič by sme nemali umelo urýchľovať. Chodítka sú podľa mňa trestný čin. Sú už dokonca viaceré štáty, kde sú zákonom zakázané. Osový orgán je tu inak zaťažený. Tlak, ťah pri takejto „chôdzi" v chodítku je úplne iný, ako je prirodzene. Impulzy, ktoré prichádzajú, sú iného druhu a vytvárajú určitú patológiu. Dieťa získava pri svojom vývoji a vývine v prvom rade impulzy zo svojho okolia, respektíve z periférnych časti tela. A na to reaguje. My to zrazu obídeme a odoberieme jeho aktívne zapojenie. Jeho svaly ešte nie sú na takej úrovni, aby sa dieťa dokázalo samé postaviť a chodiť. Ak to nedokáže samé, iba mu nešťastne spôsobujeme zvýšený tlak v prvom rade na stavce a kĺbové systémy.

 

A čo tie pomôcky, ktoré deti môžu pred sebou tlačiť?

To je lepší variant, lebo tu už dieťa akú-takú vlastnú stabilitu musí mať. Ale tiež tu nemá ideálne držanie tela. Bezpečnejšie a lepšie je určite, ak sa stavia a chodí doma pri nábytku. Rodičia by vôbec nemali stresovať, ak ich dieťa začne chodiť po roku. 12.-14. mesiac je úplne prirodzený čas. Vôbec to netreba riešiť, ak susedove chodí už v 8. mesiaci a ich dieťa ešte nie.

 

Čo si myslíš o ortopedických topánkach a vložkách, ktoré dnes deťom takmer automaticky, pomaly ešte od dverí, ortopédi predpisujú?

Tlačíme rodičov do takzvanej komercie. Často je zdravotný personál tlačený, aby to predpisovali. Je to aj o biznise. Keď sa pozrieme ale na tie ortopedické topánky či vložky, tak možno  reálne len malé percento pomôže bez aktívneho a cieleného cvičenia. Materiály sú rôzne, často menej kvalitné a čo je podstatné, vo vnútri dieťaťu veľakrát aj tak padnú členky. Ďalšia vec je, že samostatne je to iba pasívna opora s minimálnou stimuláciou po krátkom čase. Avšak, ak sa striedajú rôzne vhodné topánky a vložky v rámci dňa, môže to byť jedna z vecí, ktoré zvyšujú stimuláciu svalov a podporia zlepšenie. Nemôže to byť však to, čo náš problém samotné vyrieši. Rodičia sa nemôžu upnúť na to, že keď už majú vložky do topánok, tak je všetko v poriadku a ich problém je vyriešený. To tak zďaleka nie je. Žiadne pasívne pomôcky samostatne ich problém dlhodobo nevyriešia. Vždy je lepšie spoliehať sa na vlastný svalový aparát, ako na nejaké rehabilitačné pomôcky. Čo to ale znamená? No pravidelné poctivé cvičenie s dieťaťom hravou formou.

 

Čo pri plochých nohách rodičom odporúčaš ty?

Vždy musíme stimulovať ochabnuté svalové partie, aby ich deti začali používať. Je dôležité, aby deti chodili na boso, ale čo najmenej na tvrdom povrchu. Viacerí odborníci odporúčajú, že by sme mali mať aspoň 3 rôzne druhy podnetov každý deň, teda využívať rôzne druhy obuvi, a tiež chodiť bosý. Treba využívať rôzne povrchy, ktoré nám dávajú iné impulzy. Dobré je tiež vysvetliť deťom od začiatku, aby si všímali vlastné telo a uvedomovali si ho.

 

Čo pod tým myslíš, že si majú všímať svoje telo?

Postupnou edukáciou v rámci vývoja a vývinu by sa mali dopracovať k informáciám, ako funguje ich telo, resp. svalový aparát a ktorými svalmi čo robia, aby sa ich naučili vedome ovládať. Hlavne v puberte je to vypuklé, že deti neovládajú svoje svaly, lebo ich dovtedy vôbec nevnímali. Vyzuli si špeciálne topánky a členky i klenba im padli rovnako, ako bola predtým. Svaly boli nahrádzané umelo vložkami a topánkami. Netvrdím, že by sme ich vôbec nemali používať, ale rozumne a v rôznych intervaloch. Skôr by sme sa mali sústrediť a vyvíjať energiu na rozvoj svalov v ochabnutej či preťaženej oblasti a cvičiť s deťmi. Nespoliehať sa len na doplnkovú podporu či oporu.

 

A čo si myslíš o trende barefoot?

Myslím si, že má zmysel, ale opatrne s tým v meste na tvrdom povrchu. Ľudia by si mali uvedomiť, že to má svoju logiku, ale nie chodením po asfalte. Musíme zvážiť, po akom teréne denne chodíme. Ak je to naozaj len asfalt, tak nám barefoot topánky v takej miere nepomáhajú a môžeme zvýšiť preťaženie nielen nôh, ale aj chrbtice. Všetky tieto veci sa nám neprejavia hneď ako problém, ale až po rokoch. Telo si všetko pamätá a jedného dňa nám to všetko zráta.

 

Čo je taký najlepší a možno najľahší cvik pri plochých nohách?

Doma by sme mali deťom vytvoriť rohožky z rôznych materiálov a s rôznymi povrchmi na miestach, kde sa najviac pohybujú. Pravidelne by po nich mali chodiť, aby čo najčastejšie dostávali do chodidiel rôzne stimuly. Tiež chodenie na šičkách dopredu, dozadu, na pätách, na vonkajších stranách chodidiel. Často deti dlhodobo nebaví cvičiť, takže tam je vo veľkej miere potrebná aj spolupráca rodiča. Z toho dôvodu sú dobré aj spomínané rôzne povrchy, lebo pri nich dieťa nemá pocit, že cvičí a vynakladá nejakú námahu. Svaly sa však pri tom stimulujú.

 

Foto: Zuzana Gránska

 

Kedy sa vytvára u ľudí zlý návyk držania tela? Môže to rodič včas podchytiť?

Zlé držanie tela a podobné zlozvyky často začínajú už v škôlke. Závisí to od toho, ako sú deti zaťažované. Tiež vnímam v tomto smere ako problém slabšiu edukácia pedagógov. Mohli by rodičov upozorniť na niektoré odchýlky, aby včas navštívili odborníka. Mohli by napr. upozorniť, že im dieťa dlhodobo špičkuje, že mu kolienka veľmi padajú dovnútra.

 

Dokážu tieto veci učiteľky naozaj podľa teba rozpoznať?

Ony sú celý deň s deťmi, robia rôzne aktivity, dokážu to porovnať s rovesníkmi, ľahšie si to uvedomia ako rodičia, ktorí majú doma prvé dieťa. Sú škôlky, kde aj ja robím  prednášky pre pedagógov. Sú tam teoretické aj praktické časti. Potom mám konzultácie aj s rodičmi, aby vedeli, čo si všímať, ako s deťmi pracovať, aby učiteľky aj v tomto smere brali ako odborníkov, ktorým prešlo rukami stovky detí a nebrali to v zlom, ak ich na niečo upozornia. Ale vo väčšine sa tieto veci v škôlkach podceňujú a je to veľká škoda. Škôlky by mohli zastrešiť vo väčšej miere edukáciu rodičov, lebo prvé roky sú v mnohých veciach pre deti dôležité.

 

Intenzívny rast u detí ale nastáva aj neskôr. V tomto období už nie je telo také náchylné na zmeny v držaní tela?

Na základnej a strednej škole, hlavne vo vyšších ročníkoch, je rast najintenzívnejší a deti často nerobia v tomto zelektronizovanom svete systematicky nič fyzické. V nesprávnych polohách sa iba hrbia nad počítačmi, telefónmi aj celé hodiny. To všetko sú veci, ktoré si tiež vyžiadajú svoju daň.

 

Ako by sme to mohli v tomto období ovplyvniť?

Ako som už spomínal, správnou a včasnou edukáciou. Toto vnímam ako veľký nedostatok v rámci prevencie aj zo strany štátu. Všetky deti by mali vedieť, čo robiť, ako to robiť a hlavne prečo. Poznať konkrétne veci, aby z tých detí vyrástli zdraví dospelí ľudia. Aj štát by mal mať na tom záujem. Keď už nič iné, tak je to preň obrovská úspora peňazí, ak si nevychováme pacientov. Informovanie a praktizovanie nejakých cvičení nie je o tom, že deti hneď začnú držať svoje telo správne, ale už majú informácie a vedome sa k nim stále dokážu vracať. Buduje sa u nich pamäťová stopa a neskôr v puberte, keď ich rodičia začnú viac napomínať, aby sa vystreli, nie je im to cudzie. Ak sa s tým stretne po prvý krát dieťa, keď má 12 alebo 15 rokov, tak sa už až tak nevystrie, lebo telo si tú polohu nepamätá. Navyše je v tomto období najväčšia frajerina chodiť prehnutý, mať padnuté ramená, predsun hlavy a nohavice na pol žrde.

Mali by sme začať s cielenou a praktickou edukáciou. Nie robiť to nárazovo, ale pravidelne s deťmi pracovať. Je potrebné im ukazovať konkrétne cviky, príklady, lebo bežná populácia si často nevie z teórie vziať pre seba to podstatné.

 

S akými zdravotnými problémami detí sa dnes ako fyzioterapeut najčastejšie stretávaš?

Deti majú zlé držanie tela, ktoré si vypestujú počas svojho vývinu. Tie, ktoré sa nehýbu resp. nešportujú, tak ich svaly ochabujú a ďalšie partie majú tendenciu sa skracovať, tvrdnúť a vytvárajú tzv. disbalancie, ktoré ešte viac zlé držanie tela znásobujú. Potom prichádzajú 15-ročné deti hľadať pomoc, lebo sa nevedia sústrediť na učenie. Nevedia sedieť za stolom, majú bolesti hlavy, medzi lopatkami, v driekovej oblasti. Ak takéto dieťa cvičilo dovtedy len to, čo gro populácie, tak je dosť náročné, aby si osvojilo potrebné veci a získalo nové návyky na počkanie. Naozaj treba začať už od škôlky. Už od toho útleho veku deťom treba vysvetľovať, prečo sa hýbeme. To je veľmi dôležité, aby tomu rozumeli. Som presvedčený, že takýmto prístupom budeme mať menej ľudí, ktorí budú mať zdravotné problémy s pohybovým systémom v dospelosti.

 

Ako ovplyvňujú rodičia vytváranie návykov v budovaní zdravého životného štýlu a športovania?

Rodičia majú najväčší vplyv na to, kam sa dieťa posunie. To určite platí aj z pohľadu pohybových aktivít. Dieťa nemusí robiť šport profesionálne, ale môže ho robiť rekreačne pravidelne. Napr. raz do týždňa ideme spolu na bicykle, behať alebo plávať. Dôležité je, že to robíme vedome. Toľko času si každý nájde. Máme toho veľa, lebo sa naháňame za určitými vecami, za peniazmi, atď. Ale ako sa hovorí, ak nebudeme mať zdravie, môžeme mať peňazí na dva životy, chorí z nich radosť mať nebudeme.

 

Foto: Archív C.C.

 

Dá sa povedať, že je zlou vizitkou rodiča, ak je dieťa napr. vo veku 10 rokov obézne?

Ak nemá metabolickú poruchu, alebo iný zdravotný problém, tak niekde dovolil, aby sa vytvorila nerovnováha. Najčastejšie je to odrazom zníženej fyzickej aktivity a vysokého prísunu jedla, hlavne sacharidov. Často sú to aj sladké nápoje, ktoré celodenne deti pijú. Zrazu to všetko, čo príjmu, nedokážu spáliť a nabúrajú celý metabolický systém. Odborníci tvrdia, že zhruba do 10 roka života sa vytvárajú ľuďom tukové bunky. Potom sa už len nabobtnajú alebo sa scvrkávajú. To ich množstvo sa vytvára práve v detstve. Ak to neriešime a dopustíme, aby bolo dieťa obézne alebo malo nadváhu, s vedomím toho, že veď z toho neskôr vyrastie, robíme chybu. Potom sa už z toho dostane len ťažko.

 

Neraz vidieť v športových kluboch aj deti s nadváhou, ktoré sa určite hýbu veľa. V tom prípade je problém asi len strava.

Tam už môžu mať deti napr. narušený spomenutý metabolický systém. Ďalšia vec je, že u detí, čo robia aktívne športy v kluboch a sú silnejšie, je potrebné prispôsobiť náročnosť tréningov. Ich kĺbový i srdcovo-cievny systém je zaťažený oveľa viac. Neraz rodičia deti zapíšu do klubu, lebo vidia, že dieťa začína mať nadváhu a nejdú na to postupne. Na tvrdej palubovke ale takéto dieťa skončí s veľkými bolesťami už za krátku dobu. Na všetko sú k dispozícii odborníci, ale nie sme zvyknutí po nich siahnuť, ak na tom ešte nie sme kriticky. Mali by sme viac komunikovať, riešiť veci, nie až vtedy, ak sú akútne.

 

Sleduješ trend extrémov, že deti dnes buď vôbec nešportujú, alebo potom športujú v rôznych kluboch neprimerane veľa? Je to podľa teba z pohľadu telesného vývoja detí v poriadku?

Nie je to v poriadku tak, ako to dnes funguje. Mnohé deti sú preťažené. Týka sa to hlavne detí vo veľkých mestách. Deti majú viac tréningov napr. vo futbale či hokeji aj 4 až 5 krát do týždňa a cez víkendy zápasy. To teda znamená, že tie malé deti majú 6 krát do týždňa záťažové pohybové aktivity. Rodičia si ale neuvedomujú, že ich dieťa je vo fyzickom vývoji. Nebol by to problém, ak by mali v rámci toho zakomponované aj systematické kompenzačné pohybové aktivity ako aj dôsledné naťahovacie cviky. Tie kompenzačné často nemajú, tréneri ich kvalitu zanedbávajú. Deti ich často počas tréningov nerobia správne. Pre deti v takomto fyzickom nasadení sú však nevyhnutné. Svaly sa začnú sťahovať. Deti cez deň sedia v škole a potom nárazovo podávajú na tréningu veľký výkon. To sa opakuje každý deň a svaly sa nestíhajú spolu s rastom, ktorý do toho vstupuje, správne zareagovať a zregenerovať.

 

Prečo sa to nerieši na úrovni klubov, kde deti športujú? Nie je aj pre nich dôležité mať zdravých športovcov?

Určite je to aj otázka viacerých faktorov. V športe na Slovensku na takéto veci často nie sú peniaze a dostatočne erudovaný odborníci, a tak sa všetko, aj na úkor zdravia svojich hráčov, snažia udržať na minime. To, že sa to ale stáva naliehavou otázkou, vidieť už aj v diskusiách odborníkov. Chodím pravidelne aj do zahraničia na konferencie napr. medzinárodnej futbalovej asociácie FIFA. Ešte pred 4 rokmi sa v Miláne na konferencii športovej rehabilitácie deti spomínali len okrajovo. Vlani už bol deťom venovaný jeden celý blok počas 3 dni. Vyjadrovali sa tam lekári, psychológovia a fyzioterapeuti, ako robiť so športujúcimi deťmi preventívne aktivity cielene. Všade znelo, že to nemožno podceňovať. Tréneri to žiaľ často podceňujú, rodičia tieto informácie nemajú a mnohí ani čas niečo navyše riešiť. Dajú dieťa do športového klubu a myslia si, že pre jeho zdravie robia maximum. Ak je to však v takomto intenzívnom nasadení, tak to nie je úplne pravda. Potom sa stretávame u malých detí s únavovými zlomeninami, majú natrhnuté svaly, šľachy, mäkké tkanivá. To sa deje často preto, že deti sú preťažené a určité partie to nezvládali. Chýbala u nich pravidelná regenerácia, správny strečing. Bežnými problémami sú napr. u malých 10-ročných futbalistov bolesti chodidiel, kolien, chrbtice, s čím si nevedia rady  a neraz musia z obrovského nasadenia prestať športovať aj na  pol roka alebo rok, kým sa im napr. zregenerujú päty, lebo trpia obrovskými bolesťami. To už nie je dnes nič výnimočné. Problém je, že tomu všetkému sa dá efektívne predchádzať, len to málokto rieši.

 

Čo teda na tejto konferencii svetoví odborníci odporúčali pre deti?

Regenerácia je aj u malých detí kľúčová, aby sme im nezničili zdravie. FIFA má už vypracované napr. aj tréningové procesy, kde je toto neoddeliteľnou súčasťou. Málokde to však u nás v praxi reálne riešia. Tréneri deťom dajú na začiatku kolečko na zahriatie a na záver je to strečing, neraz vedený deťmi, kde je síce kvantita, teda dostatok cvikov, ale o kvalite sa nedá hovoriť. Nech deti robia, čo ich baví, to je dobré, ale dospelí musia dbať na to, aby bolo zaťaženie a regenerácia v rovnováhe. Aspoň 1-2 krát do týždňa by malo mať aj takto zaťažené dieťa nejakú saunu, masáže, odborné hmaty, chvaty na uvoľnenie svalového aparátu i regeneráciu. Prosím, nepodceňujme to!

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Zdravie
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.